Protiústavné vzťahy medzi ústavnými činiteľmi

Poldruha roka po konaní referenda o predčasných voľbách sme svedkami ďalšej parlamentnej i vládnej krízy. A tak ako predtým predseda vlády a jeho ministri odhovárali voličov od účasti na ľudovom hlasovaní, dnes považujú ovplyvňovanie tzv. nezávislých a iných poslancov za „absolútne normálne“ a „štandardné“. Je to však naozaj tak? Tzv. trojdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu je jedna z podmienok demokracie zakotvená aj v našej ústave a komunikácia medzi ústavnými orgánmi podlieha istým pravidlám. Vo vzťahoch medzi NR SR a vládou má iniciatívu parlament (čl. 80, 85 a 88 Ústavy SR), a nie vláda, ktorá môže aj kreslá, ktoré sú jej v parlamente vyhradené, využívať len so súhlasom parlamentu a pri príležitostiach vymedzených zákonom. Podľa čl. 114 a 116 sa vláda a každý jej člen za výkon svojej funkcie zodpovedajú NR SR, ktorá im môže kedykoľvek vysloviť nedôveru. A podľa čl. 109 je výkon funkcie vládneho činiteľa „nezlučiteľný s výkonom poslaneckého mandátu“. Nezávislí až po dvoch rokoch Priame kontakty vlády alebo jej jednotlivých členov s poslancami mimo tohto rámca a na podnet vlády, či už ide o poslancov „nezávislých“, koaličných alebo opozičných, sú hrubým zasahovaním do nezávislosti NR SR. Táto nezávislosť je ovocím nezávislosti poslancov, ktorí „nie sú viazaní príkazmi“ (čl. 73). Svedčia tiež o porušení sľubu všetkými týmito ústavnými činiteľmi, ktorí sa zaviazali zachovávať ústavu. Tento stav ide až tak ďaleko a parlament je podriadený vláde (a neústavnej tzv. koaličnej rade) natoľko, že už nie je schopný kontrolovať ani svojich členov ani vládu. Konkrétne zlyhali jeho orgány: predseda, podpredsedovia, ústavnoprávny výbor. Ostatní ústavní činitelia mlčia: prezident republiky, ktorý je zodpovedný za „riadny chod ústavných orgánov“ (čl. 101), a ústavní sudcovia, ktorí strážia ústavnosť (čl. 124) a rozhodujú aj o tom, či ústavní činitelia neprekračujú svoje právomoci (čl. 126). Zasahovanie vlády do kompetencie parlamentu je fakt, ktorý vláda vystavuje priam na obdiv. Na druhej strane sa ani poslanci, najmä tí „nezávislí“, netaja prijímaním ponúk zo strany vlády, ako aj získavaním rôznych výhod vraj pre svojich voličov či svoj región. O prísľuboch lukratívnych postov po skončení legislatívy ani nehovoriac. A ak sa poslanci nemajú riadiť príkazmi svojich strán, ešte viac to platí o návrhoch či príkazoch vlády. Aj títo nezávislí majú naďalej vystupovať ako zástupcovia občanov, ale nemožno sa zbaviť dojmu, že sa orientujú len podľa toho, kto dá viac. „Nezávislí“ sa síce môžu chváliť tým, že sú nezávislí od svojej strany či klubu, je to však márne, keďže ich vidíme riadiť sa ponukami vládnych či iných činiteľov. Kto sú títo nezávislí? Prečo sa stali zrazu nezávislými, keď už na kandidátku sa mohli dostať ako nezávislí (bez politickej príslušnosti)? Ústava zakazuje imperatívny mandát, lenže poslanec sa má podľa toho správať – bez toho, aby musel zradiť stranícku solidaritu svojho klubu – od samého začiatku, a nie až niekedy v polovici funkčného obdobia. Nezačalo sa preto protiústavné správanie poslanca už tým, že sa stal „nezávislým“? A tak v skutočnosti niet nezávislých poslancov. Likvidácia demokratického poriadku Ak naša ústava imperatívny mandát zakazuje, každý hlas získaný na základe ovplyvňovania zvonka a každý právny dokument, ktorý bol takto prijatý, je neplatný. Vláda, ktorá sa ocitne v menšine, môže pokračovať s tichou podporou opozície. Ak sa však zrazu dostane zo svojho menšinového postavenia na základe preukázateľného mimoparlamentného ovplyvňovania niektorých (opozičných) poslancov, stráca svoju legitimitu a mala by podať demisiu, resp. byť odvolaná. V tomto zmysle a pri všetkej úcte k ústavnému súdu by sme od neho asi žiadali priveľa, keby mal posudzovať aj to, ako boli získané hlasy napr. za Zajacove zákony. A predsa to mal vziať do úvahy rovnako ako súdy, ktoré zrušili rozsudky založené na vynútených priznaniach a rehabilitovali tak nespravodlivo odsúdených. Za týchto okolností sa ukazujú byť najlepším východiskom predčasné voľby z iniciatívy samotného parlamentu, ktorý by tým upevnil svoju otrasenú pozíciu a potvrdil sa ako najvyššia štátna inštitúcia. Takéto dôstojné ukončenie jednej legislatívy by zároveň zlepšilo vyhliadky do budúcnosti tých jeho zložiek, ktoré by túto iniciatívu dotiahli do konca. A umožnilo by to obnoviť narušený pakt s občanmi, ktorí sú zdrojom všetkej moci a ktorí „majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd... ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“ (čl. 32). Ak by teda tento ústavnoprávny chaos v našom štáte pretrvával, Slováci by už neboli slobodným národom.