Milióny z STV do vybraných firiem

Marek Maďarič, dramaturg a scenárista Narodil sa v roku 1966 v Bratislave. Vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení. Od roku 1990 pracoval v STV ako dramaturg v redakcii literárno-dramatického vysielania, neskôr ako scenárista na voľnej nohe. Je autorom viacerých televíznych scenárov a rozhlasových hier, pri ktorých spolupracoval s režisérmi, ako sú Jozef Bednárik, Juraj Nvota, Martin Kákoš, Jaro Rihák, Pavel Gejdoš alebo Igor Kováč. Pre nitrianske divadlo dramatizoval román J. C. Hronského Jozef Mak. V roku 1999 pracoval v oblasti reklamy ako copywriter. Od roku 2000 viedol tlačové a mediálne oddelenie strany Smer a dodnes spolupracuje s Robertom Ficom na mediálnych a komunikačných stratégiách tejto strany. Od roku 2002 je asistentom poslanca NR SR Dušana Čaploviča. Kedy ste sa stali členom Rady STV? - Sú to už dva roky, v decembri 2002. Čo ste robili pred tým, než vás NR SR zvolila za člena Rady STV? Mali ste blízko k médiám či dokonca k verejnoprávnej televízii? - Bezprostredne pred nástupom do rady som pracoval a doteraz pracujem ako asistent poslanca Národnej rady SR. No predovšetkým moje predchádzajúce pôsobenie mi dalo užitočné skúsenosti a znalosti na pôsobenie v tomto kontrolnom orgáne STV. Istý čas som pracoval v reklame, čo je tiež oblasť, ktorá sa televízneho vysielania dotýka. Napokon, aj obdobie, keď som viedol mediálne oddelenie strany Smer, ma nútilo podrobne sledovať našu mediálnu scénu vrátane STV a jej legislatívy. Čiže STV ste poznali takpovediac zvonku. - Nielen to. Som totiž vyštudovaný dramaturg, pracoval som v Slovenskej televízii od roku 1990 dokopy šesť rokov ako dramaturg literárno-dramatických programov a pre televíziu som aj písal. Poznal som teda problémy televízie aj zvnútra. Aká vládla v rade atmosféra, boli tam ľudia aktívni, pýtali sa, zisťovali alebo to brali skôr iba formálne? - V rade boli rôzni ľudia, aj aktívni aj pasívni. Väčšina však, aspoň zo začiatku, mala úprimný záujem pomôcť televízii, predovšetkým vybrať najlepšieho možného riaditeľa. Iná vec je, že sme sa takmer všetci ocitli v takejto pozícii po prvý raz a za pochodu sme sa učili, čo všetko členstvo v Rade STV obnáša. Navyše mám pocit, že mnohí sa oboznamovali aj s takými samozrejmými vecami, ako sú administratívne formality spojené so zasadnutiami, nehovoriac už o legislatíve a pomeroch v samotnej televízii. Ale verejnosť poznala najviac vás. Zdá sa, že ste boli jediný ochotný vystupovať v médiách. - To nesúviselo len s tým, že ja som bol ochotný. Spravodajstvo STV od istého času začalo radu ignorovať, tak som hľadal iné cesty, ako verejnosť oboznámiť s tým, čo hovorí na dianie v STV podpredseda jej rady. Ale iní členovia to tak intenzívne nerobili. - Asi to súviselo s tým, že som mal predsa len s komunikáciou s médiami viac skúseností. Ale napríklad predseda rady Marián Slovák bol na dvoch či troch tlačovkách, ktoré sme zorganizovali priamo v budove STV, ale v jej spravodajstve sa na základe rozhodnutia vedenia o tom neobjavilo ani slovo. Čím teda Richard Rybníček presvedčil, že sa práve on stal šéfom STV? - Musím povedať, že z množstva predložených projektov bolo asi desať takých, ktoré spĺňali náročnejšie kritériá a svojou kvalitou si konkurovali. Ale nebol medzi nimi žiadny jednoznačný favorit. Riaditeľom sa mohol v zásade stať ktokoľvek z týchto približne desiatich. V prospech Richarda Rybníčka rozhodla okolnosť, že na základe dvojkolového hlasovania sa dostali do finále len dvaja ľudia a pri verejnej obhajobe bol Rybníček presvedčivejší ako jeho konkurent. Aká bola jeho koncepcia? Bol to ucelený pohľad, z ktorého bolo jasné budúce smerovanie televízie, alebo skôr súbor všeobecných tvrdení, z ktorého neboli jasné konkrétne úlohy, a potom ste ani nemohli žiadať jeho presné plnenie? - Jeho projekt bol prevažne heslovitý, obsahoval známe tézy a pekne znejúce poučky o televízii. Svoju predstavu formuloval vo všeobecnej rovine, takže v zásade sa jej nedalo veľa vyčítať, podstatné bolo, ako sa jednotlivé tézy budú konkrétne napĺňať. To z jeho projektu jasné nebolo. Nebolo teda lepšie neodporučiť parlamentu žiadneho kandidáta? - Dalo sa teoreticky uvažovať aj o tom, že by rada nezvolila nikoho, no takú myšlienku sme si vtedy nepripúšťali, pretože, a to treba pripomenúť, v tom čase už mesiace panovalo v STV bezvládie, pretože predchádzajúci ústredný riaditeľ Milan Materák bol odvolaný ešte pred parlamentnými voľbami. Zvoliť riaditeľa bolo teda akútne. Môže teda dnes R. Rybníček obhájiť, že svoj pôvodný projekt splnil alebo aspoň plní? - Poviem príklad. Ako jeden z programových princípov si správne stanovil profiláciu programových okruhov na dva samostatné celky, STV 2 zameraný na kultúrne dedičstvo, vzdelávanie, regióny a STV 1 ako okruh rodinných programov a programov celospoločenského významu. K tej profilácii prišlo, ale netušil som, že za pojem rodinný program si mám dosadiť slovo komerčný. Na druhej strane si v riadení stanovil zjednodušiť organizačnú štruktúru. Keď si však porovnám predchádzajúcu štruktúru a tú dnešnú, vidím skôr komplikácie a rozmnoženie útvarov. Najvýraznejšie sa R. Rybníček zviditeľnil prepúšťaním, zrušením mnohých programov a obmedzením pôvodnej tvorby. Povedal to Rade STV hneď na začiatku? - Nie. O hromadnom prepúšťaní alebo o redukcii výroby nebolo v jeho projekte ani slovo. Ale to by mi ani s odstupom času neprekážalo, zrejme to vyplývalo z neznalosti vnútorných problémov STV. Aký bol teda vzťah Rady STV a ústredného, dnes už generálneho riaditeľa? - Tento vzťah prešiel viacerými etapami. Na začiatku, pokiaľ sme ho bezvýhradne podporovali, to vyzeralo ideálne. V okamihu, keď sme, minimálne niektorí, začali od riaditeľa čosi žiadať alebo nebodaj vyslovovať kritické pripomienky, začali sme zisťovať, že takú radu, občas aj oponujúcu alebo usilujúcu sa naozaj kontrolovať, Richard Rybníček nepotrebuje. Neskôr sa medzi ním a niektorými členmi rady objavili vážne rozpory, respektíve rozdielne názory na zásadné otázky smerovania STV. Vzťahy sa zhoršili, čoho odrazom bol aj v jednom okamihu návrh vtedajšieho predsedu rady Mariána Slováka odvolať Rybníčka. Je teda pravda, že R. Rybníček radu neberie vážne? - Mám dojem, že sa k rade stavia ako takmer všetci predchádzajúci riaditelia, berie ju vážne do tej miery, do akej si rada ako celok vynúti jeho rešpekt. Pokiaľ teda má v rade dostatočný počet svojich ľudí, kritické hlasy ostatných neberie vážne a rada má problém presadiť si svoje názory a pripomienky. Dnes je dokonca pokušenie riaditeľa mať svojich ľudí v rade o to väčšie, že na radu prešla kompetencia voliť aj odvolávať ho a treba na to najmenej desať hlasov z pätnástich. Vaše kritické slová sú trochu prekvapujúce, lebo verejnosť si iste dobre pamätá, že práve vy ste Rybníčka výrazne podporovali. - Mal moju podporu, kým neukázal komplexne, čo v ňom je. Na základe projektu do človeka nevidíte, napokon nemáte ani záruku, či ho písal on alebo nakoľko je s ním naozaj stotožnený. Určite mal moju podporu pri hromadnom prepúšťaní. Mal moju podporu, keď