Slováci sú ochotní pomáhať

Marián Čaučík, predseda Platformy mimovládnych rozvojových organizácií Platforma mimovládnych rozvojových organizácií je strešnou organizáciou 29 slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou. Jej úlohou je najmä zastupovať spoločné záujmy členských organizácií na domácej pôde i v zahraničí a informovať členské organizácie o aktuálnom vývoji. O rozvojovej pomoci, jej účinnosti i vnímaní na verejnosti sme sa rozprávali s predsedom platformy Mariánom Čaučíkom. S hosťom Slova sa zhováral Radovan Geist Čo robí platforma slovenských organizácií venujúcich sa rozvojovej pomoci? - Platforma mimovládnych rozvojových organizácií je strešnou organizáciou pre mimovládky venujúce sa zahraničnej rozvojovej alebo humanitárnej pomoci. Združuje teda organizácie poskytujúce pomoc v prípade nejakej katastrofy, ako bolo napríklad tsunami či zemetrasenie v Pakistane. Pomáhajú buď samy alebo v spolupráci s partnerskými organizáciami. Spolupracujú aj so slovenskou vládou, konkrétne s ministerstvom zahraničných vecí a ministerstvom vnútra. Potom sú tu organizácie rozvojové, ktoré sa zaoberajú rozvojovými projektmi. Nepôsobia vždy len v rozvojových krajinách. Okrem Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie, čo sú klasické pôsobiská podobných organizácií z USA alebo západnej Európy, vykonávajú ich slovenské náprotivky väčšinou aj nejakú činnosť na Slovensku a v okolitých krajinách. To je nejaké slovenské špecifikum? - Na Slovensku máme málo organizácií, ktoré by boli čisto rozvojové, a navyše majú krátku históriu. Väčšinou u nás pracujú v oblasti ochrany ľudských práv, prípadne ide o cirkevné a iné organizácie, ktoré sa z nejakého dôvodu rozhodli byť aktívne v oblasti zahraničnej rozvojovej pomoci. Pôsobia v nej potom väčšinou prostredníctvom svojich partnerov. Kde konkrétne pôsobia? - Je to napríklad Ukrajina či Bielorusko, ktoré nie sú typickými prijímateľmi rozvojovej pomoci, krajiny na Balkáne, v strednej Ázii, a niekoľko organizácií realizuje projekty aj v Afrike. Hovorili ste o spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí a ministerstvom vnútra. Ide o spoluprácu pri plánovaní smerovania rozvojových projektov, výbere krajín? Je známe, že Slovensko sa sústreďuje na konkrétne oblasti – napr. krajiny SNŠ, Balkán, no nepôsobí celoplošne. - Treba rozlišovať medzi humanitárnou a rozvojovou pomocou. Humanitárna pomoc smeruje vždy tam, kde vznikne konkrétny problém. Pokiaľ ide o rozvojovú pomoc, ministerstvo zahraničných vecí vytvorilo zoznam prioritných adresátov, ktorý odsúhlasila vláda. Ide o tri oblasti: východný Balkán, stredná Ázia a tri africké krajiny. Podľa čoho bol robený výber? - Ministerstvo sa riadilo slovenskými zahraničnopolitickými prioritami, prihliadalo však aj na už existujúcu činnosť, prebiehajúce projekty slovenských subjektov. Tak sa tam, myslím, dostali africké krajiny – Keňa, Sudán, Mozambik. Je však jasné, že ministerstvo a slovenská vláda vôbec majú priority skôr na Balkáne a v strednej Ázii. Afrika je však jednou z priorít Európskej únie, a Slovensko by sa podľa mňa malo v rámci zahraničnej, resp. respektíve rozvojovej politiky únie, zúčastňovať aj na týchto programoch pomoci najchudobnejším africkým krajinám. Spomínali ste katastrofu tsunami. Práve v súvislosti s ňou prebehla na Slovensku diskusia o tom, či naši občania vôbec nejako vnímajú potrebu pomáhať chudobným krajinám. S akými reakciami sa stretávate vy? Sú ľudia ochotní prispievať, alebo skôr hovoria „najprv pomôžme sebe, až potom iným“? - Z mojej skúsenosti sú ľudia ochotní prispievať, keď je im potreba vhodne odkomunikovaná. Musia pochopiť, prečo by mali pomôcť. Naša organizácia eRKo organizuje už jedenásty rok počas Vianoc kolednícku akciu, v rámci ktorej počas spievania kolied zbiera príspevky na rozvojové projekty. Stretávame sa aj s reakciou, že treba najprv pomôcť u nás. Stále viac ľudí však chápe, že musíme pomáhať aj v Afrike, kde sú horšie podmienky na to, aby si ľudia dokázali pomôcť sami. Omnoho horšie než u nás na Slovensku. Keď im toto dobre odkomunikujeme, sú ochotní prispieť. A viac nám prispievajú tí, ktorí sami majú menej – nie podnikatelia, veľké firmy, bohatí, ale obyčajní ľudia na vidieku, ktorí nemajú až tak veľa. No možno práve preto vedia pochopiť zlú situáciu ešte chudobnejších. Podobne to bolo aj pri katastrofe tsunami. Bola to najväčšia zbierka v slovenských dejinách – päť mimovládnych organizácií vyzbieralo okolo 40 miliónov korún. Určitý čas však trvalo, kým sa informácia o potrebe pomoci cez médiá k ľuďom dostala. V tom boli Česi omnoho šikovnejší. Majú rozbehnutý systém donorskej SMS a rozvojové organizácie sú viac prezentované, známe... Mám pocit, že je to vecou sprostredkovania informácií – a tú ovplyvňujú médiá, ale i profesionalita organizácií. Keď sa na Slovensku povie „rozvojový svet“, bežný človek čerpajúci informácie z médií si predstaví vojny, občianske konflikty, prevraty, hlad, prírodné katastrofy... Vyvoláva takýto mediálny obraz skôr ľútosť a ochotu pomôcť, alebo naopak, pocit že pomoc je nemožná či zbytočná, pretože ľudia rozvojových krajín za svoju situáciu môžu sami a nerobia dosť pre zlepšenie? - Je to aj tak, aj tak. Skôr zmes pocitov. Ja osobne však nie som šťastný z toho, že médiá prezentujú rozvojový svet, napríklad Afriku, ako krajiny, kde sú konflikty či safari pre celebrity. Mal som možnosť navštíviť africké krajiny. Je v nich veľké bohatstvo, hlavne kultúrne. Tí ľudia, aj keď sú biedni, vedia žiť dôstojne, a tým majú čo povedať aj nám. Médiá by preto mali prezentovať aj druhú stranu, nielen konflikty. Na druhej strane je samozrejmé, že takýto obraz v ľuďoch vyvoláva ochotu prispieť na rozvojové projekty. Pravda je však komplexná, no médiá prinášajú len výrez z nej, vyberajú si konflikty. Nie je to nepravda, no nie je to celá pravda. Uvítal by som preto, keby existovala nejaká stratégia hlavných médií zameraná na informovanie o živote v rozvojových krajinách, aby tam posielali svojich ľudí. Na takejto báze potom možno hľadať partnerský spôsob pomoci. Nemali by sme totiž pomáhať len vtedy, keď vidíme africké deti vyhladované na kosť a kožu. Niektoré organizácie takéto obrázky využívajú. Je to však agresívny a nie úplne pravdivý spôsob. Existujú tu rezervy. Aké? - Ministerstvo zahraničných vecí by mohlo napríklad vytvoriť granty na podobné informačné kampane. Aj o tom má byť rozvojové vzdelávanie – informovanie verejnosti a niektorých špecifických cieľových skupín o živote a potrebách ľudí v rozvojových krajinách. Podobné programy fungujú v západnej Európe veľmi dlho a dokázali ovplyvniť vnímanie ľudí. Účinné využívanie mediálnej práce je charakteristické napríklad pre prebiehajúcu kampaň Live 8. Usilujete sa aj vy nejako pracovať so slovenskými médiami? Aké sú reakcie? - Zatiaľ to prebiehalo skôr na individuálnej báze jednotlivých organizácií. Veľmi dobrý je v tomto smere Človek v ohrození alebo UNICEF. My sme dvakrát brali do Afriky kameramana, z čoho vznikli dokumentárne filmy, ktoré sa pokúšame umiestniť do televízií. Nie