Reklama
Reklama

Americkí neokonzervatívci neuspejú

Tri kontinuity spájajú politiku Spojených štátov z obdobia studenej vojny s pokusom nastoliť panstvo nad svetom po roku 2001.
Počet zobrazení: 532
7_karikatura-m.jpg

Tri kontinuity spájajú politiku Spojených štátov z obdobia studenej vojny s pokusom nastoliť panstvo nad svetom po roku 2001. Prvou je ich pozícia medzinárodnej dominancie – mimo sféry vplyvu v komunistických režimoch počas studenej vojny, globálne po kolapse ZSSR. Táto hegemónia už nestojí na rozmere amerického hospodárstva. Hoci je obrovské, od roku 1945 sa zmenšilo a jeho relatívny pokles pokračuje. USA už nie sú gigantom svetovej výroby. Centrum priemyselného sveta sa rýchlo presúva do východnej polovice Ázie. Na rozdiel od starších imperialistických krajín a väčšiny rozvinutých priemyselných krajín USA už nie sú čistým exportérom kapitálu, ba dokonca ani najväčším hráčov v skupovaní už vytvorených firiem v iných krajinách. Finančná sila krajiny závisí od pokračujúcej ochoty ostatných, hlavne Ázijcov, udržiavať rozpočtový deficit, ktorý by bol inak netolerovateľný. Vplyv americkej ekonomiky leží hlavne na dedičstve studenej vojny: úlohe doláru ako svetovej meny, medzinárodných prepojení, ktoré v tej dobe vytvorili americké firmy (hlavne v oblasti obranného priemyslu). To sú účinné výhody, ktoré budú miznúť len pomaly. Na druhej strane iracká vojna ukázala, že obrovský vplyv USA za hranicami, kedysi založený na skutočnej „koalícii ochotných“ proti ZSSR, už po páde Berlínskeho múru nenájde podobný pevný základ. Nespochybniteľná je len enormná vojensko-technologická moc USA. Zo Spojených štátov robí dnes jedinú mocnosť schopnú efektívnej vojenskej intervencie v krátkom čase v ktorejkoľvek časti sveta. Túto schopnosť ilustrovali dvakrát rýchlym víťazstvom v malých vojnách. A napriek tomu, ako ukazuje iracká vojna, ani táto s ničím neporovnateľná schopnosť nepostačuje na efektívnu kontrolu jednej krajiny, a už vôbec nie sveta. Napriek tomu je americká dominancia reálna a dezintegrácia ZSSR ju urobila globálnou. Technická nezávislosť Druhým prvkom kontinuity je špecifický štýl amerického impéria, ktoré vždy uprednostňovalo satelitné štáty alebo protektoráty pred formálnymi kolóniami. Expanzionizmus obsiahnutý už v mene, ktoré si pre svoju krajinu vybralo 13 nezávislých kolónií na východnom atlantickom pobreží (Spojené štáty americké), bol kontinentálny, nie koloniálny. Neskorší expanzionizmus „zjaveného osudu“ bol hemisférický a nasmerovaný na východnú Áziu, a tiež modelovaný na svetový obchod a námornú nadradenosť Veľkej Británie. Dalo by sa dokonca povedať, že ambícia totálnej americkej nadradenosti nad západnou hemisférou bola príliš veľká na to, aby sa obmedzila na koloniálnu administratívu nad niektorými jej časťami. Americké impérium sa tak skladá z technicky nezávislých krajín, ktoré sa ponúkajú Washingtonu. Vzhľadom na ich nezávislosť je však nevyhnutná trvalá pripravenosť vyvíjať tlak na ich vlády, vrátane tlaku na „zmenu režimu“, a kde to je uskutočniteľné (ako v mini republikách karibskej oblasti), periodické americké ozbrojené intervencie. Predčasný koniec dejín Tretia línia kontinuity spája neokonzervatívcov Georga Busha, puritánskych kolonistov, ktorí si boli istí, že sú nástrojom Božím na zemi, a americkou revolúciou, ktorá si rovnako ako všetky veľké revolúcie sformovala misionárske presvedčenie, obmedzené len želaním zaštítiť novú spoločnosť potenciálne univerzálnej slobody pred korupciou nerekonštruovaného starého sveta. V 20. storočí boli Washingtonom systematicky využívané efektívne obraty medzi izolacionizmom a globalizmom, a dobre slúžia aj v 21. storočí. Bolo potrebné nájsť nepriateľa za hranicami ohrozujúceho americký spôsob života a životy občanov. So ZSSR zanikol aj očividný kandidát, no začiatkom 90-tych rokov sa našiel ďalší – v „konflikte“ medzi Západom a inými kultúrami, ktoré nie sú