Turecko patri do európy
Fayik Yagizay, predstaviteľ Demokratickej ľudovej strany (DEHAP) zastupujúcej tureckých Kurdov Zhovárali sme sa s Fayikom Yagizayom, predstaviteľom Demokratickej ľudovej strany (DEHAP) zastupujúcej tureckých Kurdov. Tento rozhovor vznikol pri príležitosti otvorenia kancelárie DEHAP v Bruseli. Mohli by ste nám na úvod povedať čosi o vás, o vašej strane a o jej hlavných úlohách? - Som zástupcom DEHAP v Európe. Demokratická ľudová strana (DEHAP) je politická strana pôsobiaca v Turecku, ktorá sa zameriava predovšetkým na kurdskú otázku. Sme toho názoru, že kurdská otázka je dnes v Turecku najdôležitejším problémom. Ak túto otázku nevyriešime, nedosiahneme v krajine skutočnú demokraciu a dodržiavanie ľudských práv. Z tohto dôvodu sa v našej činnosti stretávame s mnohými ťažkosťami. Stranu DEHAP reprezentujem v Európe už štyri roky. Pred príchodom do Európy som pôsobil v Istanbule, najprv ako učiteľ angličtiny, neskôr som sa dal na politickú činnosť. Začiatkom deväťdesiatych rokov som bol tri roky vo väzení za podporu organizácií bojujúcich za práva Kurdov. Kedy ste vznikli? - Strana bola založená v roku 1997, naše začiatky však siahajú do roku 1990. Našu pôvodnú stranu vláda zakázala. Keďže sme o tomto kroku vopred vedeli, založili sme novú stranu a pokračovali sme v jej činnosti. Dnes môžeme povedať, že naše aktivity za práva Kurdov pretrvávajú už pätnásť rokov. Pôvodná strana, ktorá vznikla v roku 1990, bola strana HEP, Ľudová strana pracujúcich. Tá sa potom premenovala na DEP, Demokratickú ľudovú stranu, neskôr na ÖZDEP, po ktorej nasledovala HADEP. Strana HADEP je asi najznámejšia, svoju činnosť vykonávala viac než osem rokov. Bolo to jednoducho tak, že jedna strana bola zrušená, a tak sme zakladali ďalšiu. Podobne aj dnes pripravujeme založenie novej strany pre prípad, že by bola DEHAP zakázaná, keďže sa dnes voči nám vedie súdny spor. Očakávame, že k tomu dôjde v priebehu niekoľkých mesiacov. Novú stranu by mala viesť Leyla Zana a jej kolegovia. Pokiaľ ide o počet našich členov, ťažko povedať presné číslo, je ich však asi stotisíc. V novembri minulého roku sa naša strana DEHAP dočkala aj medzinárodného uznania, keď sa stala členom – pozorovateľom Socialistickej internacionály (SI). V predchádzajúcich piatich rokoch sme boli pravidelne pozývaní na všetky zasadnutia SI. Ako to je s vašou voličskou podporou? - V uplynulých voľbách sme získali vyše 2 miliónov hlasov, to je 6,2 percent hlasov tureckých voličov. V 13 tureckých provinciách (ktoré sú obývané Kurdmi) z celkového počtu 81 provincií sme sa dokonca umiestnili na prvom mieste. Sme považovaní za kurdskú stranu, aj keď v názve slovo kurdský nemáme, keďže politické strany v Turecku nemôžu byť v názve označené ako kurdské strany. Oficiálne preto vystupujeme ako celoturecká strana. Naši členovia sa však aj tak stretávajú s mnohými ťažkosťami a problémami pri vykonávaní straníckej činnosti. Niektorí boli zadržaní a uväznení. V týchto dňoch otvárate kanceláriu strany DEHAP v Bruseli. Čo bude jej hlavným poslaním? - Predtým sme mali kanceláriu v Nemecku a v Paríži. Dospeli sme však k názoru, že je oveľa dôležitejšie mať kanceláriu v Bruseli, keďže Brusel je takpovediac hlavným európskym mestom a práve tu sa rodí politika Európskej únie. Preto je logickejšie, aby sme kanceláriu mali práve tu. Okrem toho Turecko je kandidátom na člena Únie a myslíme si, že budúci rok sa s ním začnú viesť prístupové rokovania. No a po tom, ako sa otvoria tieto rokovania, budeme sa usilovať stať sa ich súčasťou ako zástupcovia Kurdov. Pôjde teda o politické poslanie. Tiež by sme chceli organizovať delegácie do našej krajiny, ale aj naopak, delegácie našich predstaviteľov do európskych inštitúcií a európskych strán. Okrem toho treba spomenúť skutočnosť, že v posledných komunálnych voľbách sme získali posty 62 starostov. Týchto starostov by sme chceli zastupovať pred orgánmi a členskými krajinami EÚ, vytvárať partnerstvá s európskymi mestami, iniciovať rozvojové projekty a získavať prostriedky na rozvoj nášho regiónu.