je to však jednoduché. Aj keď už máte hotovú vec, treba ju dostať do vysielania, čo je ťažké aj vo verejnoprávnej televízii, nieto ešte v súkromných. Je tu priestor na spoločnú mediálnu stratégiu. V súčasnosti neexistuje, ale v platforme o nej hovoríme. Je to však aj otázka zdrojov. Napríklad brať novinárov na cesty do rozvojového sveta môže byť problém. Narábame s peniazmi z verejných zbierok a z nich také aktivity veľmi podporovať nechceme. Možno je to opäť priestor pre granty, napríklad zo SlovakAid alebo EÚ, v rámci rozvojového vzdelávania. Európska únia už v tomto smere pôsobí, najmä v nových členských krajinách, v ktorých nie je taká tradícia poskytovania rozvojovej pomoci. Doteraz sme boli skôr prijímatelia rozvojovej pomoci, musíme si zvyknúť na úlohu donorov. Spomenuli ste, že viac peňazí získavate od drobných prispievateľov. Veľké firmy však majú fondy určené na „verejnoprospešné účely“. Prečo ich podľa vás nesmerujú viac do oblasti rozvojovej a humanitárnej pomoci? - Na to neviem dať úplne dobrú odpoveď. S našou organizáciou sme sa, pravdupovediac, týmto smerom ani veľmi nepokúšali uberať. Určitý potenciál tu možno je. Mám však pocit, že veľké firmy sa chcú cez peniaze darované charite zviditeľniť. To sa dá skôr na Slovensku, v spojení s konkrétnymi akciami. No existujú príklady firiem podporujúcich rozvojové projekty. Profesor Krčméry, dekan Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, už niekoľko rokov posiela lekárov do zdravotníckych zariadení v Keni a Sudáne. A on dokázal získať podporu aj od niektorých firiem. Potenciál tu existuje. Poďme ku konkrétnym formám pomoci. Pokiaľ ide o humanitárnu, tú si nie je ťažké predstaviť – reaguje na konkrétnu situáciu, bezprostrednú potrebu, poskytnutím základných tovarov, služieb. Ako však vyzerá rozvojová spolupráca? Vyberáte si konkrétne projekty? Podľa čoho? Usilujete sa pôsobiť priamo alebo prostredníctvom partnerov? - Závisí to vždy od konkrétnej organizácie. Pokiaľ ide o nás, podporujeme partnerov v krajinách. Nepokúšame sa o to, aby niekam šli naši ľudia zo Slovenska. Miestni obyvatelia vedia identifikovať svoje potreby, posielajú nám projekty a my ich schvaľujeme, pomáhame finančnou čiastkou. Ide o zabezpečenie pitnej vojny, budovanie zdravotníckych zariadení, škôl, podporu detí z ulice. Našimi partnermi sú väčšinou cirkevné organizácie, ktoré sú v krajine nejako zabehnuté. V týchto krajinách totiž nie je ľahké nájsť dobrého partnera. Stáva sa, že sa peniaze stratia, nie sú správne využité. Preto je dobré mať stabilného miestneho partnera. Dobré je aj spolupracovať s organizáciami napríklad zo západnej Európy, ktoré majú s podobnými projektmi omnoho dlhšiu skúsenosť. Aj v našej platforme sú však organizácie, ktoré sa usilujú poskytovať pomoc vždy sami. Napríklad Človek v ohrození má vlastnú filozofiu realizácie projektov. Spomenul by som, že slovenská oficiálna rozvojová pomoc má veľmi silnú dimenziu so slovenským prvkom. Presadzuje projekty, v rámci ktorých pôsobia slovenskí ľudia, vyváža sa slovenský tovar alebo know-how. Je to jeden zo spôsobov, ja by som však uprednostňoval dôraz na angažovanosť miestnych ľudí, budovanie ich schopnosti pomôcť sebe samým. Problém „slovenského prvku“ nie je len slovenský. Viacerí veľkí poskytovatelia sa pokúšajú prostredníctvom rozvojovej pomoci ošetrovať svoje politické či obchodné záujmy. Neznižuje to výrazne hodnotu pomoci? A v súvislosti s tým, čo by v rozvojovej pomoci mali a mohli robiť štáty, a čo by mali a mohli prenechať občianskej spoločnosti? - Štáty by sa mali venovať veľkým štrukturálnym projektom – budovaniu ciest, infraštruktúry, ktoré mimovládne organizácie nemôžu zvládať. Aj v týchto programoch však musí byť ponechaný priestor pre miestne mimovládne organizácie, ktoré niektoré veci robia efektívnejšie – zdravotníctvo, vzdelávanie, komunitný rozvoj... Neexistuje na to vyčerpávajúca odpoveď. Aj prijímajúci štát by mal urobiť analýzu, aký priestor má byť vyhradený jeho vlastným mimovládnych organizáciám. A čo problém viazanej rozvojovej pomoci? - Ten, samozrejme, existuje. Mnohé štáty viažu pomoc na export svojho tovaru, služieb – do istej miery to hrá úlohu aj u nás. Pre mimovládne organizácie býva dôležitejšia pomoc konkrétnym ľuďom. Podľa niektorých názorov, možno cynických, rozvojová pomoc obmedzuje iniciatívu miestnych ľudí, vytvára u nich závislosť od vonkajšej asistencie, alebo dokonca slúži len na posilnenie postavenia vlády, často nedemokratickej. Aké sú vaše skúsenosti? Ako ľudia reagujú na poskytovanú pomoc? - Skúsenosti sú rôzne. Ak by rozvojová pomoc stále plynula, bez zapájania miestneho obyvateľstva, mohla by viesť k zakonzervovaniu súčasného stavu. Mojou skúsenosťou je, že bežní ľudia v Afrike vnímajú nás v Európe, „bielych“, ako niekoho, kto má viac a kto by mal prirodzene pomáhať. Je tam vybudovaný akýsi syndróm, ktorý sťažuje nadviazanie partnerskej komunikácie. Pravdepodobne je to pozostatok koloniálnej nadvlády. Túto vec však treba meniť. Pred poskytnutím rozvojovej pomoci musí na druhej strane existovať vôľa angažovať sa, niečo meniť. Preto uprednostňujem projektovú pomoc fungujúcu z miestnej iniciatívy. Okrem toho, rozvojový problém často nevyrieši jeden projekt, je potrebná dlhodobá spolupráca. Pri nej sa dá testovať, ako druhá strana k veci pristupuje. Je potrebné vytvoriť vopred jasný systém kontroly pomoci. V tomto smere existuje aj paralela so Slovenskom. Po revolúcii sme dostali pomoc zo zahraničia, za podpory ktorej bol budovaný napríklad tretí sektor. Dôležitá bola aj kontrola využitia prostriedkov. To isté platí aj o eurofondoch. V rozvojovom svete bude tento proces trvať dlhšie, no princíp má zostať rovnaký. Aj preto uznávam kampaň Live 8 – nehovorí sa v nej len o kvantite, výške rozvojovej pomoci, ale aj o kvalite, rešpektovaní ľudských práv, boji proti korupcii a podobne. Rozvojová pomoc je kritizovaná často aj preto, že sa zameriava len na poskytovanie peňazí a stanovovanie podmienok pre recipientské krajiny, nezaoberá sa však napríklad štruktúrou svetovej ekonomiky, podmienkami medzinárodného obchodu, ktoré znevýhodňujú rozvojové krajiny a v istom zmysle ich „odsudzujú na chudobu“. Nemalo by byť súčasťou kampaní rozvojovej pomoci aj tlak na vlády bohatého sveta, aby sa správali na medzinárodnej úrovni spravodlivejšie? - Určite áno. V podstate to aj je ich súčasťou. Naša platforma sa pripojila k celosvetovej kampani Svet bez chudoby, a jej hlavnými požiadavkami bolo zvýšenie prostriedkov pre rozvojovú pomoc, oddlženie najchudobnejších krajín a spravodlivé obchodné vzťahy. V tom sú rozvojové krajiny veľmi diskriminované. Bol som dosť šokovaný, keď som na jednom medzinárodnom seminári videl film, v ktorom kenský farmár predávajúci mlieko povedal, že ho nedokáže predať miestnemu supermarketu, pretože je tam lacnejšie mlieko z Európy. To sa mi zdá veľmi nespravodlivé. Americké a európske poľnohospodárstvo je dotované, a to vytvára nespravodlivosť. Obchodné vzťahy nemôžu byť nad zdravým rozumom. Nie som znalec svetovej ekonomiky, ale vidím, že bohaté krajiny si v nej chránia svoje záujmy, zisky, a časť z nich potom dávajú na rozvojovú pomoc. Podľa mňa by sa mali vytvoriť vzťahy, ktoré by poskytovali férovú možnosť rozvoja rozvojovým krajinám. Napríklad v tom, aby si mohli pestovať potraviny pre vlastnú potrebu, a až potom pre export. V rozvojovej pomoci pôsobia aj medzinárodné organizácie, napríklad rozličné agentúry OSN. Podľa niektorých názorov sú lepšie ako štáty, pretože rozvojovú pomoc neviažu na nejaké národné záujmy, podľa iných sú to neefektívne kolosy pohlcujúce zdroje. Máte s ich pôsobením nejakú skúsenosť? - Mal som možnosť navštíviť pracovníkov i kancelárie OSN napríklad v južnom Sudáne, kde nie je skoro nič, a v Nairobi, kde zas pôsobia všetky možné medzinárodné a mimovládne rozvojové organizácie. Podľa mňa sú tieto organizácie potrebné, majú programy, bez ktorých by bol život miestneho obyvateľstva omnoho ťažší. V Sudáne je to napríklad vzdelávanie, budovanie studní, zabezpečovanie stravy pre deti v školách. Na druhej strane si myslím, že chod týchto inštitúcií spotrebuje veľa prostriedkov. Viackrát som sa zamýšľal nad tým, z akej pozície môžeme chudobným pomáhať. Ak to robia ľudia, ktorí sú sami veľmi bohatí, a pracovníci medzinárodných agentúr v rozvojových krajinách, ktorí majú často nadštandardné platy, vyvstáva otázka, nakoľko vedia pochopiť ľudí, pre ktorých pracujú. Pri poskytovaní pomoci je, z toho čo hovoríte, dôležitý rovnoprávny partnerský vzťah medzi recipientom a poskytovateľom. Nepôsobí v ňom však niekedy mierny rasizmus? Možno nie uvedomelý, ale len ako pocit, že ide o ľudí, ktorí si nevedia pomôcť sami, ktorí ani poriadne nechápu svoje potreby... - Myslím, že sa to stáva. Do istej miery to hrozí každej rozvojovej organizácii, no najmä tým väčším. Od miestnych ľudí sú viac vzdialení. Preto sa mi zdá, že dosť efektívne pracujú napríklad cirkevné organizácie, ktoré vytvárajú komunity aj medzi tými najchudobnejšími alebo vo veľmi vzdialených regiónoch. V Sudáne boli počas občianskej vojny cirkevné organizácie jedny z mála, ktoré fungovali. Takýto blízky kontakt potom dáva možnosť pochopiť, neprenášať na druhých náš vlastný koncept toho, čo je dobré, potrebné. Čo funguje v Európe, nemusí v Afrike. Vezmime si Slovensko. V rozvojovej pomoci si dosť zakladáme na našich skúsenostiach s demokratickou transformáciou. To považujem za pridanú hodnotu, ktorú môžeme odovzdať rozvojovým krajinám. Možno áno, no v inej podobe a podstatne dlhšom horizonte. V Afrike je napríklad klasický občiansky koncept neprítomný. Existujú tam rozšírené rodiny, klany, kmene. Ak to nezohľadníte, vaše recepty nebudú fungovať. Treba investovať do ľudí, ktorí sa naučia spôsob fungovania cudzích kultúr a na tom základe budú tvoriť projekty. V tom môže byť pridaná hodnota mimovládnych či cirkevných organizácií pôsobiacich v teréne. Rasizmus teda hrozí, aj predsudky. Mnohé donorské organizácie to aj robia. Projekty realizujú bez toho, aby sa pýtali na miestne potreby. Stačí, ak na to dostanú zdroje a súhlas orgánov v recipientských krajinách. A povolenie možno získať úplatkom na správnom mieste. Nepomohla by výmena informácií, skúseností? - Samozrejme. V platforme, ale aj na stretnutiach na ministerstve, sme hovorili o potrebe komunikovať skúsenosti. Viackrát ste spomenuli pôsobenie cirkevných organizácií. Vy sám ste z jednej z nich. Nedá mi nespýtať sa na jednu vec. V rozvojových krajinách bývajú obviňované, že poskytovanie pomoci nie je ich jedinou úlohou, že ho spájajú so šírením vlastného pohľadu na život. Tým menia tradičný spôsob života, tradičnú kultúru. Ako sa s tým vysporadúvate vy? - My sami tento problém nemáme. Keď prídem na návštevu projektov, stretneme sa s deťmi v škole, ktorú sme pomohli postaviť, a tým deckám poviem o tom, že na Slovensku sú mnohé deti, ktoré na ne myslia, ktoré sa za nich modlia, zbierajú peniaze, aby im pomohli. V našom prípade je realizácia projektu na miestnych partneroch, oni sa rozhodujú, ako veci robia. Cirkevné organizácie, prirodzene, pôsobia aj na pastoračnom poli. Zabezpečujú omše, krsty, sviatosti a podobne. To sa nedá oddeliť, je to súčasť mandátu cirkevných organizácií a hnutí. Určite si nemyslím, že je dobré, aby bol hlavný dôraz na tejto oblasti, aby sa agresívne presviedčalo na inú vieru. Naši ľudia tam chcú byť pre iných. Získanie iných na kresťanskú vieru je len vedľajším motívom. Omnoho dôležitejšie je, nakoľko sú kresťania, kňazi či rádové sestry, cítia potrebu pomáhať chudobným. Cirkevné organizácie v Afrike často robia služby, ktoré u nás cirkev nerobí. Napríklad? - Diecéza Lodvar na severovýchode Kene, čo je veľmi suchá oblasť osídlená kočovníkmi, má napríklad program vŕtania studní a zabezpečenia pitnej vody či programy vzdelávania dospelých, ale aj program pre ženy, v rámci ktorého ženy učí nejakému remeslu. Mnohé činnosti sú teda také isté, ako u sekulárnych rozvojových organizácií. Okrem toho pôsobia aj ako cirkev. A to sa im niekedy neférovo vyčíta. Aj to je ich misia, účel. Podobne ako iné náboženské spoločenstvá, aj oni na to majú právo. Pozeráme sa na to často našimi očami. Spoločenská diskusia na Slovensku je dosť polarizovaná. Vydeľujú sa veriaci a neveriaci, hľadajú sa hranice. Je to, samozrejme, potrebná diskusia, no nemožno ju prenášať do Afriky. Tam majú ľudia iný prístup. V podstate tam neexistujú ateisti – sú tam moslimovia, kresťania, ľudia veriaci v tradičné náboženstvá. Pomoc poskytovanú cirkevnými organizáciami potom neprijímajú ako záväzok prijať vieru. Koniec koncov, ani to tak nie je. Pomoc kmeňom či regiónom sa neriadi podľa toho, k akej viere patria. Bez ohľadu na to však svojím dvojakým pôsobením tradičnú kultúru meníte... - Je im ponúknutá viera, ktorá im však podľa mňa môže priniesť rozvoj, pomimo realizovaných projektov. Rozvoj ich tradičného duchovného sveta. Nehovorím nevyhnutne o konvertovaní. Napríklad v postoji k ženám. V tradičných kultúrach sú často druhoradé osoby. Ak sú dievčatá dôležité, tak len ako zdroj vena pri svadbe. My ich učíme, aby brali mužov a ženy ako rovnocenné stvorenia, s rovnakou dôstojnosťou. Je to, samozrejme, niečo iné, ako to, čo mali predtým. Ale zmena by prišla aj bez katolíckych či protestantských misionárov. Ide však o to, aby sa to robilo citlivo, nie nasilu. Je to určite na dlhšie diskusie. Človek by im chcel na jednej strane nechať to, čo majú. Sám si kladiem otázku, či je „naša kultúra“ to najlepšie, čo im môžeme dať. Keď sme boli v južnom Sudáne, bol to celkom iný svet. Nijaké cesty, nijaké obchody. Ľudia žili ako pastieri vo veľkých rodinách. Ako v čase Starého zákona. Kravy sú pre nich to najdôležitejšie, hoci možno pár stoviek metrov pod ich nohami sú ložiská ropy a iných surovín. Po skončení vojny a príchode organizácií sa situácia mení. Prinášame im niečo, kvôli čomu už nebudú môcť žiť tradičným spôsobom. Možno v ňom boli šťastní, no zomierali na choroby, hlad. Zmena je asi daň za pomoc. Ak zmena nenastane, budú ich ďalej liečiť šamani a ženy budú naďalej v znevýhodnenej situácii. Bez ciest im v prípade hladomoru nebude pomoci.