Ľudia pod troskami (systému)

V čase, keď George Bush a Vladimír Putin boli v Bratislave, v Moldave nad Bodvou sa uskutočnilo protestné zhromaždenie „Aj občan žijúci na Slovensku je človek“. Protest mal nečakaný priebeh. Zorganizovala ho Zuzana Cingeľová, známa účasťou na pešom pochode cez Slovensko a následnou hladovkou pred Úradom vlády SR, v spolupráci s Výborom pre ľudské práva v Strednej Európe (VĽPSE) so sídlom v Bruseli. Protestné zhromaždenie sa začalo ráno o 8.30 pochodom od domu Zuzany Cingeľovej na hlavné námestie. Tu účastníci vyvesili transparenty a organizátori megafónom vysvetľovali, prečo sa akcia koná. Protest mal za cieľ poukázať na porušovanie ľudských práv na Slovensku zapríčinené presadzovaním neoliberálnej agendy súčasnou slovenskou vládou, najmä na pokračujúce zvyšovanie katastrofálnej miery chudoby. Strach z účasti Jadro protestujúcich tvorila skupina vyše dvadsiatich ľudí. Boli to členovia rôznych politických a občianskych zoskupení: Iniciativa pracující mládeže, Revo, Združenie sociálnej sebaobrany, Komunistický svaz mládeže, KSS, SMER, HZDS-ĽS. Nechýbali však ani účastníci zo zahraničia — Symoens Paulina Michelová, Thomas Roland a Miklós Krivánsky z Výboru pre ľudské práva v Strednej Európe. Obyvatelia Moldavy však prejavili o zhromaždenie relatívne malý záujem. Mnohí len stáli opodiaľ a nezúčastnene pozorovali dianie na námestí. Súčasťou protestu bolo i rozdávanie Všeobecnej deklarácie ľudských práv, aby ľudia vôbec vedeli, čo to je. Pri osobnom kontakte s okolostojacimi vyšla najavo jedna z prekážok väčšieho záujmu o účasť na zhromaždení: za všetko hovorí odpoveď jednej panej, ktorá na otázku, prečo sa k protestu nepridá, keď s ním súhlasí, odpovedala, že sa bojí: „Mám totiž syna na vysokej škole a nechcem mu spôsobiť problémy,“ previnilo sa usmiala. O to väčší záujem bolo badať zo strany rómskych obyvateľov mesta, ktorí tvorili v zhromaždení väčšinu. Tí už zrejme nemajú čo stratiť. Na druhej strane sa však zdá, že boli ďalším dôvodom, prečo sa nepridali iní. Pridať sa k Rómom je pre rovnako sociálne postihnutých nerómskych občanov stále ťažké. Zlodeji Žiaľ, rasistický obraz Róma ako zlodeja je u nás ešte stále bežný — Rómovia nás okrádajú, a sú preto predmetom nenávisti, sú živení sociálnymi dávkami, ktorými ostatnú spoločnosť ukracujú o prepotrebné financie. Tie by vraj mohli byť využité užitočnejšie, a tak Rómom treba vziať ešte viac. Zabúda sa na tých, čo kradnú v miliónoch či v miliardách a ktorým práve tento rasizmus veľmi vyhovuje (a aj ho mediálne podporujú). Takto sa obracia pozornosť na opačný — spodný koniec rebríčka spoločnosti. Nie tých, ktorí sú hladom donútení k drobnej krádeži (čo, samozrejme, nie sú všetci, ktorí kradnú), ale tých, ktorí kradnú vo veľkom a v kravatách a ktorých k tomu núti nie hlad, ale nenásytnosť, musíme považovať za škodcov. Tí sú zodpovední za podmienky, v ktorých musia mnohí v záujme svojho prežitia kradnúť, v ktorých sú prostriedky odčerpávané do celkom iných sfér, než kde sú naozaj potrebné. Oblasť ľudských práv a odstraňovanie ich nespočetných evidentných porušení na Slovensku medzi tieto sféry nepatrí. Vláda sa veľmi selektívne, no o to horlivejšie zasadzuje za dodržiavanie ľudských práv vo vybraných krajinách, kde to podľa módy washingtonských návrhárov momentálne „letí“. Najmä kresťanom vo vláde preto treba neustále pripomínať onen biblický nepozametaný vlastný prah a brvná v ich očiach. Zbytoční bezmocní ľudia Rómovia i nezamestnaní sú častým cieľom ponižovania i fyzických útokov a žijú často v horších podmienkach než ošípané. V očiach rasistu a nejedného ekonóma je to opodstatnené — ošípanú možno zabiť, vyúdiť a predať, ale čo s takým Rómom či nezamestnaným, ten predsa žiaden zisk netvorí. Nečudo, že pani Cingeľová žiada, aby „ľudia na Slovensku mali aspoň také práva ako svine“. „Zbytočných ľudí“ však pribúda na celom svete. Pocit zbytočnosti, absurdity, nezmyselnosti života nie je len akousi existencialistickou módou, ale skutočným údelom človeka vydeleného z ekonomického, spoločenského i kultúrneho života spoločnosti. Neľudská moc kapitálu dáva týmto ľuďom pocítiť, že sa s nimi v budúcnosti neráta. Z ekonomického hľadiska, ktoré dnes všeobecne prevláda, títo ľudia neprinášajú zisk, neoplatí sa ich živiť a pomôcť im k tomu, aby sa živili sami, je drahé. Tak sú odsúdení na pomalú smrť. Tam, kde za to nehrozí postih, sa dá ich umieranie najrôznejšími spôsobmi urýchliť: materiálnou podporou vojnových konfliktov (to sa oplatí), riadenými hladomormi či odopieraním lekárskej starostlivosti chorým ľuďom s liečiteľnými chorobami (lieky sú pridrahé). Je úplne zvrátené obviňovať bezmocného zo zodpovednosti za spôsobenie stavu, v ktorom sú porušované práve jeho práva. „Bezmocní si za všetko môžu sami — mocní nemôžu za nič,“ je skrytá logika uvažovania, ktoré dokonale kráča vo vyšliapanej línii ideológií triedneho vedomia. Dnes má podobu ekonomického trhového fundamentalizmu. Zrútila sa bytovka Protest by zrejme pokračoval pokojne ďalej celý deň, noc i predpoludnie nasledujúceho dňa tak, ako to bolo naplánované, nebyť udalosti, ktoré sa odohrala večer. Na námestie dobehli vydesení ľudia: „Rýchlo, stalo sa nešťastie!“ Približne o pol ôsmej sa prepadli dve poschodia v bytovom dome na konci Tehelnej ulice. Ako prvá bola na mieste polícia. Pred ošarpanou trojpodlažnou budovou stála v mraze a blate vo svetle policajných áut skupina asi 100 ľudí — takmer všetko vydesení rómski obyvatelia zrúteného domu. Na veľké počudovanie na mieste nebola ani sanitka ani hasiči. Hasičské auto a potom sanitka dorazili, až keď ich zavolali dvaja z účastníkov protestu. Na námestí sa v tom čase pálili sviečky za mŕtve i ešte živé obete reformných krokov „našej“ pravicovej vlády. Paralelne sa tiež v jednej z budov na námestí konalo verejné zasadanie mestského zastupiteľstva. Je naozaj otázne, aký osud by čakal postihnutých ľudí, keby sa na protestnom zhromaždení nezúčastnili aj zahraniční hostia. Tí po príchode na miesto nešťastia rezolútne vyhlásili, že neodídu, pokiaľ zodpovední nebudú vzniknutú situáciu náležite riešiť. „V prvom rade treba zabezpečiť náhradné ubytovanie, stravu a nevyhnutné oblečenie poškodeným obyvateľom domu,“ vyhlásili zástupcovia VĽPSE. Napriek vážnej udalosti bolo veľmi humorné sledovať, aký rešpekt vyvoláva osoba hovoriaca cudzím jazykom, navyše keď je z Belgicka. Stále ešte nebolo jasné, koľkí sú poškodení. Oficiálne v dome bývalo 47 ľudí, podľa samotných obyvateľov to však bolo viac ako 100, keďže mnohí u seba „prichýlili blízkych, ktorí už skôr prišli o strechu nad hlavou“. Na nátlak protestujúcich mesto zabezpečilo provizórny nocľah pre 25 obyvateľov bloku v miestnom „kultúrnom centre“ rómskej komunity (dom s miestnosťou 7 x 7 m), ktoré bolo zriadené sčasti z financií Európskej únie vyčlenených na rómsku problematiku. Niektorí Rómovia sa uchýlili k príbuzným, o ostatných nevedno. Rozpadávajúci sa dom Primátor mesta pán Štefan Zachariáš zo Strany maďarskej koalície ešte tej noci v STV povedal, že „prelomenie a pád podlažia si spôsobili obyvatelia domu sami, a to tým, že vybrali tehly z priečky, ktorá strop niesla“. Toto však mal vysloviť (ak už teda chcel) iba ako domnienku, pretože oficiálne výsledky vyšetrovania príčin nešťastia v tom čase ešte neexistovali. Primátor na dokreslenie nezabudol dodať, že „obyvatelia domu neplatili za vodu“ (v skutočnosti si ju nosili z potoka, keďže v dome žiadna netiekla — okrem tej, čo pretekala cez deravú strechu), „neodnášali smeti, ktoré sa v suteréne domu hromadili“ (keďže nedostali kontajnery na odpadky napriek tomu, že o ne niekoľkokrát žiadali). Verziu o zrútení spôsobenom odstránením nosného muriva možno vážne spochybniť. Je zaujímavé, že z úst kompetentných zaznelo aj vyjadrenie o odstránených nosných tyčiach. Ale ak je to tak, potom bol dom na spadnutie už skôr, lebo tyčami sa podopiera strop v havarijných prípadoch! Okrem toho sa v suteréne domu dlhodobo hromadili odpadky (najmä plastové fľaše) a prístup sťažovala i voda, ktorej hladina tam siahala po pás. Obyvatelia domu podľa vlastných slov niekoľkokrát žiadali o plynové masky(!), aby vôbec mohli do suterénu vstúpiť a vyčistiť ho. Viete si predstaviť, že by niekto vstupoval do zamoreného prostredia, len aby z nosnej steny zobral tehly, čo sa navyše nedá spraviť za hodinu či dve? Skutočnosť je taká, že dom bol naozaj v zlom stave: strecha silne zatekala, na jednom rohu pod atikou bola vlhkosťou poškodená natoľko, že opadala omietka i samotné murivo. Prepadnutie podlažia mohlo byť spôsobené aj vlhkosťou a agresívnym chemickým prostredím vytvoreným rozkladom odpadkov. Obyvatelia na opravu domu, pochopiteľne, nemali prostriedky a mesto opravu nezabezpečilo, pretože za to nenesie zodpovednosť, keďže byty sú v osobnom vlastníctve. Volanie o pomoc Na druhý deň účastníci protestu navštívili niekoľko rómskych príbytkov, ale v iných objektoch. Na rozdiel od minuloročnej novembrovej návštevy týchto domov boli ich obyvatelia očividne odmeranejší a nechceli nás vôbec pustiť dnu. Na vine nebola hanblivosť či neochota, ale strach. „Primátor nám to zakázal,“ povedalo jedno z detí a dospelí iba mlčali. Podľa M. Zachariáša si Rómovia vymýšľajú a dôkaz o tomto nátlaku, samozrejme, neexistuje. Hodí sa desať ľudí do hlbokej vody a zvolá sa: „Plávajte!“ Deviati sa utopia, jeden pláva. Naň sa ukáže prstom: „Vidíte, naučili sme ho plávať. Je živým dôkazom úspešnosti nášho postupu. Navyše sa to naučil sám — my sme mu len vytvorili vhodné podmienky na plávanie. Nijako sme ho neobmedzovali v tom, čo má robiť.“ Ako evidentne nevhodné sa však ukázali podmienky pre deviatich utopených. Že sa nesťažovali? Nuž, možno by to vyzeralo takto: „Prepáčte prosím, ja sa momentálne topím, neviem si rady, som vo veľmi neistej situácii...“ A odpoveď: „Dajte nám to písomne, budeme sa vašou záležitosťou v blízkej dobe zaoberať.“ Topiaci sa nesťažuje — topiaci sa volá o pomoc. Autor je členom Združenia sociálnej sebaobrany