Utváranie európskej politiky

Tohtoročný jarný summit EÚ, už tradične sa zameriavajúci na ekonomiku, nepriniesol žiadne veľké prekvapenia. V podstate sa dá povedať, že dôležitejšia než jeho výsledok (z kľúčových otázkach aj tak vopred známy), bola debata pred summitom a počas neho. Naznačuje možnosť „rehabilitácie politiky“. Dvomi najpodstatnejšími rozhodnutiami lídrov Európskej únie, prijatými na rokovaniach 22. – 23. marca, boli potvrdenie reformy Paktu stability a rastu, na ktorej sa dohodli ministri financií, a oficiálne ohlásenie „nového štartu“ pre Lisabonskú stratégiu, vychádzajúce z odporúčaní Komisie. Neboli žiadnou politickou drámou. V podstate len potvrdili kompromis predchádzajúcich rokovaní, ktorý je sám výsledkom rozloženia politických síl v Únii. Je prirodzené, že takto prijaté kompromisy možno oprávnene kritizovať z ľavicových i pravicových pozícií. Súčasne si však treba uvedomiť, že, ako píše na inom mieste v tomto vydaní Slova Tony Judt, Európska únia nie je realizáciou žiadneho „grandiózneho plánu“ (a pre jej paranoidnejších kritikov – ani „grandiózneho sprisahania“, či už „socialistického“, alebo „neoliberálneho“), ale výsledkom desaťročí rokovaní a kompromisov medzi európskymi politikmi, byrokratmi a predstaviteľmi záujmových skupín, z ktorých každý vstupoval do tohto procesu s vlastnými politickými, národnými, sektorovými či skupinovými preferenciami a záujmami. Podľa toho vyzerá jej štruktúra a politika vrátane Paktu stability a rastu a Lisabonského procesu, rovnakým mechanizmom boli prijaté i rozhodnutia o ich reforme. Problémový pakt Pakt stability a rast bol počas posledného pol roka až dvoch často diskutovanou témou. Napriek názvu sa pakt zameriaval predovšetkým na stabilitu európskej ekonomiky. S vytvorením jednotnej meny zavádzal sústavu pravidiel, ktorá mala menu urobiť udržateľne stabilnou a súčasne zabrániť jednotlivým členským krajinám, aby vyžívali taktiku „čierneho pasažiera“ – profitovali z menovej stability a popritom praktizovali nezodpovednú rozpočtovú politiku. Veľmi rýchlo sa však ukázali niektoré jeho nedostatky. Prvým je, že vychádzal z niektorých nesprávnych predpokladov (privysokých a nesprávnych očakávaní hospodárskeho rastu v EÚ), čím obmedzil možnosti vlád flexibilne reagovať na jednotlivé fázy ekonomického cyklu. No najväčším problémom je nevyváženosť. Pakt vytvára rigidné, na európskej úrovni platné, kontrolované a de jure aj sankcionované pravidlá chrániace stabilitu meny (prostredníctvom obmedzenia výšky deficitu a dlhu). To nie je problém. Väčšina sa zhodne, že stabilná mena je nevyhnutným predpokladom udržateľnosti ekonomického rastu. Problém je však v tom, že do úvahy nie je braný druhý nevyhnutný cieľový ukazovateľ, ekonomický rast, respektíve sociálne kohézny ekonomický rast. Presnejšie povedané, pakt vo svojej pôvodnej forme v podstate vychádzal z nesprávnej tézy, že stabilná ekonomika automaticky vedie k hospodárskemu rastu, z ktorého benefituje celá spoločnosť. Z toho tiež vyplýva, že pakt nevytvoril žiaden mechanizmus „dohľadu“ nad dosahovaním rastu či pravidlá koordinácie hospodárskych politík členských krajín, ktoré by mali k nemu viesť. Je preto prirodzené, že keď sa po roku 2001 objavili prejavy ekonomickej krízy, na ktorú nebol pakt pripravený, vlády členských krajín siahli po národných stratégiách jej riešenia, čo v niektorých prípadoch znamenalo aj porušovanie dohodnutých, no obmedzených a neflexibilných, pravidiel. Porušovania paktu (ich korunou bolo rozhodnutie Rady ministrov EcoFinu nepotrestať Francúzsko a Nemecko, proti vôli Komisie a proti pravidlám) boli nakoniec katalyzátorom jeho reformy. Jej podoba bola, po rôznych návrhoch, definovaná a dohodnutá na zasadnutí ministrov financií dvanástich krajín eurozóny a všetkých 25 členov Únie bezprostredne pred jarným summitom. Lídri EÚ potom túto dohodu už len odsúhlasili. Línia konfliktu Nový pakt je opäť prirodzeným výsledkom procesu opísaného vyššie – zmesou racionálnych, na skúsenosť reagujúcich návrhov (flexibilnejšie uplatňovanie obmedzenia rozpočtového deficitu, ktoré dáva vládam väčší priestor na aktívnu podporu rastu ekonomiky i progresívnych odvetví) a návrhov možno racionálnych, no predovšetkým jasne „národných“ (ako ústupok Nemecku, ktoré bude môcť náklady na svoje zjednotenie započítať do kapitoly „mimoriadnych okolností“, či ústupok Francúzsku, ktoré bude môcť svoje zbrojné výdavky skryť pod názov „príspevok k dosahovaniu cieľov európskej politiky“, a tým si nárokovať na flexibilnejšiu interpretáciu pravidiel). Napriek tomuto presadeniu národných špecifických záujmov do konečného textu (ktoré sa v tlači premietlo článkami hovoriacimi o boji medzi blokom „veľkých“ a „malých“, či „starých“ a „nových“) je na diskusii pred reformou paktu vidieť, že základnou líniou konfliktu je rozdielna interpretácia toho, ako by mala vyzerať a k akým cieľom by mala smerovať hospodárska politika v EÚ. Na jednej strane stojí „pravicový“ názor (aj keď sa úplne nekryje s „oficiálnou“ európskou pravicou) s minimalistickým pohľadom na zasahovanie politiky do ekonomickej sféry. Politická Lisabonská stratégia Druhým podstatným bodom, o ktorom európski lídri minulý týždeň hovorili, bol nový štart lisabonského procesu, reforma Lisabonskej stratégie. V roku 2000 bola prijatá ako európsky recept na dosiahnutie rastúcej, sociálne i environmentálne udržateľnej, ekonomiky. Na rozdiel od Paktu stability a rastu však určovala iba ciele a spôsob, ktorým sa má merať ich dosahovanie, nie mechanizmy ani sankcie. Zodpovednosť za realizáciu cieľov kládla prioritne na vlády členských krajín (aj preto je obviňovanie „Bruselu“ z jej zlyhania nezmyslom) – inštitúcie EÚ hrali (a hrajú) len úlohu „rozhodcu“ hodnotiaceho napĺňanie cieľov, prípadne pomáhajúceho v rámci svojich (výrazne obmedzených) finančných možností. Už od minuloročného jarného summitu si Únia pomaly zvykala na skutočnosť, že jej sen o „najkonkurencieschopnejšej poznatkovo orientovanej ekonomike sveta“ je zatiaľ nereálny. Na jeseň prišla správa skupiny Wima Koka, z nej vychádzalo hodnotenie Komisie, ktoré zas minulý týždeň v podstate plne prijal summit, a tie zlyhanie oficiálne potvrdili. Súčasne však vypracovali agendu „oživenia Lisabonu“. Napriek rétorike a popri konsenzuálnych vyhláseniach o zameraní sa na podporu vzdelanosti, výskumu, budovania poznatkovo orientovanej spoločnosti vychádza z pravicovo orientovaného ekonomického myslenia. V triáde rast – sociálna kohézia – environmentálna udržateľnosť, ktorá tvorila tri základné piliere pôvodnej Lisabonskej stratégie, je jednoznačnej uprednostňovaný ekonomický rast. Chápaný je ako nevyhnutná podmienka napĺňania ďalších dvoch pilierov. Sociálna súdržnosť a udržateľnosť životného prostredia už teda nie sú chápané ako samostatné princípy riadiace hospodársku politiku, ale ako „prirodzené dôsledky“ hospodárskeho rastu. Rehabilitácia politiky Charakteristickým znakom oboch opisovaných reforiem je „posun doprava“. Na základe vyššie spomínanej definície Európskej únie ako výsledku množstva rokovaní a kompromisov treba jeho príčinu vidieť v oslabení európskej ľavice v posledných rokoch (oslabení volebnom a, čo je horšie, aj ideovom). Európsky politický diskurz sa posunul vpravo. Ak sa hovorí o nejakej reforme, hlavnou otázkou je, aký bude mať vplyv na úzko ekonomicky definovanú konkurencieschopnosť a hospodársky rast, a nie na sociálne podmienky či stav životného prostredia. Podľa toho je posudzovaná aj jej úspešnosť, týmito kritériami je definovaná aj „racionálna politika“. Na diskusiách, ktoré prebiehali okolo reformy „Lisabonu“ a „Paktu“, bolo badať známky toho, že európska ľavica si problém uvedomuje. Technokratické ponímanie politiky ako mechanizmu hľadania a realizácie ideovo neutrálnych riešení ju vohnali do situácie, v ktorej musí vysvetľovať, prečo „sa správa neracionálne“ (teda prečo „brzdí ekonomický rast zdôrazňovaním sociálnych a environmentálnych otázok“, prečo „ohrozuje stabilitu ekonomiky trvaním na užitočnosti verejných výdavkov“ a podobne). Na zmenu však musí urobiť dva nevyhnutné kroky. Smerom dovnútra sa musí zbaviť ilúzií, že podstatné ekonomické otázky je ešte vždy možné riadiť na úrovni národného štátu. Európska únia ešte musí posilniť svoju efektívnosť i demokratickosť, no v porovnaní s členskými krajinami ponúka omnoho lepšiu perspektívu opätovného podriadenia „neviditeľnej ruky trhu“ demokraticky voleným a kontrolovaným inštitúciám. Druhým krokom je vytvorenie realistického programu aktívne využívajúceho možnosti európskej integrácie. Ak sa má európska politika rehabilitovať ako priestor súťaže medzi rozličnými predstavami o podobe spoločnosti (a nielen administratívnym rozhodovaním v rámci vopred definovaných pravidiel), musia najprv alternatívne predstavy existovať. Časť európskej sociálnej demokracie, ktorá pôsobí na úrovni EÚ (reprezentovaná hlavne Stranou európskych socialistov), sa už týmto smerom vydala. Pri revízii Lisabonskej stratégie i paktu predstavila vlastné preferencie a v rámci svojich obmedzených možností sa ich snažila presadiť aj do prijatých rozhodnutí. Väčšina sociálnej demokracie pôsobiacej na národnej úrovni (strany, ale predovšetkým vlády ovládané týmto prúdom) sa však akoby stále neprebudila do novej (európskej) reality.