PKK – významný aktér integrácie Turecka do európskych štruktúr (2)

Kurdská strana pracujúcich, známa najmä pod skratkou PKK (Partiya Karkeren Kurdistan), sa už od roku 1978 usiluje o praktické naplnenie práva Kurdov na sebaurčenie. Dovtedy boli ich problémy riešené skôr prostredníctvom demokratických pravidiel a inštitúcií, hoci často neúspešne. S narastajúcim tureckým nacionalizmom a porušovaním ľudských práv Kurdov však viera v pokojné riešenie kurdskej otázky klesala. PKK vnímaná Tureckom Turecko tak má vďaka kroku EÚ ďalší dôvod, prečo s PKK za žiadnych okolností nerokovať. Ako sa vyjadril nemenovaný vysoký predstaviteľ Turecka, „títo ľudia (PKK) sú teroristi a nie je možné pre nás kvalifikovať ich akcie pozitívne alebo negatívne“. Turecký premiér Recep Tayyip Erdogan sa tiež vyjadril, že je rozdiel medzi kurdským problémom a terorizmom PKK, čím dal najavo svoj postoj k reprezentácii Kurdov práve touto stranou. Nepomohol ani fakt, že práve za účelom politického riešenia problému platilo od roku 1999 až do roku 2004 jednostranné prímerie zo strany PKK. A hoci bolo pre údajnú ignoráciu kurdskej otázky tureckou vládou v roku 2004 zrušené, po roku bojov ho Kurdi obnovili. Naposledy bolo dokonca kvôli rozhodovaniu o vstupe Turecka do EÚ predĺžené až do 3. októbra 2005. Podľa kritikov je však toto prímerie, resp. vzdanie sa násilných prostriedkov boja len úsilím získať si v zahraničí podporu, resp. zachrániť Öcalana pred trestom smrti. Podľa odhadov sa totiž po vyhlásení prímeria okolo 5 000 bojovníkov ozbrojeného krídla PKK presunulo do severného Iraku, kde stále bojuje – či už s americkými jednotkami, irackou armádou, alebo, paradoxne, s irackými Kurdmi. Aj na území Turecka stále dochádza k stretom medzi tureckými ozbrojenými silami a kurdskými bojovníkmi, čo malo v posledných mesiacoch za následok 24 mŕtvych bojovníkov PKK a vyše 30 tureckých vojakov. Nie ojedinelé sú aj teroristické útoky, ako napríklad podmínovanie ciest využívaných civilmi, únosy politikov alebo bombové útoky. Veliteľ vojenského krídla PKK Murat Karayilan však tvrdí, že spomínané incidenty sú len obranou proti útokom tureckej armády. PKK chce podľa neho dosahovať ciele mierovou cestou, vyhradzuje si však právo na sebaobranu. Teroristické akcie sú podľa neho dielom inej organizácie (TAK), ktorá síce má spojenie s PKK, ale jej činnosť predstavitelia PKK nemôžu ovplyvniť. V konečnom dôsledku však ani mierové úsilie PKK nepriniesli kurdskej menšine želané výsledky. Politika riešenia kurdskej otázky v Turecku dlhé roky neexistovala. To, že sa v súčasnosti situácia mení, je zásluhou najmä Európskej únie, ktorá podmieňuje vstup Turecka do EÚ práve riešením kurdskej otázky. PKK a Európska únia V Európe žije podľa odhadov viac ako 1 500 000 Kurdov, ktorí tak po vstupe do EÚ môžu spolu s Kurdmi v Turecku vytvoriť v rámci EÚ vplyvnú národnostnú skupinu. PKK má tak logicky v európskych štátoch svoje pobočky, ktoré okrem vydávania propagačných materiálov či prevádzkovania televízneho vysielania usporadúvajú demonštrácie i útoky na zahraničné konzuláty. Podľa dokumentov v Nemecku, kde žije veľmi početná skupina Kurdov, tajné služby evidujú vyše 10 000 členov PKK a 40 000 priaznivcov, čo je veľmi významné číslo, keďže v podstate ide o ilegálnu organizáciu, ktorá je hrozbou pre bezpečnosť v krajine. Európska únia podmieňuje vstup Turecka do EÚ splnením tzv. kodanských kritérií. Jednou z týchto požiadaviek je práve dodržiavanie ľudských práv a práv menšín, s ktorými má Turecko veľké problémy. Dôvera PKK voči Európskej únii je tak pochopiteľná. EÚ politickými prostriedkami žiada od Turecka to, o čo PKK bojovala zbraňami. Ako sa vyjadrilo vedenie PKK, práve jej prihlásenie sa k demokratickému boju a vyhlásenie prímeria prispelo k tomu, že Turecko má k EÚ bližšie. Naopak, postoj Európskej únie voči PKK nie je taký jednoznačný. Ako už bolo spomenuté, PKK je spolu s ďalšími trinástimi organizáciami na listine teroristických organizácií EÚ. Niektorí politici však svoj postoj k PKK neprezentujú tak vyhranene ako oficiálne dokumenty. Myslia si, že fungovanie PKK je potrebné vnímať aj v kontexte hrubého porušovania ľudských práv Kurdov tureckou vládou. Ako hovorí poslanec belgického parlamentu Jan Beghin, „nie Kurdi, ale turecká vláda nie je pripravená na dialóg“. Ako však dodáva, reprezentantom Kurdov za okrúhlym stolom by mala byť skôr strana HADEP ako PKK. (Turci však stranu HADEP považujú za krídlo PKK, hoci strana to popiera). HADEP má síce spomedzi kurdských strán až 70-percentnú podporu, ale keďže na celonárodnej