Mocnosť Európa

Tradične otázky medzinárodnej bezpečnosti patrili do kompetencie samostatných štátov. Od 17. storočia sa schopnosť samostatne vystupovať v medzinárodnej politike a viesť vojnu chápala ako základný atribút samostatného štátu. Ak by sme priznali Európskej únií plne túto schopnosť, prakticky pripustíme, že EÚ má podobu štátu – je to akýsi superštát. V skutočnosti takou Európa nie je – a práve preto, že spoločná zahraničná politika je predmetom vnútorných negociácií. Je súčasťou tzv. druhého piliera, kde sa rozhoduje na úrovni nie komunitárnej, ale medzivládnej. Hovorme preto skôr o koordinácii zahraničných politík členských štátov EÚ ako o jednotnej európskej zahraničnej politike. Absentuje skutočné centrum moci – centrum pružného rozhodovanie nevyhnutného na vykonávanie skutočne efektívnej zahraničnej a vojenskej politiky. Európska únia je z tohto pohľadu stále ešte len konglomerátom samostatných aktérov. Postoj k irackej kríze to dokázal viac než presvedčivo. Do akej miery je spoločná zahraničná politika pre EÚ potrebná? Chcú politické elity krajín EÚ skutočne raz byť v pozícii aktívnej svetovej veľmoci? Sú obyvatelia EÚ ochotní priniesť pre túto ideu vlastné obete – finančné prostriedky, energiu i životy? Európsky kontinent dnes prežíva mimoriadne obdobie. Európske národy navzájom proti sebe nebojujú a zároveň neexistuje pre Európu žiadna významná hrozba zvonka. Ak sa niekedy hovorí o európskom pacifizme ako protiklade k americkému militarizmu, tak tento pacifizmus je celkom oprávnený. Navyše Európania majú vojen viac než dosť... Od antických čias nebolo na svete civilizácie, kde by taká veľká časť mužskej populácie mala bezprostrednú skúsenosť so službou v armáde a so skutočným nasadením v boji, ako mali dve generácie Európanov v prvej polovičke 20. storočia. Ale USA nevidia svet takým bezpečným ako Európania. Žiadajú od obyvateľov EÚ väčší podiel na spoločnej obrane. Tí to však v podstate odmietajú. Nie je za tým žiadna pohodlnosť či nemravnosť, ale strategická kalkulácia. Svojím spôsobom týmto krajinám americký ochranný dáždnik vyhovuje. Toto sebectvo im nemožno vyčítať a nakoniec ako malé štáty nemali ani také zdroje, aby mohli s USA súperiť. Čiastočne rezignovali na vlastnú zahraničnú politiku výmenou za americkú ochranu. Európa nie je bezbranná Nie je však správne vykresľovať Európu ako mocensky bezbrannú a jej národy bez mocensko-politických ašpirácií. Francúzsko je stále mocensky prítomné v Afrike a Tichom oceáne, Británia v karibskej oblasti, Stredomorí a južnom Atlantiku. Taliansko a Španielsko majú výrazný záujem o stredomorskú oblasť. Už trocha zabudnutá falklandská vojna z roku 1982 ukázala schopnosť a ochotu väčších európskych štátov aj po rozpustení koloniálnych impérií samostatne brániť svoje záujmy i za hranicami Európy. Prirodzene, jednotlivé európske štáty od päťdesiatych rokov nie sú schopné samostatne hrať skutočnú veľmocenskú úlohu vo svetovej politike. Len spoločne. Sila Európy sa taktiež zbytočne podceňuje. Napríklad európske štáty NATO majú spolu vlastne kvantitatívne väčšie pozemné aj letecké sily než USA. A ak zatiaľ ich hlavným cieľom je obrana európskeho kontinentu a nie žiadne zásahy mimo tohto územia, tak sa pýtajme predovšetkým tak, či sú schopné plniť tento cieľ aj proti najsilnejším protivníkom. A musíme dospieť k názoru, že áno. Európske štáty NATO spolu sú v podstate schopné obrániť svoje územie aj proti čisto teoretickému útoku najsilnejšej svetovej veľmoci – USA. Dokonca aj napriek prevahe USA v jadrových zbraniach a v námorníctve by boli Európania schopní udržať kontrolu nad európskymi vodami a vďaka jadrovému potenciálu Francúzska a Británie spôsobiť Američanom také straty, že Američania by zrejme váhali začať proti Európe jadrovú vojnu... Ak sa teda zdôrazňuje zaostávanie európskych krajín za USA, na mysli je predovšetkým zaostávanie vo výstavbe mobilných síl schopných nasadenia mimo vlastnej krajiny. No vojenská