Horúcou diskutovanou témou v EÚ je dnes otázka otvorenia prístupových rokovaní s Tureckom. Aký je váš postoj k rozšíreniu EÚ o Turecko? Podporujete túto myšlienku? - Viac ako 80 percent tureckých Kurdov podporuje vstup Turecka do Európskej únie. Keď sa Turecko stane členom EÚ, občanmi Únie sa stanú aj Kurdi. Sme presvedčení, že to prispeje k posilneniu ich kultúrnych a ekonomických práv. Vnímate teda prípadné otvorenie rokovaní s Tureckom ako určitú páku na zlepšenie postavenia Kurdov v krajine a na prísnejšie dodržiavanie ľudských práv? - Áno, je to tak. Sme toho názoru, že ak Európska únia nedá Turecku šancu, bude to mať negatívne dopady aj na Kurdov. Ak Turecko bude mať nádej stať sa súčasťou EÚ, neodváži sa porušovať práva Kurdov. Ak však túto nádej stratí, stane sa z neho uzavretejšia krajina, kde môžu preraziť nedemokratické praktiky. Myslíme si, že prístupový proces bude zároveň procesom demokratizácie Turecka. Európska únia by preto mala stanoviť jasný termín na začatie rokovaní. Zároveň by však mala tlačiť na to, aby sa Turecko zmenilo. Nedávno sa v Európskom parlamente v Bruseli konala historická konferencia o postavení Kurdov v Turecku v kontexte rozšírenia EÚ. Niektorí rečníci na konferencii kritizovali nedávnu správu Európskej komisie o Turecku. Aké sú vaše hlavné výhrady? Mne sa správa zdá byť dostatočne objektívna... - Posledná správa Európskej komisie bola jednou z najlepších správ o Turecku. Táto správa však nebola komplexná. Nedostatočne bola spomenutá kurdská otázka. V Turecku žije vyše dvadsať miliónov Kurdov, a tí nemajú zaručené politické alebo kultúrne práva či právo na vlastnú identitu, a veľmi zlá je aj ich ekonomická situácia. Správa, samozrejme, uviedla viacero bodov, ktoré oceňujeme. Je však potrebné uviesť, že Kurdi sú iný národ, od tureckého národa sa odlišujú etnicitou, jazykom, kultúrou, a preto by mali byť uznaní ako iný národ a ich práva by mali byť zaručené. Mali by sme mať napríklad garantované právo na vzdelávanie v našom vlastnom jazyku, v oficiálnych inštitúciách, na súdoch a v školách by sa mala dať používať kurdčina. Na druhej strane, kurdský región je poznačený vojnovým konfliktom, ktorý pretrváva už vyše päťdesiat rokov. Kvôli konfliktu viac ako päť miliónov Kurdov opustilo svoje domovy, svoj región a svoju krajinu. Mnohí z nich odišli žiť do západnej časti Turecka, kde žijú v biednych ekonomických podmienkach. Iní odišli do Európy. Preto je potrebné vytvoriť vhodné predpoklady na to, aby sa títo ľudia mohli vrátiť domov, aby mohli obnoviť svoje domovy a polia. Nevyhnutné sú investície do nášho regiónu. Na to však treba viesť dialóg. Mnohí vyhlasujú, že kurdská otázka je bezpečnostná otázka. My si však myslíme, že to nie je len bezpečnostná otázka. A máme na to svoje dôvody. Ak popierate kurdskú identitu, ak zakážete ich zástupcom, aby boli zastúpení v parlamente, ak im neumožníte používať ich jazyk v škole a ak zakážete vysielať ich piesne a šíriť ich kultúru, potom to už nie je bezpečnostný problém, ale politický problém, ktorý treba riešiť politicky a prostredníctvom dialógu. Naša strana je pripravená viesť rokovania s tureckými autoritami o riešení kurdskej otázky. Problémom zostáva, že v horách je viac než päťtisíc kurdských bojovníkov. V súčasnosti je uzavreté prímerie a títo ľudia čakajú na to, že uvedený problém sa vyrieši a oni sa budú môcť vrátiť do svojich domovov a pokračovať v boji za svoje práva demokratickou, mierovou cestou. Preto by malo dôjsť k zmenám v zákonoch tak, aby im bolo umožnené zložiť zbrane a vrátiť sa domov. No na to treba čosi urobiť. Vláda však vyhlasuje, že sú to teroristi, a preto treba proti nim bojovať. My však tvrdíme, že táto situácia má svoje príčiny. Oni odišli do hôr z nejakých príčin a dnes sú pripravení vrátiť sa. Tak im teda umožnime vrátiť sa a ukončime tento konflikt. Aké sú vaše návrhy ohľadne štátoprávneho usporiadania juhovýchodného regiónu Turecka, ktorý obývajú príslušníci kurdského národa? Kam až siahajú vaše predstavy? - Kurdská otázka nie je len jazyková otázka. Ako som už uviedol, my sme iný národ. Vo svete je mnoho príkladov štátoprávneho usporiadania a my by sme tiež mohli hľadať príklady, ktoré by nám vyhovovali najviac. Niektorí hovoria o modeli Belgicka, Írska či Španielska. Autonómia však nie je vhodným riešením. V Turecku žije vyše dvadsať miliónov Kurdov a okolo desať miliónov ich žije v západnej časti krajiny, z toho viac než tri milióny v Istanbule. Ak by ste teda kurdskej oblasti dali autonómiu, čo potom bude s ďalšími, ktorí žijú v inej časti krajiny? Pre nás je najdôležitejšie uznanie kurdskej identity a garantovanie práv Kurdov ako ktorejkoľvek inej menšiny v Európskej únii. Už spomínaná správa Európskej komisie o Turecku skonštatovala pokrok v demokratizácii krajiny a zlepšení dodržiavania ľudských práv. Ako by ste vy charakterizovali postavenie Kurdov v súčasnosti v porovnaní s minulosťou? - Samozrejme, došlo k mnohým významným zlepšeniam, ktoré my veľmi oceňujeme, a tureckú vládu podporujeme v ďalších reformách, ako aj v jej úsilí doviesť Turecko do Európskej únie. Rád by som uviedol niekoľko konkrétnych pozitívnych zmien. Predtým nebolo vôbec možné čo len ozvať sa v kurdčine, dnes to je však už inak. Kurdčina sa môže vyučovať ako druhý jazyk v súkromných kurzoch. Ak sa chcete učiť po kurdsky, môžete sa zapísať do kurzu, zaplatíte zaň a môžete študovať v materinskom jazyku. Tiež sa zmenilo vnímanie Kurdov. Predtým Kurdov označovali za tureckých horalov alebo Turkov z hôr a o kurdskom jazyku hovorili ako o zmesi turečtiny, arabčiny a perzštiny. Dnes to už nehovoria. V štátnej televízii zaviedli vysielanie v kurdčine, aj keď len na polhodinu týždenne. Samozrejme, polhodina týždenne nestačí. Je to však podľa nás veľmi dôležité, pretože kurdský jazyk už takto nemôžu poprieť. Existujú medzi vami iniciatívy na založenie súkromnej kurdskej televízie? - Zatiaľ to nie je možné, verím však, že časom sa to podarí. Veď ak povolili vysielať v kurdčine polhodinu týždenne, znamená to uznanie skutočnosti, že určitá skupina ľudí hovorí kurdským jazykom. A ak by sme sa v tejto súvislosti obrátili na súd, som si istý, že by nám umožnili založiť súkromnú kurdskú televíziu. A to isté sa týka aj vyučovania kurdského jazyka vo všeobecnosti. Ak sa obrátim na súd a poviem, že sa chcem učiť vo svojom materinskom jazyku, no nemám na to peniaze, som presvedčený, že skôr či neskôr umožnia vyučovanie v kurdčine aj na štátnych školách. No a ak turecký súd vydá negatívne stanovisko, verím, že stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva bude pozitívne. Vy požadujete aj určitú ideologickú reformu, t. j. zmenu v prístupe tureckej vlády a tureckej spoločnosti. Znamená to, že sa chcete vrátiť k pôvodnej myšlienke zakladateľa Tureckej republiky Atatürka, že Turecko je štátom Turkov a Kurdov, a dosiahnuť, aby vláda upustila od jeho neskoršej predstavy o kultúrnej homogenite a o nedeliteľnej jednote národa? - Áno. Sme presvedčení, že svet sa zmenil a politické hranice čoskoro stratia na význame. Pozrime sa len na Európu spred sto rokov a na vojny, ktoré viedli národy za svoju nezávislosť. Dnes sa národy, naopak, spájajú, čoho príkladom je aj Európska únia. V súčasnosti už nie je potrebné bojovať za nezávislý národný štát. Myslíme si, že boj za demokraciu, ľudské práva, vládu zákona a ekonomický rozvoj je oveľa dôležitejší ako boj za národné hranice. Ak bude naša identita uznaná, ak budú zaručené kultúrne a etnické práva Kurdov v Turecku, v Iraku, Iráne či v Sýrii a ak tieto štáty prejdú demokratizáciou a bude v nich nastolená pluralitná demokracia, myslím