Rok 2006: boj o mocenské pozície

Bojom o mocenské pozície bude poznačený celý, práve sa začínajúci rok 2006. Rozhodujúca mocenská bitka sa však zvedie v septembrových parlamentných voľbách a dva mesiace sa ešte budú musieť triasť o svoje stoličky starostovia, primátori či poslanci obecných a mestských zastupiteľstiev. Po štyroch rokoch sa stane volič opäť stredobodom pozornosti. Občan bol pritom doteraz pre väčšinu politikov len nepodstatným jedincom. Nemusíme sa však vôbec obávať toho, že záujem politikov či politických strán o názory radových občanov pretrvá dlhšie ako dovtedy, kým sa neuzatvoria volebné miestnosti a nebude známy definitívny volebný výsledok. Ignorácia voličov Súčasná pravicová vládna koalícia výraznou mierou prispela k tomu, že veľká verejnosti stratila záujem o dianie v spoločnosti. V minulom roku sa to v plnej nahote prejavilo katastrofálne nízkou účasťou voličov vo voľbách do regionálnych parlamentov. Mandát predsedu samosprávneho kraja, ale i poslanecký mandát bol odobrený len niekoľkopercentnou menšinou a o otázke jeho legitimity treba v každej zastupiteľskej demokracii veľmi vážne diskutovať. Ak sa v blízkej budúcnosti výrazným spôsobom nezmení prístup politickej elity k voličom, ak budú i naďalej politické strany ignorovať názory občanov, ak sa bude verejnosti brániť v tom, aby aktívne vstupovala do procesu rozhodovania o veciach verejných, potom sa dá s veľkou pravdepodobnosťou predpovedať, že v decembrových komunálnych voľbách padne účasť voličov hlboko pod úroveň dvadsiatich percent. Iné, podstatne vyššie percento účasti voličov môžeme očakávať v jesenných parlamentných voľbách. Voľby do Národnej rady SR pútajú totiž oveľa väčší záujem médií, voličom sú ponúkané výraznejšie politické konflikty, a preto aj záujem rozhodnúť o ďalšom smerovaní krajiny môže prilákať k volebným urnám viac voličov ako v komunálnych voľbách. Kým v predchádzajúcich dvoch parlamentných voľbách sa bojovalo proti niekomu – proti Mečiarovi a jeho HZDS, voľby 2006 budú predsa len iné. Budú poznačené skôr zápasom o niečo, než ako proti niekomu. To niečo bude zachovanie či zmena „reforiem“, to niečo bude obhajoba či rušenie pokusov, ktoré na občanoch začala realizovať druhá Dzurindova vláda. M. Dzurinda ako osvedčený sluha Svetovej banky si okrem iného nechal u tejto „spasiteľskej inštitúcie“ bez najmenšej hanby vyhotoviť za niekoľko desiatok miliónov korún daňových poplatníkov materiál, ktorý mu radí, ako oklamať ľudí, že jeho reformy sú dobré a pomáhajú každému, aj ťažko pracujúcemu človeku. Otvorenou otázkou však naďalej ostáva, či sa Dzurindovi a SDKÚ podarí pretlačiť tému takzvaných reforiem ako celkovo hlavnú agendu pre parlamentné voľby 2006. Do tohto zápasu bude mať čo povedať, resp. logicky by mal silne prehovoriť najmä opozičný Ficov Smer. Sociálny štát – európska budúcnosť Vládne strany využili sviatočné dni a v tichosti pripravili pre každého občana zaujímavý novoročný darček. Darčekom sú praktické kroky smerujúce k dolaďovaniu reforiem, ktoré chce koalícia zrealizovať využitím nástrojov výkonnej moci ešte do septembrových volieb. Zároveň sa týmto krokom chcú pravicové strany vymedziť cez realizáciu praktických priorít voči sociálnodemokratickému SMER-u, ktorý ešte v decembri minulého roku ponúkol verejnosti svoju širšiu predstavu o fungovaní moderného štátu. Dokument Návrat k ľudskej dôstojnosti nie je len zbožným výmyslom ficovcov, ale vychádza z dlhoročných skúseností európskych socialistov pri realizácii myšlienky sociálneho štátu. Na jednej strane je možné smeráckemu dokumentu vyčítať jeho výrazné zameranie len na sociálno-ekonomické otázky a prehliadanie problémov v oblasti rodovej rovnosti, budovaní poznatkovej ekonomiky či ochrane životného prostredia. Označiť však dokument medzinárodne akceptovanej strany za jasný návrat k socializmu je prinajmenšom trápne. Otázkou je, či slovenským reformátorom nekole oči skôr skutočnosť, že na Slovensku vzniká reálna alternatíva voči ich neoliberalizmu! Lídri slovenskej pravice by sa mohli pri častých potulkách svetom zastaviť aj v Bruseli, kde si v týchto týždňoch môžu vypočuť diskusiu o tom, pred akými výzvami stojí európska civilizácia, či sociálny štát bol len smiešnou hudbou komunistickej minulosti, alebo je to výzva k spoločne solidárnej európskej budúcnosti... Volebná matematika Minuloročné výskumy verejnej mienky naznačujú, že do parlamentných kresiel by sa po septembrových voľbách mali s najväčšou pravdepodobnosťou vrátiť politici piatich strán. Okrem opozičného SMER-u a HZDS by malo ísť o zástupcov KDH, SMK a SDKÚ. Zo súčasných parlamentných strán visí otáznik nad KSS a ANO. Po tom, ako prišli liberáli o svoju pozíciu vo vládnej koalícii a neskôr stratili vplyv v najsledovanejšej televízii Markíza, dá sa predpovedať, že po štyroch rokoch končí Pavol Rusko a jeho strana pôsobenie v slovenskej vrcholovej politike. Reálnu šancu prekročiť 5-percentnú hranicu potrebnú na vstup do zákonodarného zboru má z mimoparlamentných strán len jeden politický subjekt, a to SNS. Volebná matematika je často veľmi nevypočítateľná, a preto pri dobre zvládnutej volebnej kampani by sa medzi parlamentnými stranami mali „udržať“ aj poslanci Slobodného fóra. Martinákovci budú môcť byť spoločne s bugárovcami či mečiarovcami rozhodujúcim jazýčkom na váhach, ktorý bude určovať vznik budúcej vládnej koalície a budú rozhodovať o aj ďalšom smerovaní Slovenska. Ak sa podarí komunistom získať viac ako 5 percent voličských hlasov, je viac ako isté, že budú spoločne s národniarmi odsúdení na štvorročné účinkovanie v opozičných poslaneckých laviciach. Komunálny biznis V dozvukoch a v eufórii z podpísania novej koaličnej dohody sa opäť otvoria volebné miestnosti a voliči si budú môcť zvoliť svojich miestnych zástupcov. Záujem o komunálne voľby bude pritom v porovnaní s parlamentnými výrazne nižší, a to aj napriek tomu, že po decentralizácii verejnej správy disponujú obce a mestá niekoľkomiliónovým balíkom verejných financií. Nie bratislavskí úradníci, ale miestni poslanci rozhodujú o tom, či sa vyčlení viac alebo menej prostriedkov na podporu vzdelávacích inštitúcii, či sa výraznejšie podporí financovanie sociálnych služby, alebo sa zdroje budú investovať do rekonštrukcie ciest a chodníkov. Cez všeobecne záväzné nariadenia môžu poslanci rok čo rok určovať výšku miestnych daní a poplatkov. Miestni politici nie sú v súčasnosti už len nemohúcimi figúrkami na šachovnici centralizovanej politickej moci, ale priamo vstupujú do každodenného zápasu o fungovanie spoločnosti. Decentralizácia verejnej moci postavila politické strany a hnutia pred vážnu výzvu. Každá štandardná strana dnes musí svoju pozornosť sústrediť nielen na vrchol mocenskej pyramídy, ale v čoraz väčšej miere musí investovať do výchovy miestnych – regionálnych osobností. Politický subjekt nemôže vznikať a zanikať s jednou tvárou, nemôže existovať vďaka jednej osobnosti. Politická strana, ktorá chce byť dlhodobo úspešná môže stavať na jednom silnom lídrovi, ale zároveň musí mať v jeho závese tím skúsených politikov od miestnej až po vrcholovú úroveň. Decentralizácia verejnej moci by však nemala vplývať len na život politických strán, ale mala by prioritne mobilizovať občanov k ich väčšej aktivite, k spoluúčasti na správe vecí verejných. Nezáujem o dianie v meste či v regióne výdatne napomáha tým politikom, ktorí si z obecného úradu urobili rodinný podnik a cez komunálnu politiku si robia osobný biznis. Červenú kartu biznisovým politikom môže dať len aktívny občan. Ale keďže aktívny znamená informovaný, tak to nie je zaujímavé len pre miestnych „hajtmanov“, ale ani pre viacerých parlamentných politikov. Oni totiž najlepšie vedia, že politika nie je o fazuľkách! Autor je politológ