„Socialistické“ nezmysly Rudolfa Zajaca
Zrušenie špecializovanej psychiatrickej nemocnice s celoslovenskou pôsobnosťou je jedným z neodborných výsledkov Zajacovej reformy. Minister o ňom rozhodol len krátko po tom, čo prisľúbil pravý opak: finančne posilniť toto na Slovensku jedinečné pracovisko. Odborníci to vnímajú ako úsilie dobre zarobiť na predaji jeho majetku, lebo do nemocnice sa bohato investovalo nielen pred, ale aj niekoľko rokov po nežnej revolúcii. Dlhoročný riaditeľ pezinskej psychiatrie profesor Jozef Pogády sa celé roky usiloval o vybudovanie modernej nemocnice, v ktorej sa psychiatrickí pacienti môžu liečiť v ľudských podmienkach. A tak v osemdesiatych rokoch vyrástli nové priestory - ženský pavilón, vyšetrovací trakt s rehabilitáciou a laboratóriami, administratívno--spoločenský trakt, stravovací pavilón, skleníky na ergoterapiu, garáže. V roku 1991 bol otvorený nový mužský pavilón. Stará nemocnica Neskôr sa opravili aj dva pavilóny zo 60-tych rokov a stará výmenníková stanica bola zrekonštruovaná na ekumenickú kaplnku. V súčasnosti bola „zmrazená“ dostavba moderného pavilónu pre gerontopsychiatriu, do ktorého štát investoval nemalé milióny z kapitálových výdavkov. Komu však bude nakoniec slúžiť? Toto všetko prestalo byť od 1. januára 2005 samostatnou nemocnicou a zmenilo sa na nesamostatné pracovisko FNsP Bratislava. Jej riaditeľ Viliam Potičný neraz hovoril o zrušení „starých nemocníc“, lenže do pezinskej psychiatrie štát investoval desiatky miliónov korún aj v posledných rokoch. Ktorá nemocnica už je a ktorá ešte nie je „stará“? Plané ministrove sľuby V Bratislave majú zostať len dve nemocnice, ďalšie štyri majú zaniknúť. Ale medzi nimi sú dve špecializované s celoslovenskou pôsobnosťou: Národný ústav liečby tuberkulóznych a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach a pezinská psychiatrická nemocnica. Nejde teda o „bratislavské nemocnice“, o prebytočné kapacity, ich pacienti sa nemôžu presunúť z jednej ordinácie do inej električkou. Tieto nemocnice sa starajú o pacientov z celého Slovenska, ktorým alternatívu nikto neponúka. Nápad zlúčiť štyri všeobecné nemocnice s dvomi špecializovanými je z odborného hľadiska scestný a vyvoláva dojem, že ide len výpredaj majetku. Vedenie FNsP hovorí o dvoch riešeniach - o zrušení troch pracovísk (Mickiewiczova, Biskupice, Pezinok), z predaja ktorých by sa mala rekonštruovať nemocnica na Kramároch, alebo o zrušení štyroch nemocníc (vrátane Kramárov) a postavení novej. Pritom ešte pred rokom navštívil pezisnkú nemocnicu minister Zajac. Prišiel v zlej nálade, s čerstvo vytrhnutými zubami. Bavorákom objazdil areál, obzrel pozemky a tzv. horný koniec (odstavený po povodniach v roku 1997) a nečakane oznámil vedeniu nemocnice, že mu „dá“ Leváre, nech si pomôžu z predaja. A odfrčal. 1. októbra 2004 naozaj zanikla psychiatrická liečebňa Veľké Leváre - historický kaštieľ a rozostavaná nemocnica (s investíciami za 80 miliónov). Lenže už 8. novembra 2004 prišiel ministrov príkaz, že bez súhlasu V. Potičného sa nesmie „hýbať“ s majetkom, ani uzatvárať nové zmluvy. A od 1. januára už pezinská nemocnica ako samostatný subjekt neexistuje. Ide o výpredaj majetku? Jednou z možností, ako zachovať zdravotnú činnosť psychiatrie, je vraj presťahovanie do Podunajských Biskupíc. Spôsobí to chaos a nie je jasné, čo sa tým zlepší. Starostlivosť o pacientov určite nie – veď podmienky v Pezinku sú na psychiatriu „ušité“. V Biskupiciach ide tiež o komplex budov, náklady na kúrenie, vodu a iné energie nebudú nižšie. A personál je väčšinou z Pezinka, ba až z okolia Trnavy. Takže čo by sa vlastne ušetrilo? Presťahovať takúto nemocnicu nie je ako presťahovať autoservis! A pokiaľ ide o lepšie využitie kapacít pezinskej psychiatrie, prečo tu nezriadiť doliečovacie postele alebo chránené dielne a bývanie pre pacientov? V budúcom konglomeráte (ak zostanú dve zo šiestich nemocníc) ťažko pôjde o zlepšenie zdravotnej starostlivosti. Pôjde skôr o výpredaj majetku, o natlačenie pacientov do menších priestorov a prepúšťanie s cieľom „ušetriť peniaze“. Predaje môžu načas znížiť dlh, ale čo ďalej? Pokiaľ sa nemocniciam neuznajú reálne platby, pôjde stále o zníženie kvality zdravotníctva a jeho dostupnosti pre ľudí. Pre koho chce minister šetriť peniaze občanov, ak ich berie zo zdravotníctva, ktoré im má slúžiť? Porovnávanie dlhov v zdravotníctve a iných odvetviach nie je korektné. Ministerstvá, parlament, rôzne štátne orgány a inštitúcie dostávajú každý rok toľko peňazí, koľko si sami vyrátajú, že potrebujú. Ak by nedostali dosť peňazí na energie, nezatvorili by kancelárie a neposlali by zamestnancov domov. Fungovali by na dlh. Čierna diera Porevolučné vlády sa správajú k zdravotníctvu ako k nechcenému dieťaťu. Ministerka Schmögnerová dokonca nazvala nemocnice „čiernou dierou“. Všetci pritom vieme, že čiernou dierou je každá naša vláda. Poslanci si nikdy nezabudli zvýšiť platy, pridať odmeny, prideliť peniaze na kancelárie a asistentov. Pre koho štát investoval desiatky miliónov do Národného tenisového centra? Radoví občania z neho nemajú vôbec nič, nehovoriac o tom, že jeho hospodárska bilancia by bez štátnej dotácie vyzerala horšie ako v prípade mnohých nemocníc. A politici, ktorí nás nútia, aby sme sa uskromnili, „veselo“ investujú naše dane do projektov, z ktorých majú osobný úžitok. Zajacova reforma nie je dobrá. Minister sa rozhodol zrovnoprávniť pacientov i zamestnancov so súčiastkami. Je presvedčený, že nemocnice môžu fungovať ako autoservisy: služba ako služba. Možno súhlasiť aj s priplácaním pacientov na zdravotníctvo, aj s väčšou zodpovednosťou za vlastné zdravie, ale nie s tým, aby sa celé zdravotníctvo sprivatizovalo a premenilo na obchodné spoločnosti, ktoré môžu kedykoľvek skrachovať. Šafárenie zdravotných poisťovní, ktoré krátili platby nemocniciam na úkor vlastných požitkov, jasne dokazuje, kam to celé vedie. Lacnejšie iba pre vládu a politikov Je neuveriteľné, ako si verejnosť, a najmä novinári nechajú vtĺkať do hlavy nezmysel, že kvalitnejšia zdravotná starostlivosť môže byť lacnejšia. Napríklad psychiatrických pacientov nemožno liečiť kvalitnejšie s nižším stavom personálu, práve ten je (okrem psychofarmák) základnou terapeutickou výbavou. Iba žeby sme pacientov zavreli do sieťových postelí, nakŕmili ich lacným plegomazínom a namiesto kvalifikovaného personálu prijali sanitárov „z ulice“. Ale lacnejšie to bude len pre „reformátorov“. Dôsledky takého prístupu by sme my občania pocítili rýchlo. Keď politici kupujú drahšie autá, tvrdia, že sú kvalitnejšie a bezpečnejšie. Zdravotníctvo však má byť kvalitnejšie za menej peňazí. Prečítajte si predošlé dve vety ešte raz a pochopíte, akým nezmyslom nás kŕmi Rudolf Zajac. Podobne je nezmyslom hovoriť o konci „socialistického zdravotníctva“ až teraz, keď nemocnice už 13 rokov nie sú rozpočtovými zariadeniami a musia hospodáriť iba s peniazmi od súkromných zdravotných poisťovní, uzatvárať s nimi obchodné zmluvy, dohadovať podmienky. „Socialisticky“ si, naopak, žije vláda, parlament a ministerstvá s množstvom nepotrebných úradníkov, poradcov a súkromných konzultantov a audítorov. Nikdy nepocítia núdzu, lebo si svoje rozpočty každý rok upravujú vo svoj prospech. Popri tom hospodária netransparentne, bežne nedodržiavajú zákony a schovávajú sa za imunitu alebo stranícke nominácie. Viacerí priatelia ma odhovárali od publikovania týchto riadkov: nie je dobre sa nahlas ozývať. Zdravotníctvo vraj je v normalizačnom objatí – zasa rozhoduje politická moc a prečo si to rozhádzať s tými „hore“! Ja však myslím na profesora Rapanta. Keď ho za normalizácie obvinili, že „jeho história nie je dostatočne marxistická“, trval na tom, že história nemá čo byť marxistická, je vždy sama sebou. A vytrval. Žiaľ, nik sa k nemu nepridal, a tak mlčiaca väčšina vtedajšiu normalizáciu ticho podporila! Ostal sám a jeho „pravdu“ musel overiť až čas. A ja som presvedčená, že podobne medicína nemá byť ani socialistická ani kapitalistická, musí byť najmä medicínska. Musí slúžiť pacientom. A taká by mala byť aj reforma zdravotníctva. Dúfam, že na rozdiel od profesora Rapanta v tom neostanem sama a odvahu vyjadriť sa k reforme verejne nájdu aj ďalší! Autorka je (a verí, že aj po tomto článku ostane) dlhoročnou pracovníčkou psychiatrie v Pezinku Proti aj akademici S návrhom vedenia FNsP Bratislava nesúhlasí ani vedecká rada Slovenskej zdravotníckej univerzity. Podľa nej nedbá na potreby ľudí a ignoruje celoslovenskú pôsobnosť viacerých pracovísk nemocnice. Úsilie robiť zásadné rozhodnutia z „čiastkových analýz, ktoré obsahujú len ekonomické hľadiská“ považuje za nekompetentné. „Nezohľadňujú ani vybudovanú sieť zdravotníckej starostlivosti, demografický vývoj, urbanistiku Bratislavy a jej rozvoj, dopravnú infraštruktúru, ani vývoj zdravotníckych služieb.“ Zdravotnícki akademici varujú pred opatreniami takmer výlučne na základe ekonomických kritérií. Za neprijateľné označili aj to, že návrh nebol konzultovaný s miestnou a krajskou samosprávou. Obávajú sa, že tí, čo ho presadzujú, tiež zabudli na úlohu nemocnice pri výchove zdravotníckych pracovníkov. Čo je naozaj pikantné, lebo nemocnica sa volá fakultná! (bo)