si, že nebudú už žiadne problémy a my budeme spolunažívať v rámci súčasných hraníc. A potom budete môcť povedať, že Turecko je štátom Turkov a Kurdov a, samozrejme, ďalších národov. Turecko je jednoducho krajinou všetkých tých, ktorí v nej žijú. V tureckom parlamente dnes nie je zastúpená žiadna kurdská strana. Súčasťou vášho programu pritom je aj zmena volebného zákona. Aké sú vaše hlavné predstavy o reforme volebného systému v Turecku? - Voľby sú pre demokratický systém nevyhnutné a rovnako dôležité je zastúpenie. Trinásť tureckých provincií však dnes nemá v národnom parlamente žiadne zastúpenie, keďže súčasný volebný zákon stanovuje až desaťpercentnú hranicu potrebnú na vstup do parlamentu. A to nie je demokratické. Hranica zvoliteľnosti by sa mala znížiť na tri až päť percent alebo by sa mala úplne odstrániť. Ľudia, ktorí volia svojich zástupcov, by predsa mali byť v parlamente zastúpení. Veď nikde v Európe nie je stanovená vyššia ako päťpercentná hranica na vstup do parlamentu. A ak sa Turecko chce stať členom Európskej únie, malo by urobiť zmeny aj v tomto smere. Viacero politických, najmä konzervatívnych síl v Európe prichádza s myšlienkou privilegovaného partnerstva pre Turecko namiesto plnoprávneho členstva. Aký je váš postoj k takýmto návrhom? - Nesúhlasíme s takými návrhmi. Európska rada na svojom zasadnutí v Helsinkách v roku 1999 rozhodla, že Turecko je kandidátom na členstvo v EÚ, nie na partnerstvo s EÚ. Európske vlády by sa mali pridržiavať svojho pôvodného rozhodnutia, ktoré hovorí o členstve v Únii. O privilegovanom partnerstve sa nič nehovorí ani v správe Európskej komisie o Turecku. Správa odporúča Európskemu parlamentu a európskym lídrom stanoviť dátum začatia rokovaní o vstupe Turecka do EÚ. A túto pozíciu podporujeme aj my. Udržiavate vzťahy so zástupcami Kurdov aj v susedných krajinách – v Iráne, Iraku, Sýrii? Aká je spolupráca s nimi? - Áno, máme takúto spoluprácu, ale je do určitej miery ťažká. Niektoré kurdské strany v Iraku majú obavy kontaktovať sa s nami, keďže turecká vláda by mohla proti tomu podniknúť kroky. Kontakty udržiavame najmä s irackou kurdskou stranou PUK a s Demokratickou stranou Iránskeho Kurdistanu, ktoré sú obe členmi Socialistickej internacionály. Práve Internacionála nám poskytuje určitú platformu na stretávanie sa a spoluprácu, a to najmä prostredníctvom jej špeciálnej pracovnej skupiny, ktorá sa venuje kurdskej otázke. Predpokladá sa, že po prípadnom vstupe Turecka do Európskej únie sa jeho juhovýchodná časť obývaná Kurdmi stane najchudobnejším regiónom Únie. Sú na stole konkrétne projekty, ktoré by smerovali k posilneniu sociálneho a ekonomického rozvoja tohto regiónu? - Aj posledná správa Európskej komisie zdôraznila potrebu hospodárskeho rozvoja tohto regiónu. V prípade otvorenia prístupových rokovaní s Tureckom predpokladáme poskytnutie urči- tých prostriedkov z fondov Únie na tento účel. Európska únia by však mala poskytnúť peniaze priamo regiónom, mestám, starostom, nie centrálnej vláde, pretože tá by tieto prostriedky smerovala na iné priority. Náš región je veľmi bohatý na nerastné suroviny a úrodné polia, čo ho predurčuje na úspech. Vhodne investovanými prostriedkami by sa rozvoj mohol veľmi urýchliť. Samozrejme, naši starostovia už majú pripravené určité rozvojové projekty, ktoré sú zamerané najmä na rekonštrukciu obcí a podporu poľnohospodárskej výroby. K tomu môžu prispieť aj veľmi usilovní, pracovití a dynamickí ľudia, ktorí obývajú tento región. Dnes sú však slabí a chudobní. Je to ako s nenatankovaným autom. Nedostanete ho k čerpacej stanici, ak nemáte benzín. Musíte teda čosi urobiť, aby ste sa k čerpacej stanici dostali, t. j. investovať určitý kapitál, ktorý sa potom bude obracať. Preto sme presvedčení, že otvorenie prístupových rokovaní s Tureckom bude mať veľký prínos aj pre náš región. Z hosťom SLOVA sa zhovárala Judita Takáčová