ochotné akceptovať ho, hlavne islamom. A tak bol obrovský politický potenciál útokov al-Kájdy z 11. septembra okamžite rozoznaný a využitý. Prvá svetová vojna, ktorá z USA urobila globálnu mocnosť, bola svedkom prvého pokusu premeniť tieto svet modifikujúce vízie na realitu. No neúspech Woodrowa Wilsona bol obrovský. A pravdepodobne by ma byť pre súčasných ideológov svetovej nadvlády vo Washingtone poučením – veď plným právom považujú Wilsona za svojho predchodcu. Do konca svetovej vojny ich obmedzovala existencia ďalšej superveľmoci, no pád ZSSR túto prekážku odstránil. Francis Fukuyama predčasne proklamoval „koniec histórie“ – univerzálny a permanentný triumf americkej verzie kapitalistickej spoločnosti. Vojenská nadradenosť USA súčasne živila nadmernú vieru v štát, ktorý je dosť silný na také ovládanie sveta, akého nebolo britské impérium nikdy schopné. Začiatkom 21. storočia sa Spojené štáty skutočne dostali do unikátnej a bezprecedentnej pozície globálnej sily a vplyvu. Z hľadiska tradičných kritérií medzinárodnej politiky je to v súčasnosti jediná veľmoc. Určite jediná, ktorej moc a záujmy zasahujú celý svet. Nadvláda vojenskou silou Všetky veľmoci a impériá v histórii si boli vedomé toho, že nie sú jediné a že žiadne z nich nemohlo cieliť k skutočne globálnej dominancii. Vedeli, že nie sú nezraniteľné. To však úplne nevysvetľuje evidentnú megalomániu americkej politiky, odkedy sa úzka skupina vo Washingtone rozhodla, že im 11. september dal ideálnu príležitosť na vyhlásenie jednostrannej dominancie sveta. Chýbala im však podpora tradičných pilierov amerického impéria po roku 1945 – ministerstva zahraničných vecí, ozbrojených síl, establišmentu v spravodajských službách a štátnikov a ideológov nadvlády z obdobia studenej vojny ľudí, ako Kissinger a Brzezinski. Boli to rovnako bezohľadní ľudia ako Rumsfeldi a Wolfowitzovia. (V ich čase, v 80-tych rokoch, sa uskutočnila genocída Mayov v Guatemale.) Navrhli a počas dvoch generácií riadili politiku imperiálnej hegemónie nad väčšou časťou sveta. A boli absolútne pripravení rozšíriť ju na celý svet. No boli, a sú kritickí voči plánovačom Pentagonu a neokonzervatívym ideológom, pretože tí nemajú absolútne žiadne konkrétne idey, okrem nanútenia jednostrannej nadvlády vojenskou silou, čím mrhajú všetkými akumulovanými skúsenosťami americkej diplomacie a vojenského plánovania. Iracký debakel tento skepticizmus len potvrdí. Bývalý marxista podporuje Busha Dokonca aj tí, ktorí nesúhlasia s názormi starých generálov a prokonzulov amerického svetového impéria (ktorí patrili k demokratickým i republikánskym vládam), sa zhodnú v tom, že súčasná politika Washingtonu nemá racionálne ospravedlnenie, pokiaľ ide o imperiálne ambície USA či globálne záujmy amerického kapitalizmu. Je možné, že má zmysel len v kontexte americkej vnútornej politiky – volebných kalkulácií a podobne. Môže byť symptómom hlbšej krízy v americkej spoločnosti. Je možné, že je prejavom (dúfajme krátkodobej) kolonizácie mocenských centier vo Washingtone skupinou kvázirevolučných doktrinárov. (Prinajmenšom jeden bývalý marxista a súčasný zapálený podporovateľ Busha mi položartom povedal: „Koniec koncov je to podľa mňa jediná šanca ako podporiť svetovú revolúciu, ktorá sa blíži.“) Na tieto otázky nie je možné odpovedať. Je veľmi pravdepodobné, že tento projekt zlyhá. No zatiaľ čo pokračuje, bude robiť zo sveta neznesiteľné miesto pre tých, ktorí priamo odporujú americkej okupácii, a nebezpečné miesto pre nás ostatných. Autor napísal viacero kníh o modernej histórii, napríklad The Age of Extremes: The Short 21th Century 1914-1991 (v českom preklade ako Hobsbawm, E.: Věk extrémů. Krátke 20. století 1914-1991. Praha : Argo, 1998) Text je editovaný úryvok z úvodu k novému vydaniu knihy V.G. Kiernana Amerika: Nový imperializmus, ktorý uverejnil britský denník The Guardian

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama