Vytrvalá hra na poéziu
Ivan Kolenič je fenomén. Kajúcne si uvedomujem svoju neoriginalitu, keď po Petrovi Macsovszkom opakujem vetu, ktorú umiestnil do recenzie na román spisovateľa Pavla Weissa. Ale skoncentrujem sa ja radšej hneď späť na tému tejto recenzie. Je to fenomén, tento Ivan Kolenič. Fenomén jeden, ba až fenoménisko. Fenomén úprimnosti, fenomén, ktorý sa rozhodne nenechá inšpirovať/poúčať čítaním ód, kritík a recenzií. Kritici s autormi u nás, pokiaľ viem – neviem, ako inde – neveľmi komunikujú. Nie je to chyba, žiaden žiaľ. Každý si (s)píše svoje, každý si číta milované. Každý sa učičíkava vo vlastnom balušení. Vznikajú tak pomerne originálne, samotárske textové výlevy, riavy. Na oboch stranách barikády. Napríklad Koleničova svojskosť na textový povrch ešte stále vybubláva trebárs takto: „Ktosi zvoní, poštár s pochmúrnou belobou dlaní./ Som ako z vody; rozlievam sa do priestorov,/ ruky mám ako labky hranostaja,/ škrabkám vrtochy tmy za ušami.“ (Putovný blázinec, s. 17) Koleničovi, ako fenoménu viac i menej úspešne sa riadiacemu raz väčšmi, inokedy menej uveriteľnou, presvedčivou stratégiou srdca na dlani, treba a možno odpustiť všeličo. Očka načim prižmurovať nad lolitkami-banalitkami, pátosom i sentimentom, neposednými, zinscenovane rozstrapatenými secesno-barokovými autoštylizáciami – to všetko je predsa daň za úprimnosť, priamočiarosť, britkosť, explicitnosť, impresionizmus, umelo vybičovanú extatickú drámu... Ak teda čitateľ chce čítať Koleniča a ak si svoje nadšenie pre Koleničovo písanie chce podržať, veru, veru, očko musí pekne chrabro prižmurovať. Komunikácia, koniec koncov, je tanec, v ktorom aj príjemca musí vychádzať v ústrety. Koleničovi trpezlivosťou. Kolenič môže byť úplný azda len v povyvažovanom spoločenstve so svojím ideálnym čitateľom. A ideálny čitateľ bude tu vždy ten, kto sa rád zasníva späť do quasifree lyrizmu rokov osemdesiatych: „Chobotnice v akváriu predajne na rohu ulice/ museli mať zmiešané pocity z mokrých dní.“ (Putovný blázinec, s. 35) Básnik a žena. Keď sa lepšie zamyslíme nad Koleničovými knihami, ktoré povychádzali v najnedávnejších rokoch, tak práve tematizovanie neľahkého vzťahu medzi spomínanými dvomi, vlastnou živelnosťou tak opantanými živočíšnymi druhmi je tým, čo Kolenič najsvedomitejšie zremeselňuje v uriavených textoch. Žena – démon (´kýs´ nádherný); básnik – blázon, odkundes. Romantické klišé, ktoré Koleniča kolom dokolečka fascinovať neprestáva. Kolenič básnickym „pásmom“ Putovný blázinec opäť dokazuje, že nedal zbohom básneniu. Napokon, práve (z)lyrizovaná próza Daj zbohom básneniu v mnohom, i keď únavne, opotrebovane vysvetľuje, čo zač je agens, patiens, epický hrdina, a teda lyrický subjekt Putovného blázinca: „Pretože básnik je tvor nevysvetliteľne záhadný, delikátne utajený, básnik je bytosť bez času a priestoru, v jeho žilách sa potulujú anjeli bohorúhačstva a strkajú sa kopytom diabla, preto je básnik stvorenie čudné, čudácke, nestereotypné, zjav éterický, astrofyzický, blazeovaný, skrýva v sebe armády žiaľu a ukrutnej bolesti, ktoré mu explodujú v srdci vždy po letnej búrke...“ (Daj zbohom básneniu, s. 7) (Ajhľa, letná búrka, aj v Putovnom blázinci možno čítať: „Leto sa odporúčalo poriadnou búrkou“ /s. 35/) A čo všetko ešte je básnik, ako o tom píše majster v spomínanom rozlúčkovom, takmer epickom dielku? „Básnik je zaklínač, miazgavec, odkundes, je mág, úkladný odrovnávač reality, ktorá mu nestojí ani za prdnutie, zmyselník, agitátor krás a drahokamov z lúpeží, ožran, povaľač, samotárska povaha, ohurovač, smilník, lichotník, obscénny plagiátor všetkého, čo sa pohne...“ (Daj zbohom básneniu, s. 8) Netreba mať veľkú predstavivosť na to, aby čitateľ pochopil, že citovanými vetami sa básnik snažil vybudovať si verbálny pomník, ešte raz, opäť naposledy predviesť svoju výnimočnosť, dať zelenú nostalgii, ktorá dnes už sotva nájde svojho poslucháča. Akej vážnosti sa v tom všetkom dostalo sebaironizovaniu, to posúdiť zatiaľ nedokážem, no i tak sa zdá, že Koleničovi sa vážne pozdáva mýtus (teatrálno-patetického) nesprávania sa v norme. Realita je však krutejšia, vynaliezavejšia ako snenie básnikov: nesprávanie sa v norme sa dnes stáva normou u bárskoho menej cenného a menej výkonného ako je Ivan Kolenič, ktorý si ešte stále neuvedomuje, že sa stal väzňom vlastnej normy, otrokom klišéovitých predstáv (kon)sfúzovaných z podozrivo odvarenej a prevarenej „esencie“ francúzskej dekadencie dokorenenej gýčiarsky pochopeným vypáchnutým nemeckým romantizmom, obťažkaným uvravenosťou amerikanizujúco zverejňovaného autsajderstva, a záludne urojčených modelov sociálne neučesaného básnika, kraľujúceho v infernálnom čmude pseudoundergroundovských, socíkovskou bohémou dosmradených bratislavských lokálov z druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia. Čitateľ Koleniča si asi (zákonite? oprávnene?) položí otázku: čo je možnejšie, dôležitejšie, osožnejšie – opäť sa dozvedieť niečo o staronových útrapách nášho básnika aj za cenu všezaplavujúceho dekoratívneho sebaopakovania (čo je vlastne burinisko, ktorým sa predrať jednoducho musí, ak čitateľa ešte zaujíma Koleničov akože ľudský, akože neliterárny osud), alebo znovu dostať známu, koleničovsky namiešanú dávku už vlastne značkovej manieristickej hyperautoštylizácie? Kaukliarsky napózovaná úprimnosť je pre Koleniča synonymom kvalitnej, najvyššej literatúry. Ak mu teda na úprimnosti záleží, kedy je zoči-voči sebe (naj)úprimnejší? Keď smelo rezignuje na ďalšie kultivovanie svojho štýlu, temer pollockovsky prudko hádžuc na papier veci á la prima, originálne vedľa klišé, svieže medzi invalidné, ezoterické v jednom kýbli s ubíjajúcimi explicitnosťami, pričom impozantným ostáva len dynamický krok, ktorým autor smeruje priamo k veci, alebo keď rezignuje na správu o sebe len preto, aby opäť niekoľkýkrát naposledy, všakovakými barličkami, čačkami a mačkami zresuscitoval a zrevitalizoval svoju ospalo (ro)mantrickú manieru? (Ivan Kolenič: Putovný blázinec (Možno krásne zomrieme), F. R. & G., Bratislava 2004, cena 99 Sk)