sila je predovšetkým prostriedok na dosiahnutie istých politických cieľov. Ak chýbajú, je ekonomicky neefektívne bojovať a vydržiavať nadmerné vojenské kapacity. Všetky zbrane, ktoré vyrábame „na sklad“, sú len rýchlo zastarávajúcimi a zbytočnými rárohami. V 19. a v prvých dvoch tretinách 20. storočia európske mocnosti tieto kapacity na zásah v zámorí mali (dokonca aj také, ako sú Holandsko, Špa-nielsko, Portugalsko a Belgicko!). Amerika ich nemala. A mali ich predovšetkým preto, že v zámorí ovládali rozsiahle kolónie a iné závislé územia. Keď sa zámorských impérií vzdali – často práve pod tlakom Washingtonu, nebol dôvod na žiadnu veľkú vojenskú zaangažovanosť v zámorí – nepotrebovali žiadne veľké loďstvá či výsadkové jednotky. Absentovali politické ciele, na ktorých dosiahnutie by bolo potrebné takéto kapacity vydržiavať, a navyše vďaka silnej politickej väzbe so Spojenými štátmi chýbala európskym krajinám skutočná sloboda rozhodovania o ich nasadení. A načo by potom mali budovať vojenské sily schopné nasadenia na iných kontinentoch? Aby ich dali k dispozícii Washingtonu? Niekedy za volaním Ameriky po tom, aby Európa prevzala väčší diel zodpovednosti za spoločnú obranu, skutočne možno cítiť práve toto: Dávajte viac na ozbrojené sily, ale o ich použití budeme rozhodovať my... Európania boli celé dve generácie po druhej svetovej vojne dokonca vychovávaní v duchu dekolonizácie, deimperializácie, demilitarizácie a demokratizácie. Ak trom pokoleniam mladých Nemcov bolo vtĺkané do hlavy, že vojna je čosi strašné a žiadny štát, a najmä Nemecko, ju nesmie znova zopakovať, nikto Nemecku nemôže vyčítať, že sa stalo veľmi pacifistickým a nie je nadšené napr. útokom na Irak. Nemecko je proste také, akým ho mocnosti z Postupimskej konferencie (vrátane USA a Británie) chceli mať. Ak niekto chce mať iné Nemecko, tak musí čakať na ďalšiu generáciu, ktorá sa opäť zamiluje do paradenmaršov a starého dobrého pruského militarizmu... Predpoklady vybudovania EÚ ako silnej vojenskej mocnosti Či Európska únia môže raz v budúcnosti zohrávať úlohu veľmoci porovnateľnej s USA, závisí od viacerých faktorov: - od schopnosti vybudovať jednotné centrum riadenia zahraničnej a vojenskej politiky a zároveň ochoty podriadiť sa mu. To prakticky predpokladá vybudovanie európskej federácie – nech to už bude zakrývané akýmikoľvek názvami či definíciami; - od ochoty Európanov priniesť isté ekonomické a osobné obete pre takýto projekt. Budovanie vojenských potenciálov čosi stojí, vyžaduje sa služba v armáde, vytvorenie vlastných technologických centier konštrukcie a výroby špičkových zbraní atď. EÚ má na to, aby, ak padne také politické rozhodnutie, do niekoľkých rokov bola špičkovou vojenskou veľmocou. Otázka stojí však tak, či pokles životnej úrovne s tým spojený stojí za to...; - od skutočnej pripravenosti vyvliecť sa spod amerického ochranného dáždnika, za ktorý Európa platí značnou politickou a vojenskou závislosťou, a viesť vlastnú politiku na vlastné riziko a za svoje... A až následne má význam hovoriť napr. o zvyšovaní výdavkov na obranu, o budovaní vojenských síl a podobne. Nie je jasné, či okrem ambícií a istého odporu voči USA živeného niekedy aj akousi závisťou a urazenosťou sú občania Európskej únie na takéto kroky pripravení. Navyše, vybudovanie vlastného európskeho mocenského centra by pravdepodobne skôr alebo neskôr muselo viesť k oslabeniu terajšieho severoamericko-západoeurópskeho spojenectva založeného na spoločných hodnotách a kultúre a zapracovala by logika tradičnej mocenskej konfrontácie – dve najsilnejšie mocnosti (a EÚ by bola zrejme silnejšia ako Čína, Japonsko, Rusko a zrejme rovnako silná ako USA) vždy jedna druhú považovali za potenciálneho protivníka a svoju stratégiu plánovali predovšetkým s ohľadom na neho. Svet by sa opäť mohol priblížiť bipolárnemu usporiadaniu. Určujúcim by však nebol vzťah medzi USA a ZSSR (Ruskom) ako v minulosti, ani medzi USA a Čínou, ako mnohí predpovedajú, ale medzi USA a EÚ! Dnes nedokážeme presne odhadnúť, aký dosah môže mať vznik EÚ ako politickej a vojenskej veľmoci na euro-americké vzťahy. Ak si pozorne prečítame napr. Brzezinského, dospejeme k názoru, že v americkom strategickom myslení existuje silná skupina, ktorá vníma vznik akejkoľvek sily v eurázijskom priestore, ktorá by sa vyrovnala USA, ako ohrozenie americkej bezpečnosti. Oficiálne je táto koncepcia zameraná proti nedemokratickým ázijským režimom alebo proti Rusku – ale nemôže byť za istých okolností obrátená aj proti plánom na vybudovanie skutočne silnej Európskej únie? Američania určite chcú, aby európske armády boli posilnené a prevzali mnohé americké bezpečnostné záväzky, no nie je pravdepodobné, že by to mysleli tak, že by Európania mali samostatne rozhodovať o ich nasadení. Pre Európanov je zas na druhej strane nezmyslom budovať nejaké nadmerné vojenské kapacity, ak by nemohli samostatne rozhodovať o ich nasadení. Výhľad do budúcna Pravdepodobný vývoj je asi takýto: Predsa len dôjde k posilneniu európskych vojenských kapacít, zvýšeniu schopnosti spoločných vojenských operácií mimo štruktúr NATO a procesom európskej politickej integrácie, ako aj k relatívnemu zvýšeniu dôležitosti Európy pre formovanie spoločného postoja západných krajín na čele s USA. Dnes však nemôžeme povedať s určitosťou, či je v Európe prítomná skutočná politická vôľa na to, aby EÚ naozaj vystupovala ako svetová veľmoc. Jednotlivé členské krajiny by sa museli ešte viac obmedziť vo svojej nezávislosti a podriadiť sa „Bruselu“, stálo by to aj isté ekonomické a osobné obete a zrejme by došlo k preťatiu špecifických americko-európskych vzťahov. Znovu treba pripomenúť, že ak by sa totiž Európa chcela skutočne emancipovať a vystupovať ako nezávislá politická a vojenská sila, ktorá samostatne rozhoduje a koná, nemohla by sa viac spoliehať na pohodlný americký bezpečnostný dáždnik. V jednom momente musí byť dilema rozhodnutá. Ak bude v prospech skutočne samostatnej európskej vojenskej a zahraničnej politiky, musia si byť Európania vedomí, že cena za ňu môže byť aj istá skrytá alebo otvorenejšia konfrontácia so Spojenými štátmi. Za ňou nemusia byť žiadne veľké ideologické rozdiely alebo strety mocenských záujmov. Úplne postačí len to, že keďže EÚ a USA budú zrejme najsilnejšími vojenskými mocnosťami, vojenské štáby oboch strán budú hodnotiť, porovnávať vlastnú silu predovšetkým s ohľadom na toho druhého... (To je logika vojenského a politického plánovania. Mám dosť síl, aby som sa ubránil proti druhej najsilnejšej svetovej mocnosti, alebo nie?) Ak sa niekomu zdá myšlienka euro-amerického súperenia kacírskou, nech si pozorne prečíta diela ideológov európskeho zjednotenia. Ak Coudenhove-Kalergi nazýva Rusko „Macedónskom Európy“, tak Amerike prisúdil v historickej analógii úlohu Ríma. Teda obe považoval za hrozby pre rozhádané a hašterivé európske národy a ako obranu proti nim videl len jednu cestu – európske zjednotenie... Platí, že prípadný protiamerický osteň európskej integrácie zatiaľ len nedostal príležitosť dostatočne sa prejaviť. V skutočnosti však väčšina európskych vlád požaduje skôr, aby Washington viac konzultoval svoju zahraničnú politiku so svojimi európskymi spojencami, než to, aby Európania reálne preberali niektoré americké bezpečnostné úlohy. Washington vlastne chce, aby Európania viac prispievali na spoločnú obranu a zároveň použitie vlastných síl podriaďovali americkej politickej koncepcii, a Európania chcú mať čo možno najmenej bezpečnostných záväzkov, spoliehajú sa na americkú silu, ale od Američanov požadujú, aby výmenou za politickú podporu konzultovali s nimi použitie amerických síl. Transformácia EÚ na silnú vojenskú a politickú mocnosť by v každom prípade znamenala zásadný geopolitický zlom. Článok mal pôvodne podobu referátu predneseného v Prahe 9. 6. 2004 na konferencii EpsNet-u. Uverejnené so súhlasom autora. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo