Štát odrádza rodiny od starostlivosti o opustené deti

Marek Roháček, predseda občianskeho združenia Návrat Narodil sa 12. 6. 1966 v Prešove. Po skončení stavebnej priemyslovky odišiel na Stavebnú fakultu SVŠT do Bratislavy, ale napokon tam úspešne ukončil štúdium špeciálnej pedagogiky na Univerzite Komenského a neskôr aj sociálnu prácu. Už v tom čase sa zaujímal o rôzne okrajové spoločenské skupiny, často pomáhal napríklad rómskym rodinám, venoval sa deťom s poruchami správania a mentálnym postihnutím v Ústave prof. Karola Matulaya. Občianske združenie Návrat založil v roku 1995 s kolegom Vladislavom Matejom, ale na rovnakej problematike začal ešte v rámci nadácie Alternatíva pracovať v roku 1993. Je ženatý, otec štyroch detí, z toho dve sú v pestúnskej starostlivosti. Čo sa stane s človekom, že začne študovať stavarinu, ale potom skončí špeciálnu pedagogiku? - Moja mama bola projektantka a mňa to tiež bavilo. Ale na vysokej škole som sa v tom už nenašiel. Zároveň som hľadal alternatívne uplatnenie, čo vyplývalo z toho, že som sa nemohol stotožniť s komunistickým režimom, ktorý prenasledoval môjho otca. Navyše som mal silný zážitok z toho, že moji rodičia si k trom deťom zobrali do pestúnskej starostlivosti ešte jedno dievča. Bolo to veľmi ťažké, otcovi to z politických dôvodov ani nechceli dovoliť, a ona sa v našej rodine ťažko hľadala, čo bola otázka zdanlivých detailov. Nevedela, čo je práčka, nepoužívala hodinky, nechápala rolu rodičov, mala problém podeliť sa. V posledných rokoch spoločného života sme sa predsa našli. Ale aj tak ste najskôr išli na stavebnú fakultu. - Keď som odišiel zo stavariny a vstúpil som medzi mentálne postihnuté deti a mládež, objavil som zrazu iný svet. Preto som sa okamžite prihlásil na špeciálnu pedagogiku. Tá sa vtedy orientovala na starostlivosť o jedinca mimo „normálneho“ prostredia, v ústave. No keď som po revolúcii začal študovať sociálnu prácu, začal sa dávať dôraz na starostlivosť o okrajových ľudí v ich prirodzenom prostredí, na hľadanie a zvýrazňovanie toho, čo v tom prostredí funguje. Presvedčil som sa, že táto cesta je lepšia. Zdá sa mi, že ten druhý prístup priniesli zmeny po roku 1989. Presadzuje sa už výrazne aj v starostlivosti o deti v problémoch? - Ešte stále prevláda starý prístup. Po 15 rokoch? Prečo? - Lebo je to organizačne jednoduchšie. Je menej prácne neísť do terénu, zobrať dieťa z rodiny, keď je problém, a dať ho do detského domova. A pre zodpovedných je v tej chvíli prípad vyriešený. A keď my nájdeme dieťa, ktoré už dva roky mohlo byť v rodine, a začneme na tom pracovať, mnohí to považujú za vyrušenie zo stereotypu. Ako je možné, že dieťa, ktoré mohlo byť dva roky v rodine, zostáva v domove? - Pretože ak sa náhodou nájde rodina, ktorá prejaví záujem o konkrétne dieťa, začne narážať na prekážky. Napríklad je z iného kraja a zodpovední zrazu zistia, že aj v ich kraji existuje rodina, ktorá by to dieťa chcela, len sa s tým nič nerobilo. Má takáto „regionálna podmienka“ logiku? - Je to organizačne jednoduchšie. Môže však dieťaťu poškodiť presun z jedného kraja do druhého? - Len tento samotný faktor nie, jednotlivé kraje Slovenska predsa nie sú tak hlboko rozdielne z hľadiska mentality ľudí, zvykov, tradícií, už vôbec nie zákonov, jazyka. My sme už niekoľko takých prípadov vyriešili. Dokážete teda aj dieťaťu nájsť rodinu, a nielen rodine dieťa? - Nedá sa oddeliť, vždy treba aj dieťa, aj rodinu. Myslím si, že štát je v tomto smere prehnane úzkostlivý. Isteže, môže sa stať, že by dieťa mohlo byť zneužité, ale to napokon aj v domove, a my sme také prípady za celé roky nemali. Ako vôbec náhradné rodiny pre deti z detských domovov hľadáte? - Je to veľmi citlivá otázka, a to či už ide o adopciu, alebo o pestúnsku starostlivosť. Najdôležitejšia je osveta, lebo u nás sa musí zmeniť celospoločenský pohľad na túto problematiku. V porovnaní so západnou Európou máme pestúnskych rodín stále málo. Takže k nám prichádzajú ľudia, ktorým to zišlo na um, a my im pomáhame pri príprave a rozhodovaní. A už len to, že nie sme úrad, dodá ľuďom väčšiu odvahu, lebo vedia, že u nás nájdu podporu aj po prijatí dieťaťa do rodiny. Čo všetko môžu očakávať ľudia, ktorí sa obrátia na vašu organizáciu, keď sú len na začiatku uvažovania o prijatí dieťaťa z detského domova do rodiny? - To, čo im ponúkame, by som nazval sprevádzaním počas celého uvažovania a prípravy. A keď už formálne požiadajú o dieťa, poskytneme im povinnú prípravu pre náhradnú rodičovskú starostlivosť; robíme ju individuálnou formou i skupinovo a zúčastniť sa na nej môžu aj priatelia alebo širšia rodina, jednoducho všetci, ktorí budú s dieťaťom a vôbec i s danou rozšírenou rodinou prichádzať do častejšieho kontaktu. Pripravujeme aj dieťa a napomáhame, aby v prvej adaptačnej fáze medzi dieťaťom a jeho novou rodinou vznikli čo najpevnejšie a najprirodzenejšie väzby. A napokon poskytujeme týmto rodinám pomoc a nevyhnutnú podporu aj počas nasledujúceho obdobia, vlastne až do dospelosti dieťaťa. A ozývajú sa vám tie rodiny aj v neskoršom období? - Ozývajú sa. Niektorí sú s nami v permanentnom kontakte, spolupracujú s nami, chodia na klubové stretnutia náhradných rodičov, ktoré organizujeme každý mesiac. Vytvára sa tak podporná komunita, ktorá má pre mnohých veľký význam. Aké problémy najčastejšie sprevádzajú náhradných rodičov? - Dochádza k zaostávaniu vo vývoji adoptovaných, resp. zverených detí, čo je však vzhľadom na okolnosti prirodzené. Niekedy majú deti problémy s identitou spôsobené tým, že vlastne majú dvoch rodičov. Ale občas to býva aj naopak a väčší problém s uvedenou identitou majú rodičia než dieťa, čo má svoju logiku, ale je to problém, o ktorom treba hovoriť, lebo ho dokážeme riešiť. Obracajú sa na vás rodičia, ktorí už majú vyhliadnuté konkrétne dieťa, alebo skôr takí, ktorí si ešte konkrétne dieťa nevybrali? - Iba výnimočne sa stáva, že záujemcovia už majú vyhliadnuté konkrétne dieťa, to iba v prípadoch, keď ho pri nejakej príležitosti spoznajú, napríklad na dovolenke. Bežné je, že nás oslovia rodičia, ktorí v prvej fáze majú „len“ záujem o nejaké dieťa, absolvujú prvú časť prípravy a my im potom alebo popritom hľadáme vhodné dieťa. A ako dlho to trvá od prvej návštevy až po prijatie dieťaťa do rodiny? - Prirovnávam to k tehotenstvu, lebo aj títo budúci rodičia sa pripravujú na prírastok do rodiny. Prvá fáza je všeobecná sociálno-psychologická príprava, predloženie dokladov. Môže trvať menej ako pol roka a po jej ukončení sa už takto pripravený pár alebo jednotlivec môže dostať do kontaktu s dieťaťom. V nedávnej minulosti sa zviditeľnili ľudia, ktorí začali bojovať za zjednodušenie adopcií, lebo je tu vraj veľa rodičov, ale málo právne voľných detí. Je to pravda? - Nie celkom. Právne voľných detí dokopy je určite viac než žiadateľov. Problém je v tom, že žiadatelia a konkrétne dieťa si musia „sadnúť“, vyhovovať si navzájom a to je veľmi citlivá záležitosť. Problém je skôr v tom, že štatisticky väčšina právne voľných detí je rómskeho pôvodu – a o tie nie je záujem. Znie to nepríjemne, no je to skutočnosť. Ak má teda niekto špecifické požiadavky na vek dieťaťa, jeho pôvod a podobne, potom sa ten čas naozaj môže natiahnuť. Preto je počet adopcií u nás taký nízky? - Predovšetkým si myslím, že to zas nie je také malé číslo. Ale stále máme dosť právne voľných detí, ktoré na Slovensku náhradnú