Nižňanský – ideologizácia „spravodlivosti“ (1)

Ideologizmus v politike je taký prístup, ktorý umožňuje hodnotenie akejkoľvek politiky hlavne na základe ideologickej príslušnosti alebo nepríslušnosti. Ide o zakomponovanie ideologického hodnotenia do všetkých vecných otázok týkajúcich sa politiky a v extrémnom prípade vlastne čohokoľvek. Mnohým hlupákom, slepo opakujúcim naučené stereotypy (ktoré sú veľmi flexibilné a adaptabilné na rôzne situácie), takýto ideologický a dogmatický prístup umožňuje vytvárať zdanie „fundovanosti“. Bežnej ideologizácie politiky sme svedkami denne. „Demokratický“ je ten, kto má správnu (ideologickú) príslušnosť a ten, kto ju nemá, nie je. Čo tam po občianskych právach. Funkcia ideológie spočíva v stabilizácii systému, preto narába so stereotypmi ako „sloboda“ a „demokracia“, ako aj inými pozitívnymi pojmami, ktoré sami osebe a hlavne v rámci ideológie a propagandy nič neznamenajú. Ideologizácia politiky je teda logicky proces, ktorý nastupuje vtedy, keď sa politika nie je schopná obhájiť na základe vecných argumentov. Sloboda podľa ideologických kritérií Na jej realizáciu je však potrebné ideologický prístup zakomponovať do dejepisu, vzťahu ku všetkým hodnotám, a najmä do tzv. bežného vedomia. A práve to sa dnes v našej domácej i medzinárodnej politike deje. Neklamným ukazovateľom takéhoto procesu je časté využívanie takých indiferentných a ideologicky ohybných pojmov, ako „demokracia“, „sloboda“, alebo čisto umelých stereotypov („reformy“). Ako sa každodenne dozvedáme z STV a iných masmédií, tam je „sloboda“, a tam zasa „nesloboda“. Na Kube je „nesloboda“ a na Haiti „sloboda“, pretože je tam „liberálna“ demokracia. Že vyvraždí omnoho viac ľudí ako „ľudová demokracia“ na Kube, je, samozrejme, nepodstatné. Aj v Iraku a Iráne je nesloboda, ale v Spojených arabských emirátoch sloboda. Vrcholom imbecility je výskyt „slobody“ („demokracia“ sa už používa podstatne menej, dá sa totiž presnejšie definovať) podľa toho, koho momentálne okupujú Američania. Ideológia je mocenský nástroj, prostredníctvom ktorého vládnuci nanucuje vôľu ovládanému tým, že vymedzuje obsah pojmov, a teda aj všetkého ostatného. Takže okrem iného jej aj nástrojom na realizáciu závislosti. Tento proces však nemá len svoje vstupy, ale aj výstupy. Na základe takýchto ideologicky a dogmaticky zovšeobecňujúcich nezmyslov sa hodnotí história, procesy, javy a všetko ostatné, ale aj riadi celá spoločnosť. V poslednej dobe máme mnoho príkladov uplatňovania takéhoto prístupu. Jeden z nich však, síce nie na prvý pohľad, ale z hľadiska svojho obsahu, výrazne vyčnieva nad ostatné. A vo svojej podstate charakterizuje politický proces súčasnosti. Vianočné übarashung pre Slovákov. Pred Vianocami prebehol druhý súdny proces s Ladislavom Nižňanským, veliteľom fašisti-ckej protipartizánskej jednotky Edelweiss, známej svojimi zverstvami na civilistoch, tak ako všetky nemecké „protipartizánske“ jednotky. Už v roku 1962 za účasti takmer všetkých svedkov, ktorí masaker v roku 1945 prežili, Nižňanského odsúdili, no potrestaný nebol. Po vojne totiž ušiel na Západ a vstúpil do služieb americkej tajnej služby, ktorá prevádzkovala rozhlasovú stanicu Slobodná Európa. Nevrátil sa ani po páde železnej opony. Nemecký súd po vyše 40 rokoch vyhlásil rozsudok slovenského súdu za „neobjektívny“ a Nižňanského oslobodil. Vraj žijúci svedkovia „nepodali dostatočne jednoznačné a presvedčivé výpovede“. Súd v Nemecku nesie známky politického procesu najmä tým, že ako rozhodujúci „dôkaz“ boli podľa všetkého použité ideologické argumenty. Hoci za „politickú obeť“ sa usilujú pasovať L. Nižňanského. Nespochybniteľným dôkazom politickosti procesu v Nemecku je fakt, že ako argument sa použil ideologizujúci pomerk tomu, že prvý proces sa konal v roku 1962 v bývalej ČSSR, a teda je „neobjektívny“. A to je z vecného hľadiska úplne absurdný prístup, keď sa na súde vytvoria také podmienky, aby jedna zo strán musela kľučkovať medzi ideologickými dogmami o neobjektívnosťou „komunistických“ súdov. Tie v takýchto prípadoch nepatria ani do 50. rokov. Ideologizujúce ťahanice komunistov s kapitalistami o tom, kto má neobjektívnejšie súdy, by tu mali zostať bokom. Príkladov neobjektívnosti a spolitizovanosti majú, mimochodom, obe strany dosť. Z pohľadu právnika na súde je však takáto situácia neprekonateľná. Súd predsa nie je o opodstatnenosti týchto dogiem, o tých sa nediskutuje. Takto prichádza o rozhodujúce argumenty. Pritom ideologická deformácia jedného faktu môže viesť k deformáciám ďalších a ďalších faktov. Politické a ideologické pozadie Musíme si uvedomiť, že súd prebehol v Nemecku, teda v krajine, ktorá nesie zodpovednosť za jednotky typu Edelweiss, a zároveň je aj krajinou, v ktorej Nižňanský pôsobil počas studenej vojny v službách americkej vlády v boji proti východnému bloku. Po vojne, keď ušiel na Západ, bol zverbovaný v prospech americkej tajnej služby a pracoval v Slobodnej Európe. Podobne ako mnoho ďalších emigrantov, a čím skompromitovanejší, tým lepšie. CIA s týmto evidentne nemala problém, veď Američania po druhej svetovej vojne prebrali od Nemecka všetky spravodajské siete Abhweru. V „Slobodke“ sa Nižňanský vypracoval na pomerne významnú funkciu. Za takýchto okolností nie je vôbec nepravdepodobné, že CIA a spol. sa rozhodli Nižňanského nejakým spôsobom rehabilitovať. K tomu ich môže viesť viacero dôvodov. Tým prvým mohol byť nátlak samotného Nižňanského, tým druhým potreba zakryť tie najväčšie (prepytujem) lajná, ktoré sú dôsledkom ich činnosti za posledných 60 rokov. Netreba už dnes, a to napriek až hlúpo idylic-kej propagande, zdôrazňovať, že ich bolo dosť a že zapojenie skompromitovaných fašistov do svojej činnosti k nim patrí. Slobodná Európa, i napriek určitému prínosu, bola (a stále je) iba propagandistickým nástrojom USA, zapojeným do ich spravodajských sietí. Jej cieľom nie je a nebolo zavádzanie „slobody“, ale presadzovanie amerických záujmov, ideológie a v konečnom dôsledku vplyvu v tých regiónoch, o ktoré mali záujem. Skrátka, klasický ideologický boj. A to úplne oficiálne. Takéto kauzy určite odhaľujú ideologickosť fráz o „slobode a demokracii“, ktorými sa radi oháňali obe strany studenej vojny. Fašista – americký bojovník za slobodu V skutočnosti, samozrejme, išlo a ide o moc presadzovanú prostredníctvom svojich ideológií, s ktorými sa spravidla tieto frázy zamieňajú, no hlúpejšia časť obyvateľstva takémuto vykresľovaniu politickej skutočnosti väčšinou uverí. Za „slobodu a demokraciu“ však dosť často bojovali aj fašisti (ktorí sa síce pôvodne oháňali pojmom „sloboda“, no pojem „demokracia“ je im cudzí). Hocikto by sa teda mohol opýtať (a to dosť opodstatnene), čo za „slobodu“ nám to tí fašisti vlastne vybojovali... Ak si uvedomíme, na základe akých absurdností a za akých absurdných okolností sa odkiaľsi vynorilo rozhodnutie nemeckého súdu, tak sa nazdávam, že účelovosť rozhodnutia je úplne evidentná. Nižňanský desaťročia pracoval pre tých, pre ktorých pracoval, v krajine, ktorá nesie historickú zodpovednosť za tieto zločiny. Je zvláštne, ak v čase, keď sa integrujeme, bola rehabilitovaná takáto osoba, slúžiaca v žolde tzv. víťaza studenej vojny, pod ktorého taktovkou sa realizuje táto integrácia. Akoby niekomu prekážalo, že v „zjednotenej Európe“ by de facto stále platil rozsudok smrti nad bývalým fašistom, veliteľom teroristickej jednotky Edelweiss, ktorá páchala masakre na sklonku druhej svetovej vojny, a zároveň americkým „bojovníkom za slobodu“. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je študent politológie