hovoril o profilácii prvého a druhého programu na rodinný program a na program pre náročného diváka. Podporoval som ho, keď deklaroval, že spravodajstvo bude vyvážené, objektívne. Prečo ste svoj postoj k nemu potom zmenili? - Spozornel som už vtedy, keď som videl, že prepúšťa mnohých najkvalitnejších ľudí a nebol v tom ochotný urobiť žiadnu korekciu. Nestačil som sa čudovať, keď som videl, že po slovách o vyváženom spravodajstve ho začal sám riadiť a presadzovať v ňom, ale aj v iných reláciách svoje konzervatívne videnie sveta. Rozladili ma mnohé malé klamstvá, opakované neplnenia úloh včas a v takej podobe, ako to rada požadovala. Zdesil som sa, keď som videl, že z prvého programu buduje komerčný kanál a že zdecimoval útvary, ktoré v STV robili náročnú, pôvodnú tvorbu. Čo znamená zdecimoval? - Napríklad v redakcii literárno-dramatických programov, v ktorej sa desaťročia pripravovali bratislavské pondelky, ponechal jednu pracovníčkou, čiže ju fakticky zrušil. Na jednej strane šetrenie, na druhej začal R. Rybníček peniaze občanov doslova rozhadzovať. Ako sa k tomu Rada STV stavala? - Môžem hovoriť za seba a mojou dôverou otriaslo, že pri nakupovaní a investovaní uplatňoval nový manažment takmer výlučne metódu rokovacieho konania bez zverejnenia a takto odišli z STV desiatky miliónov korún do vopred vybratých firiem bez toho, aby prebehla verejná súťaž. V niektorých prípadoch sme to nastolili ako problém, ak si napríklad spomínate na kauzu kúpy virtuálneho štúdia. Vtedy R. Rybníček radu v prvej fáze dokonca zavádzal, lebo tvrdil, že ešte len beží obstarávanie, hoci v tom okamihu už bola podpísaná zmluva s dodávateľskou firmou. Postupne som teda zistil, že v názoroch na STV som úplne inde ako súčasný riaditeľ. Dodnes mu pripisujem k dobru odvahu urobiť hromadné prepúšťanie. Vo všetkých ďalších krokoch som videl viac chýb a negatív ako pozitív. Znamená to, že Rada STV, teda orgán, ktorý volí parlament ako nástroj verejnej kontroly, vôbec nemá presné informácie o výdavkoch televízie!?! - Dostať sa k dôležitým informáciám bol v rade vždy problém. Vždy sme sa naťahovali o informáciu a o jej rozsah a R. Rybníček v istých prípadoch skôr kládol nášmu úsiliu obštrukcie. Ako príklad uvediem zmluvy s firmami, od ktorých STV kúpila licencie na programy, ako je Slovensko hľadá Superstar. Pokiaľ sme sa teoreticky pýtali, či tie zmluvy dostaneme k dispozícii, zaznelo presvedčivé áno. Keď však konkrétny člen rady požiadal o možnosť nahliadnuť do zmlúv, riaditeľ zrazu vyrukoval s právnym stanoviskom, že člen rady vlastne nemôže priamo nahliadať do zmlúv, že na to je len dozorná komisia. A to je zasa čo? - Ide o orgán, ktorý má dohliadať na hospodárenie a majetok STV. Zmluvy však nemajú len majetkový charakter. Takže z jednoduchej možnosti pozrieť si zmluvu bol zrazu zložitý proces poverovania dozornej komisie, ktorá sa za vás na niečo pozrie, poskytne vám za nejaký čas, nie skôr ako za mesiac, informáciu a vy až potom začnete možno tušiť, čo konkrétne by vás ešte na zmluve zaujímalo, a zase poveríte komisiu, a to stále za predpokladu, že vás ostatní členovia rady podporia pri schvaľovaní vami navrhnutého poverenia. Celý proces kontroly sa tým, samozrejme, neúmerne skomplikuje a časovo natiahne. Má teda verejnosť vôbec šancu dozvedieť sa presné informácie o hospodárení so svojimi daňami? Lebo aj koncesionárske poplatky sú vlastne istým spôsobom výberu osobitných daní, ktorými financuje verejnoprávnu televíziu? - Niečo naznačila už moja predchádzajúca odpoveď. Nie vždy a nie vo všetkých položkách. Slovenská televízia, ako i mnohé iné v podstate verejné inštitúcie vstupujúce do zmluvných vzťahov s druhou stranou, sa veľmi často vyhovára aj na obchodné tajomstvo, ktoré im údajne bráni informovať verejnosť v plnej miere. To, že ide prevažne o použitie peňazí koncesionárov, ide akosi bokom. Viete, čo sa deje s nepotrebným majetkom STV, a môžu sa to dozvedieť aj občania? - Nepotrebný majetok, ak ho za takýto považuje vedenie STV, a ak potom jeho predaj schváli rada, sa ponúkne na predaj. Či je to správne a výhodné, alebo nie, to by chcelo rozobrať každú jednu vec jednotlivo. Aký je váš postoj k stále častejšej kritike, že STV sa nespráva ako verejnoprávna televízia, ale už tu máme tretiu komerčnú televíziu? Má napríklad verejnoprávna televízia investovať desiatky miliónov z koncesionárskych poplatkov a daní do reality šou, keď by ju aj tak priniesla zadarmo komerčná televízia? - Dovolím si vás poopraviť – ani komerčné televízie nám neprinášajú programy zadarmo, my si ich totiž zaplatíme v cene výrobkov zvýšenej o tú sumu, ktorá bola vynaložená na reklamu vysielanú v komerčných médiách, ale to len na okraj. O tom sa teraz nechcem baviť. Ale, aby bolo jasné: nejde mi o to, že by atribútom verejnoprávnosti mala byť automaticky nízka sledovanosť a vždy len programy pre menšinového diváka, ale že by verejnoprávna televízia mala predovšetkým prinášať to, čo komerčná televízia nikdy neponúkne. - V každom prípade súhlasím s tým, že Slovenská televízia sa dnes nespráva a nevysiela ako verejnoprávna televízia, ale prevažne sa správa a vysiela ako televízia komerčná. Aby som bol správne pochopený, nemyslím si, že na obrazovke STV by sa nemala zjaviť reality šou. Iný má však byť pomer medzi takýmto typom programov a programami verejnej služby. Reality šou mi prekážajú vtedy, ak sa do nich investuje na úkor napríklad pôvodnej tvorby. My sme však dnes v absurdnej situácii, keď sa na obrazovku komerčnej televízie Markíza presťahuje verejnoprospešný program Hodina deťom, pretože Slovenská televízia ho odmietne vysielať. Ale presne v tom istom čase STV nasadí reláciu suterénnej úrovne s nejakými pseudocelebritami a ešte má aj tú trúfalosť chváliť sa na druhý deň, že to bola dobrá voľba, lebo týmto programom dosiahla vyššiu sledovanosť ako komerčná televízia, ktorá vysielala charitu. Keď už nie za nič iné, tak za toto by som vyvodil zodpovednosť minimálne na úrovni riaditeľstva programu alebo vysielania. Aká je vaša predstava verejnoprávnej služby televízie? - Moja predstava vychádza zo zákona a fungujúcich vzorov v zahraničí. Po prvé, spôsob financovania a riadenia verejnoprávnej televízie, ktorý je v porovnaní s komerčnými médiami nezávislý od vplyvu inzerentov a majiteľov, umožňuje, aby občanovi sprostredkovala v rámci spravodajstva a publicistiky nestranný a rovnocenný dialóg s odlišnými názormi na každý relevantný problém, a to v rámci jedného vysielania. Priestor musí dostať každý, a tým sa nielen spoločnosť integruje v rámci jedného dialógu, ale aj občan si môže slobodne vytvoriť svoj vlastný názor. Po druhé, len verejnoprávne médium si môže dovoliť uspokojovať verejnosť v celom spektre jej kultúrnych, vzdelávacích, národno-štátnych a iných potrieb bez ohľadu na tlak trhu a skupinové záujmy, pretože verejnosť mu to svojimi poplatkami umožňuje. V tomto zmysle by cieľom STV mala byť tvorba a vysielanie programu nie pre čo najväčšiu masu všetkých divákov, ale množstva programov, kde si každý divák môže nájsť ten svoj. A napokon ešte jedna dôležitá úloha pre verejnoprávne médium: čím viac bude postupovať individualizácia našich informačných zdrojov, ktoré majú navyše veľmi často zahraničných spoluvlastníkov, tým dôležitejšie bude zachovať aspoň jednu televíziu, ktorá bude národným informačným zdrojom, prostriedkom našej národno-štátnej identifikácie a uchovávania kultúrnej a historickej pamäte. A to určite môže byť verejnoprávna Slovenská televízia. Nie však taká ako dnes, ktorá na Štedrý deň na svojom najsledovanejšom programe vysiela výlučne americké filmy. A mala či má nejakú predstavu aj Rada STV? - Predovšetkým by ju mal mať každý jeden člen rady. A dovolím si tvrdiť, že hoci je rada zložená z ľudí s odlišnou profesijnou skúsenosťou a názorovou orientáciou, pokiaľ by vychádzali z platných mediálnych zákonov, z európskych noriem a skúseností, dospeli by, možno inými slovami, k tomu istému definovaniu ako ja. Ako člen Rady STV zvolený parlamentom ste určite komunikovali s poslancami. Zaujímali sa o televíziu, o dianie v nej, o zachovanie verejnoprávneho charakteru alebo im boli a sú tieto veci „ukradnuté“? - V zásade sa o STV hlbšie zaujímali a zaujímajú len niektorí poslanci z gestorského mediálneho výboru. A potom tu, samozrejme, vždy bola a je skupina prevažne koaličných poslancov chrániacich Richarda Rybníčka ako svojho riaditeľa. Tí sa prípadnou kritikou ani len nezaoberajú. Im dnešný šéf STV vyhovuje.

Nezdá sa aj vám, že tejto vládnej garnitúre stačí, ak Rybníček nebude vytvárať dlhy a do spravodajstva pustí politikov? - Vzťah slovenských politikov a STV je otrepaná pesnička. Dodnes význam verejnoprávnej televízie nepochopili ani v zmysle politického spravodajstva a na kultúrny rozmer ani nedorástli. Ale to sa netýka len politikov. Navyše sa ukazuje, že Richard Rybníček je čoraz arogantnejší a nebojí sa hoci aj nerešpektovať zákon? Neboli takým prípadom majstrovstvá svet v hokeji, počas ktorých boli prenosy prerušované reklamou, hoci podľa zákona to STV robiť nesmie? - Porušovanie zákona s tým súvisí len čiastočne. Tu ide skôr o pocit, že ja ako riaditeľ STV som sa stal veľmi vplyvným človekom, o ktorého priazeň sa kdekto uchádza. A teda si môžem dovoliť všetko, mám patent na rozum aj na výklad zákonov. Máte informácie o vplyve a tlaku vládnych politikov na spravodajstvo STV? Dokonca prenikajú informácie, že Rybníček osobne rozhoduje o obsahu Správ STV. - Okrem toho kolujú informácie, a to predovšetkým v dobre informovaných novinárskych kruhoch, že aj súčasný generálny riaditeľ Slovenskej televízie je, ako niektorí jeho predchodcovia, pre niektorých koaličných politikov riaditeľom na telefón. Znamenalo by to, že mu zavolajú a veci sa dejú podľa ich želania. Napokon, ako som už hovoril, bolo obdobie, keď aj oficiálne Richard Rybníček ako ústredný riaditeľ viedol spravodajstvo, čo je vec nevídaná. A práve vtedy musel z STV odísť redaktor Ivan Brada, ktorý mal odvahu ísť do chúlostivých vecí oddlžovania zdravotníctva, kde mali a majú svoje záujmy rôzne vplyvné finančné skupiny. A zo strany vedenia STV namiesto toho, aby takéto tendencie podporilo, čím by automaticky rástol aj rešpekt voči verejnoprávnemu spravodajstvu, nasledovalo odstavenie vlastného redaktora. Dokonca aj ľudia blízki vedeniu STV a pracujúci pre neho tvrdia, že Rybníček nie je ochotný počúvať žiadnu kritiku a že sa obklopil ľuďmi, ktorí sa mu len podlizujú alebo sa boja, že ich vyhodí. - Moja osobná skúsenosť hovorí, že to tak pokojne môže byť, pretože ak sa dokázal správať arogantne k niektorým členom rady, ktorí od neho nezávisia, ako sa potom asi správal a správa k zamestnancom, ktorých môže prepustiť. Aký bol a aký je váš vzťah k R. Rybníčkovi? - Vyvíjal sa, pretože som ho nepoznal. Nakoniec dospel do vzťahu dvoch ľudí, ktorí majú rozdielne názory, no kým jeden ich môže hlásať každý týždeň v nedeľnej televíznej kázni zvanej Odpovede z obrazovky, druhý bol odkázaný sem-tam na článok v tlači. Odpovede z obrazovky už možno aj chýbali, teda relácia, ktorá by poskytovala spätnú väzbu, „živé“ odpovede na otázky a žiadosti divákov. Ale cítim, že vám sa tá relácia nepáči. Prečo? - Treba si analyzovať jej skutočný obsah. V období, keď som ju sledoval, som vypozoroval, že je založená na pomerne jednoduchej schéme. Na jednej strane na princípe samochvály, neustáleho zdôrazňovania úspechov a na druhej strane na vytváraní dojmu akéhosi permanentného ohrozenia STV zo strany jej kritikov. Obvykle sa v úvode komunikovali problémy televízie a spory jej vedenia s kritikmi, pričom na adresu týchto kritikov padali negatívne a niekedy až pejoratívne vyjadrenia. Týmto dochádzalo pravidelne k vybočeniu relácie z rámca selfpromotion – propagácie vlastnej televízie a jej programu. Vedenie STV ju veľmi skoro začalo zneužívať na negativizovanie odlišných názorov, lenže druhá strana nedostala priestor na reakciu. Vrcholom boli útoky na Slovenský rozhlas, ktorý bol obvinený z parazitovania na STV, na prácu Ministerstva kultúry SR, ktorá bola označená za diletantskú, a ušlo sa aj niektorým poslancom NR SR, ktorých konkrétne legislatívne iniciatívy boli označené za nekompetentné a humorné. Ak chce riaditeľ STV s kýmkoľvek polemizovať cez televíznu obrazovku, nemôže to urobiť tak, že on svoj názor povie a druhá strana nedostane rovnocenný priestor. To je nielen neférové, ale je to aj učebnicové porušenie princípu verejnoprávnosti, pretože divák si v takom prípade nemá šancu vytvoriť svoj vlastný názor, keďže v danej chvíli dostáva len jednostrannú informáciu. Stále hovoríme iba o Richardovi Rybníčkovi, ale aké sú skutočné pomery vo vedení televízie? Údajne všetkým v zákulisí hýbe nie generálny riaditeľ, ale jeho pravá ruka, ktorou je Marcel Para. - Ľudia mali vždy sklony démonizovať niekoho pri šéfovi STV. Možno si to dotyčný Marcel Para zaslúži. Ja som sa tým človekom nikdy hlbšie nezaoberal. Zodpovedným človekom je R. Rybníček a on to vždy aj rád zdôrazňoval. Nedávno ste z Rady STV na vlastnú žiadosť odišli. Na základe vašich odpovedí je jasné, že to súvisí s vašou nespokojnosťou so smerovaním STV v poslednom období. Je to tak? - Predovšetkým s tým. Dlhodobé neakceptovanie mojich zásadných výhrad k programovému smerovaniu Slovenskej televízie bolo hlavným dôvodom. Ak máte zvádzať nejaký boj, musíte mať aspoň minimálnu šancu na úspech. Skutočnosťou, že v Rade STV sa po novelizácii zákona a jej rozšírení z deviatich na pätnásť členov počet členov podporujúcich R. Rybníčka ešte zvýšil, šanca presadiť niečo iné klesla na minimum. Z môjho pohľadu bolo frustrujúce prichádzať na radu s argumentmi a návrhmi a znovu a znovu zisťovať, že väčšina okolo mňa ich jednoducho nechcela a priori prijať. Na jednej strane som teda ostro nesúhlasil so zreteľnou komercionalizáciou verejnoprávnej televízie, na druhej strane som nijako nemohol napomôcť zmenu, respektíve ovplyvniť programovú politiku STV. Nepovažoval som teda ďalej za zmysluplné pôsobiť v rade, a niesť tým hoci aj nepriamu zodpovednosť za to, čo sa v televízii deje, a za to, že sa verejnoprávna televízia dostáva do rozporu so svojím poslaním. S hosťom SLOVA sa zhováral Braňo Ondruš