rodinu nenájdu, preto by som ešte viac podporil medzinárodné adopcie, lebo v zahraničí sú rodiny, ktoré rady a bez predsudkov tieto deti prijmú a našim rozpakom vôbec nerozumejú. A pre deti je to jednoznačne lepšie. Takže si nemyslíte, že na Slovensku brzdí adopcie nejaké ich príliš zdĺhavé vybavovanie? - Nesmie sa to urýchľovať. Adopcie sú veľmi citlivou záležitosťou a nejaké nepremyslené unáhľovanie by nakoniec mohlo uškodiť aj dieťaťu, aj náhradným rodičom. Nikto nemôže očakávať, že sa rozhodnú, prídu do domova a odídu z neho s dieťaťom. Čo tým ľuďom asi prekáža viac, je atmosféra okolo vybavovania adopcie na úradoch, ale to už zväčša stojí na konkrétnych ľuďoch, na ktorých narazíte. Myslím teda, že problém by bol vyriešený, keby to celé bolo trochu príjemnejšie. Parlament tento týždeň rokuje o zákone o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ako ho hodnotíte? - Rieši veľa vecí, ktoré doteraz riešené neboli, a vytvára potrebný priestor pre moderný systém, ale mám obavy o jeho realizáciu. Prečo? - Lebo zodpovednosť, garancia síce zostáva na štáte, no výkon prechádza na samosprávy. A vy si myslíte, že to nie je dobrý model? - Je, ale samospráva na ten výkon musí mať peniaze. A konkrétne v tomto prípade sa samosprávy bránia, tieto kompetencie nechcú, hovoria, že na to nemajú peniaze a že v rámci fiškálnej decentralizácie sa s týmito kompetenciami nerátalo. Takže štát presúva na samosprávy nejaké úlohy, ale peniaze s nimi už nepresúva? - Neviem to presne posúdiť, no zdá sa mi, že to tak naozaj je. Takže sa obávam, že to v konečnom dôsledku nebude robiť nikto. Obávate sa, že z finančných dôvodov obce úlohy stanovené v tomto zákone nebudú vôbec vykonávať? - Obávam sa, že ak naozaj nebudú chcieť, nikto ich nedonúti. Ani zákon? - Ale čo budú môcť robiť, keď na to nebudú mať peniaze? Jednoducho budú v prvom rade financovať iné prioritné oblasti. Toto dosť súvisí s uvedomením si zodpovednosti zo strany starostov a primátorov. Lebo predovšetkým menšie obce sa budú musieť na výkon týchto úloh spájať, vytvárať spoločné inštitúcie, napríklad poradne, jednotlivo to naozaj nedokážu financovať. Ktoré úlohy im vlastne zákon ukladá? - Musia sa vyjadrovať k výchovným opatreniam, majú sa podieľať na vyhľadávaní potenciálnych náhradných rodičov, mali by mať sociálnych terénnych pracovníkov, môžu problémovým rodinám pomáhať nejakými sociálnymi dávkami, obec by sa mala pravidelne vyjadrovať k tomu, či sa rodinné pomery dieťaťa, ktoré bolo umiestnené do detského domova, už zlepšili. Čo sú pozitíva tohto zákona, ustanovenia, ktoré by z jeho návrhu určite nemali vypadnúť počas prerokúvania v parlamente? - Doteraz máme celý obsah a kompetencie sociálno-právnej ochrany detí vyriešený jediným paragrafom iného zákona. Takže už len existencia toho zákona je výrazným posunom vpred. Verím, že z neho nebude nič vypadávať, skôr to vyzerá na doplnenia. Takže čo v tom zákone podľa vás chýba, čo by ešte do návrhu mali poslanci doplniť? - S poslancami diskutujeme o vyše 50 pozmeňujúcich návrhoch, zväčša sú to detaily. Dve témy však vyvolali ozajstnú diskusiu a v tejto chvíli neviem, ako sa to skončí. Prvá je zodpovednosť samospráv za vlastných občanov, lebo dnes je najjednoduchšie dať dieťa do detského domova a samospráva má po starostiach. Nemá teda žiadnu motiváciu, aby problémy riešila sama a najmä skôr, než dospejú do štádia, keď je detský domov jediným východiskom. Ako by ste to chceli zmeniť vy? - My navrhujeme, aby obec znášala istú časť nákladov za dieťa, ktoré navrhne umiestniť do detského domova. Veríme, že ak bude musieť prispieť desiatimi percentami, zistí, že finančne menej náročné bude pre ňu investovať do terénnej sociálnej práce. Čo je druhou problematickou témou? - Nerovnosť medzi deťmi v štátnych a neštátnych detských domovoch. Na 3 000 „štátnych“ detí sú peniaze automaticky, ale neštátne zariadenia iba môžu získať nejakú podporu od samosprávnych krajov, no nemusia dostať nič. A často dostávajú príspevok na menší počet detí, než ich tam majú. O koľko detí ide? - Asi o 500 detí na celom Slovensku. Peniaze by mali byť viazané na počet detí, obzvlášť keď ide o výkon súdneho rozhodnutia, a dnes môže súd preskúmať čo najpresnejšie, aké podmienky dieťaťu vyhovujú, a nariadiť jeho umiestnenie do konkrétneho detského domova. Detský domov je zase povinný dieťa prijať, ale v prípade neštátnych zariadení naň nemusí dostať ani korunu. No a my zároveň navrhujeme, aby štát uhradil aj náklady na prípravu rodiny na pestúnsku starostlivosť, ktorá je v konečnom dôsledku pre deti lepším riešením ako detský domov. Vaše požiadavky znejú celkom oprávnene. Majú s nimi poslanci problém? - Momentálne sa zdá, že môžeme byť optimistickí, hoci nič nie je jasné. A čo ministerstvo práce ako predkladateľ zákona? - Zhodli sme sa s nimi na princípe rovnosti všetkých typov zariadení i na tom, že financovanie by sa malo presunúť naspäť na štát z regionálnych samospráv. Na druhej strane sa však ministerskí odborníci obávajú, že takýto systém bude neštátne detské domovy motivovať, aby sa usilovali získať čo najviac chovancov. Ako by to mohli robiť? - Nerozumiem tomu. Museli by napríklad presvedčiť sudcu, aby im dieťa zveril, lebo oni o tom nerozhodujú. Naozaj je to nezmysel. Veď domovy vznikali cez charitatívne programy, napríklad cez Katolícku charitu, a často takýmto spôsobom aj kryjú svoje náklady. Navyše sú to zväčša malé zariadenia, v ktorých sa dajú vytvoriť lepšie podmienky, a robia v nich ľudia, ktorí sa k tejto práci dostali z nezištných dôvodov, a to by som skôr ocenil. Napokon sa to dá riešiť aj nejakým systémom vyhodnocovania a kontroly kvality detských domovov. Ak už hovoríme o financovaní detských domovov: ako vyznieva porovnanie nákladov na detské domovy a náhradnú rodinnú starostlivosť? - Ročné náklady na jedno dieťa v detskom domove sa podľa miestnych podmienok pohybujú od 180tisíc až do 250tisíc korún. Pestúnska starostlivosť stojí štát podľa veku dieťaťa od 50tisíc do 70tisíc korún. A akým systémom ju štát financuje? - Dvoma opakovanými sociálnymi dávkami. Jednak je to odmena pestúnovi v symbolickej výške 1 430 korún mesačne, a potom je to pestúnsky príspevok pre dieťa, ktorého výška je 2 340 – 3 070 korún mesačne podľa veku dieťaťa. Sú tam ešte jednorazové príspevky pri nástupe dieťaťa do rodiny a odchode, ale opäť ide len o pár tisíc korún. Peniaze by nemali byť motiváciou, ale určite by mali byť podmienkou na efektívne pestúnstvo, veď nikto nežiada od štátneho detského domova, aby sa staral o deti zadarmo. Vytvára takáto finančná podpora dostatočné podmienky pre náhradné rodiny? - Jednoznačne nie, výška týchto dávok sa ani nepribližuje skutočným nákladom na pestúnsku starostlivosť. Svedčí o tom aj skutočnosť, že celých sedem rokov nebola valorizovaná výška žiadneho z týchto príspevkov! Stalo sa to až pred pár mesiacmi a štát zvýšil uvedené príspevky o osem percent. Veď to nepokrýva ani polovicu inflácie za dané obdobie! - Presne tak. Odrádzajú tieto finančné podmienky rodičov od pestúnskej starostlivosti? - Ak sa už niekto pre to dieťa rozhodne, tak peniaze zväčša nehrajú rozhodujúcu úlohu. A pomohli by vyššie dávky zatraktívniť pestúnsku starostlivosť? - Zrejme áno, aj keď je to podľa nás širšia problematika. Ide najmä o zmenu pohľadu verejnosti na adopciu a pestúnsku starostlivosť. Platí však, že rodina, ktorá pred prijatím dieťaťa z detského domova nepatrila medzi vyššie príjmové skupiny, po jeho prijatí ekonomicky klesne a, povedal by som, že výrazne. Toto je naša konkrétna dlhodobá skúsenosť. Obzvlášť to platí o rodinách, ktoré si zoberú viac detí, napríklad súrodencov. Tieto rodiny idú ekonomicky významne dole. Takže štát by sa mal postarať, aby sa pestúnskym rodinám ekonomická situácia aspoň nezhoršila? - Minimálne o to by sa mal postarať. Ale spomínali ste, že zatraktívnenie pestúnskej starostlivosti nesúvisí len s finančnou podporou zo strany štátu. S čím ešte? - Pestúnske rodiny alebo tie, čo si adoptujú dieťa, sa dostávajú vo vzťahu k svojmu okoliu do zvláštneho postavenia. Niektorí ľudia ich až extrémne vyzdvihujú, iní sú skôr podozrievaví, pýtajú sa, prečo to asi tá rodina robí... ... či jej ide len o peniaze. - Áno. Napokon obidva postoje, aj ten pozitívny, hovoria o inakosti, o tom, že ich okolie vníma ako iných než „normálnych“. A zmeniť to je tiež dôležité. Ak ste hovorili o tom, že v západnej Európe je pestúnskych rodín oveľa viac, tak tam asi tento problém nepoznajú. - Nepoznajú. A to si predstavte reakcie okolia u nás, ak je prijaté dieťa inej farby pleti. Bol som napríklad v Škandinávii a tam to všetci považujú za bežné veci, ani sa nad tým nepozastavujú. Viete, ako by to bolo možné zmeniť? - V prvom rade sa musí na tej zmene podieľať odborná verejnosť, hovoriť o pestúnstve ako o celkom normálnom riešení, až potom môžeme očakávať zmenu v postoji celej spoločnosti. Akú úlohu odbornej verejnosti máte na mysli? - Posledné tri roky odborná verejnosť smerom navonok najvýraznejšie hovorí o transformácii detských domovov. To je síce dôležité, ale v spoločnosti sa vytvára dojem, že normálnym či dobrým riešením je zmena fungovania detských domovov. My si však myslíme, že to nie je dobré riešenie, dobré je dostať čo najviac detí preč z detských domovov do rodín. Ak by aj odborníci viac hovorili o tom ako o normálnom bežnom prirodzenom riešení, menil by sa postupne postoj celej verejnosti. A to by pomohlo riešiť ďalšie problémy pestúnskych rodičov. Ktoré napríklad? - Keď hovoríme o pestúnskej starostlivosti, častejšie ide o súrodencov, teda niekoľko detí naraz, iba výnimočne o jednotlivé deti. Aká je asi šanca matky, ktorá si zoberie tri alebo štyri takéto deti, získať nejaké zamestnanie? Zrejme minimálna. - Skôr žiadna. Takže ak hovorím o zmene v postoji verejnosti, robím to preto, lebo zmena postoja v tejto záležitosti by vytvorila prirodzený tlak, aby sa pestúnska starostlivosť zatraktívnila vo všetkých ohľadoch. A aby sa menej peňazí a energie vynaložilo na transformáciu detských domovov, a skôr aby sme deti presunuli z detských domovov do prirodzeného prostredia – teda do rodín. S čím sa stretávate častejšie: s požiadavkou adopcie, alebo pestúnstva? - Približne je to pol na pol. Keď za nami prídu rodičia a my s nimi začneme pracovať, postupne hľadáme, ktorá forma náhradnej starostlivosti o dieťa je pre nich najvhodnejšia. Je to individuálne. Každý máme iné danosti, iné podmienky. Fakt je, že ľudia si tieto pojmy mýlia a spočiatku všetko považujú za adopciu. Keď už sme hovorili o finančnej podpore pestúnskej starostlivosti, existujú nejaké dávky aj pre adoptívnych rodičov? - V prvom rade si treba uvedomiť, že adopcia je právne porovnateľná s biologickým rodičovstvom. Preto štát v tomto prípade nevytvára nejaké iné špeciálne finančné dávky. Len tie, ktoré patria aj biologickým rodičom. V tejto súvislosti sme prednedávnom začali presadzovať, aby rodičovský príspevok dostávali pestúnski aj adoptívni rodičia. A mali by ho dostávať po dobu troch rokov, tak ako to je u biologických rodičov. Ktoré tri roky by to mali byť? - Mali by to byť tri roky od príchodu dieťaťa do rodiny. Otázka je, do akého veku dieťaťa – či šesť, alebo až desať rokov. Napokon v istom zmysle ide o paralelu s narodením dieťaťa, prichádza do rodiny, musí si s ňou vybudovať vzťah a rodina k nemu, čiže si vyžaduje zvýšenú starostlivosť. A, mimochodom, keďže to dieťa prichádza z detského domova, minimálne istý čas naň aj tak nikto tento príspevok, rovnako ako detské prídavky, nepoberal. Takže by štát ani o nič neprišiel. Stáva sa, že pestúnska rodina je pestúnskou iba dočasne a že dieťa sa po čase vracia do svojej pôvodnej rodiny, ktorá si už medzičasom vyriešila problémy? - V prvom rade využijem túto otázku, aby som ešte raz upozornil na taký rozdiel, že adoptívny rodič sa stáva právnym zástupcom dieťaťa a dochádza až k zmene rodného listu. Pri pestúnskej starostlivosti sú zväčša zachované rodičovské práva pôvodných biologických rodičov a naozaj môže nastať situácia, že títo rodičia si po čase upravia svoje pomery a požiadajú o navrátenie svojich detí do pôvodnej rodiny. V zahraničí sa to deje dosť bežne, lebo aj pestúnska starostlivosť sa viac ako u nás považuje za službu dieťaťu i spoločnosti. U nás je to skôr výnimočný prípad. Venuje u nás vôbec niekto, napríklad sociálni pracovníci, pozornosť rodine, ktorú už raz úrady „vyriešili“ tým, že jej odobrali deti a dali ich do detského domova? - V podstate ani nie. Takže aj to vplýva na počet prípadov, keď sa deti vracajú do svojich pôvodných rodín? - Samozrejme. Predovšetkým to. Tým rodinám už prakticky nikto nepomáha dostať sa z problémov, ktoré spôsobili odňatie dieťaťa, a v drvivej väčšine prípadov sa ony sami z tých problémov dostať nevedia. Aká je vaša predstava terénnej sociálnej práce? Kto by za ňu mal byť zodpovedný a kto ju by mal vykonávať? - Terénna sociálna práca je mimoriadne dôležitá ako istá forma prevencie alebo včasný zásah. Táto práca umožňuje riešiť problém rodiny ešte pred tým, než už nezostáva nič iné, len odobrať dieťa z rodiny. Na Západe to funguje tak, že zodpovednosť má štát, ale výkon služieb je na neštátnych inštitúciách, najčastejšie na samospráve. Lebo obce a mestá sú k ľuďom najbližšie, majú lepší prehľad o svojich obyvateľoch, o ich problémoch. Základnou prevenciou sú rôzne poradenské centrá pre rodinu, pedagogicko-psychologické poradne a osveta vôbec. Prvými, ktorí by mali zachytiť, že v rodine je problém, sú najčastejšie učitelia alebo lekári. Na Slovensku je ešte nízka miera citlivosti, títo ľudia síce vidia, že tu nejaký problém je, ale nepovažujú spočiatku za vhodné zasahovať. A ak už aj posunú takýto podnet na úrad práce a rodiny, tento úrad nemá také kapacity, ktoré by potreboval na efektívne riešenie problému hneď na začiatku, teda aby zasahoval v teréne, podporil a pomohol rodine priamo v jej prirodzenom prostredí. Takže ľudia, napríklad lekári či učitelia, ktorí sa domnievajú, že v niektorej rodine nie je všetko v poriadku, by sa mali obrátiť na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny? - Ak niečo také zachytia, majú dokonca povinnosť. Často sú však nevšímaví. A keď to už nahlásia, tak úradník, alebo v horšom prípade policajti, urobí „výjazd“ do rodiny, tam podnet prešetrí a ak sú už zdravie alebo dokonca život dieťaťa naozaj ohrozené, tak ho rodine odoberie a umiestni ho do detského domova. Lenže oveľa častejšie to pri prvom prešetrení ešte nie je také zlé, hoci je zrejmé, že situácia sa bez podpory bude zhoršovať. No a túto podporu by mali zabezpečovať terénni pracovníci, ktorých sieť na Slovensku absolútne chýba. O tom by tiež bolo treba hovoriť. S hosťom Slova sa zhovára Braňo Ondruš Slovo sa k tomu onedlho vráti.