úrovni musí získať na vstup do parlamentu až 10 percent (dosahuje len okolo 5 percent), jej šance na efektívne ovplyvňovanie tureckej politiky sú malé. Zástupcovia Kurdov tak majú šancu len na kandidátkach tureckých strán a s tureckým občianstvom, čo sa zatiaľ podarilo len pár poslancom, väčšinou na kandidátke Sociálnodemokratickej strany Turecka. Dôležitý jej aj postoj Grécka ako členského štátu Európskej únie alebo aj ako dlhoročného nepriateľa v otázke Cyprusu. Grécko bolo mnohokrát podozrievané z materiálnej a logistickej podpory strane PKK, ktorú Gréci mylne stotožňovali s kurdským národom ako takým – najmä v období vyhroteného konfliktu Atén s Ankarou. Gréci síce stále prejavujú sympatie ku Kurdom, po zlepšení vzťahov Turecka a Grécka sa však podpora PKK medzi politickou aj umeleckou elitou zminimalizovala. V ostatných krajinách sa podpora občanov Kurdom objavuje prevažne len v Nemecku, kde žije silná komunita tejto menšiny. Oficiálne politické kruhy však vo všetkých členských krajinách EÚ stranu PKK odmietajú. PKK – prekážka vstupu Turecka do EÚ? Z pohľadu EÚ nie je prekážkou tureckého vstupu do EÚ ani tak samotná organizácia PKK, ako skôr turecká nepripravenosť riešiť kurdský problém a neochota členských štátov EÚ prijať Kurdov ako občanov EÚ. Je potrebné zdôrazniť, že pozitívne kroky tureckej vlády smerom ku Kurdom sú práve dôsledkom tlaku Európskej únie. Posledné kroky vládnej strany AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) viedli napríklad k povoleniu vysielania v kurdskom jazyku či k uznaniu jazykových práv Kurdov, čo de facto znamená uznanie Kurdov ako menšiny v rámci Turecka. Tieto ústupky voči Kurdom sú vyvolané výlučne úsilím tureckej vlády vstúpiť do EÚ, čo sa však na druhej strane stretáva s negatívnymi reakciami na domácej scéne. Hoci PKK nie je z pohľadu EÚ prekážkou vstupu Turecka do EÚ, určite je jedným z hlavných dôvodov, prečo by podľa časti tureckej politickej elity nemalo Turecko za každých okolností trvať na vstupe do EÚ. Odôvodňujú to tým, že vláda v úsilí plniť požiadavky EÚ rokuje s PKK, ktorej prívrženci zabíjajú civilistov a deti. Tiež argumentujú, že s demokratickými metódami riešenia kurdskej otázky stúpa počet útokov PKK. Problémom týchto nacionalistických názorov je najmä fakt, že aj umiernení politickí predstavitelia kurdskej menšiny (s ktorými vláda rokuje) sú nacionalistami obviňovaní zo spolupráce s PKK, čo v praxi znamená, že každý kurdský zástupca je spojenec PKK a terorista. Dialóg s nacionalistami sa preto zdá byť nemožný. Proti umiernenej politike vlády je najmä armáda. Najvyšší predstaviteľ Generálneho štábu tureckej armády Ozkok sa vyjadril, že nenastane koniec sveta ak Turecko ostane pred bránami EÚ. Navyše obvinil úniu, že sa správa ako spojenec PKK. Zhrnúc, PKK sa stalo katalyzátorom tureckého nacionalizmu. Paradoxne, jej premena na demokratické hnutie schopné rokovať s tureckou vládou tento nacionalizmus ešte viac prehlbuje. PKK tak nie je ani tak prekážkou vstupu Turecka do EÚ, ale skôr zámienkou tureckých nacionalistov, prečo do EÚ nevstúpiť. PKK patrí medzi hlavných aktérov integrácie Turecka do EÚ. Jeho pozitívna, resp. negatívna rola závisí od viacerých faktorov. Dá sa však predpokladať, že PKK urobí všetko pre to, aby Turecku do EÚ pomohla. Ankara musí ešte pred vstupom splniť tzv. kodanské kritéria a tak garantovať určité práva tomuto etniku. Aj v prípade, že sa Turecko nie z vlastnej viny nestane členom EÚ (napr. pre nesúhlas členských štátov), spomínané ľudské práva už bude ťažké zrušiť, čo je veľkým prínosom pre tureckých Kurdov. Tým sa splnia aj požiadavky PKK, za ktoré strana bojovala. Naopak, postoj Európskej únie voči PKK je oficiálne odmietavý – strana je na zozname teroristických organizácií. Neoficiálne však zaznievajú hlasy, ktoré PKK vnímajú umiernene, argumentujúc krutým zaobchádzaním tureckej vlády s kurdskou menšinou. Demokratizácia strany a vzdanie sa násilia môže zlepšiť imidž tejto strany a posilniť tak vyjednávaciu pozíciu Turecka. Na druhej strane však práve príklon PKK k demokratickému riešeniu kurdskej otázky vyvoláva v Turecku nacionalistické vášne, keď najmä armáda obviňuje proeurópsku vládu zo spolupráce s teroristami. Vláda totiž chce riešiť problém Kurdov aj PKK demokraticky, čo sa podľa nacionalistov nedá. Obetovať je podľa nich hodné dokonca aj vstup do EÚ. PKK tak môže zohrať, hoci nedobrovoľne, aj negatívnu rolu pri integrácii Turecka do EÚ. Autor je analityk Spoločnosti pre strednú a východnú Európu Článok bol publikovaný na internetovej stránke www.svve.sk