Putinovo Rusko: láska a nenávisť k EÚ

Hoci je rozširovanie Európskej únie dôležitým strategickým krokom, má už svoje limity. Čoraz jasnejšie a nevyhnutnejšie predstavuje inkluzívny i exkluzívny aspekt: cieľom už nie je posúvať európsky priestor, ale vytvoriť hranicu. V súčasnosti môžeme vidieť, že na východe táto hranica zahŕňa aj priestor bývalého Sovietskeho zväzu – nielen bývalé pobaltské štáty, ale ťahá sa aj cez Ukrajinu, s vylúčením Ruska. Pokiaľ ide o architektúru EÚ, dá sa to plne pochopiť. Rusko sa však potom stáva zásadným testom zahraničnej politiky EÚ – omnoho zásadnejším, než by predpokladala „politika susedstva“. Rusko v súčasnosti nie je medzinárodnou prioritou ani jedného z hlavných globálnych hráčov. A hoci na túto úlohu ašpiruje, nezohráva ju. Je to krajina, ktorá je do veľkej miery závislá od západných finančných, obchodných a technologických zdrojov. Z tohto pohľadu zohráva partnerstvo s EÚ významnú úlohu. Jeho vládnuca skupina – a čoraz viac aj verejná mienka – hovorí naďalej o európskej identite, súčasne sa však nevzdáva štátnej a geopolitickej dimenzie odlišnej od EÚ. Moskva už pre Európu nie je hrozbou a intervencia Západu v bývalej Juhoslávii odhalila slabú ruskú reakciu na krízu, ktorá bola v protiklade s jej dlhodobou tradíciou angažovania sa v medzinárodných záležitostiach. V strednej Európe sú limity vplyvu Moskvy dostatočne zrejmé. Skrátka, Rusko je pre Európu menej dôležité než Európa pre Rusko. Realita, na ktorú si zvykáme – čo by bolo v minulom storočí neslýchanou vecou, je dovnútra zahľadené Rusko, ktoré nepredstavuje absolútne žiadnu výzvu. To všetko nám umožňuje pochopiť význam vymedzovania sa Ruska voči Európe, ktoré sa zdá byť výsledkom konkrétnych modelov procesu rozširovania únie. Ruská demokracia Európska agenda bola efektívne ovplyvňovaná Poľskom a pobaltskými krajinami. Výsledkom je vytvorenie východnej hranice EÚ toho najvýlučnejšieho typu. To je prístup, ktorý považuje nesúlad medzi ruským občianskym a politickým rozmerom za trvalo daný, a preto sa nezaoberá jeho živením prehlbovaním narastajúcich rozdielov medzi legitímnymi európskymi ašpiráciami bývalých sovietskych krajín na jednej strane a postimperiálnou frustráciou Ruskej federácie na strane druhej. Tu sa však vytvára paradox. Prísľub demokracie a blahobytu, ktorý sprevádza európsku expanziu, nielen že nezahŕňa Rusko, ale môže byť dokonca považovaný za faktor prispievajúci k domnelému cúvaniu (v zmysle politického vývoja) Ruska. Možno pochybovať o tom, či je to v záujme Európy. Je obrovský rozdiel medzi hraničením s Ruskom, ktoré dostatočne prosperuje a spolupracuje a ako ústavný štát je spolahlivejšie a zbavené od svojej imperiálnej minulosti, a Ruskom oscilujúcim medzi inštrumentalizovaným partnerstvom, pocitom vylúčenia a postimperiálnym nacionalizmom. Summit Putin – Bush, ktorý sa konal vo februári minulého roku v Bratislave, poskytol pohľad na meniaci sa americký postoj k demokratickým kvalitám ruského partnera. Z demokracie si prezident Bush spravil základný motív svojho druhého funkčného obdobia a EÚ tým postavil pred ďalšiu výzvu. Uvidíme, ako jej bude únia čeliť. Zatiaľ môžeme vidieť, že silná stratégia nevzišla ani zo stretnutia Putina so Chiracom a Schröderom v marci, ani zo summitu EÚ a Ruska v máji 2005. Hlavnou zmenou pútajúcou našu pozornosť je teda skôr Putinov postoj. V Bratislave a aj neskôr prezentoval rešpektovanie demokracie ako nezvratnú voľbu spojenú so životnými záujmami krajiny. Nepoužil tradičný argument nezasahovania do vnútorných záležitostí. Namiesto toho Putin trval na tom, že demokracia musí byť prispôsobená rozličným národným situáciám, vrátane tendencie Ruska uprednostňovať poriadok a prestíž štátu pred akýmikoľvek prejavmi neporiadku a dezintegrácie. Tým chcel podporiť legitimitu svojich centralizačných snáh a súčasne odmietol akýkoľvek univerzalistický demokratizačný tlak. Je pravdepodobné, že táto Putinova odpoveď podporí argumenty tvrdiace, že verejný tlak, aký sa usiloval vytvárať prezident Bush, prináša opačné výsledky. V skutočnosti však Putinove slová označujú limity ruského partnerstva so Západom, verejne ohláseného po 11. septembri 2001. Inštrumentálnu povahu ruskej politiky voči Západu tak neukazuje len Putinova zahraničná politika v postsovietskom priestore či na Blízkom východe, ale jeho legitimizácia autoritárskej demokracie. Európsky a ruský multipolarizmus Rusko je tak presadzovateľom multipolarizmu založenom na kultúrnej diverzite a mocenskej politike, ktorý je potenciálne nekompatibilný s multilateralizmom, ktorý je stredobodom medzinárodnej úlohy EÚ. Relatívnu aktivitu ruskej politiky voči Číne a Indii (a v poslednom čase aj voči Turecku) tak treba vidieť skôr ako hľadanie konvergujúcich cieľov, než formovanie strategických spojenectiev. Vývoj medzinárodnej politiky po 11. septembri 2001 ovplyvnil v tomto smere Putinovu politiku zásadným spôsobom. Na jednej strane militarizujúci trend „vojny proti terorizmu“ v Iraku podporil ochotu Putina internacionalizovať konflikt v Čečensku, čo by legitimizovalo vojenské metódy Ruska. Z tohto pohľadu nemala aliancia so Chiracom a Schröderom nijaký stabilizujúci politický význam. Jej cieľom bolo iba posilnenie multipolárnej predstavy, implicitne radikálnejšej než je neogaullistická pozícia. Na strane druhej vlna demokracie v krajinách bývalého ZSSR prišla presne vtedy, keď Rusko v dôsledku čečenského konfliktu a následných teroristických útokov obmedzovalo rozsah svojich politických reforiem. Tieto dva elementy poukazujú na veľkú konvergenciu, hodiacu sa do dlhodobejšieho procesu. Ruská premena V súčasnosti sa završujú dva zásadné aspekty ruskej transformácie. Prvým je zrod dôležitej mocnosti, ktorá skoncovala so slabým inštitútom prezidenta existujúcim už od jeho zrodu – a celú svoju energiu zamerala na zabránenie tomu, aby sa federácia rozpadla viacero častí. Druhým je sterilizácia aj toho mála politického pluralizmu a parlamentnej demokracie, ktoré existovali od pádu ZSSR. Konsolidácia prezidentského úradu v skutočnosti nie je potvrdením osobnej moci, ale označuje skôr obnovenie autority štátu po období dezintegrácie. Podstatné však je, že Putin pravdepodobne ponúka riešenie odlišné od jeho predchodcov: vzdanie sa úsilia spojiť zavedenie trhu s radikálnou reformou politického systému a namiesto toho obnovenie autority štátu. V tomto zmysle Putinov vzostup ukončil obdobie ruských dejín otvorené Gorbačovom. Porovnávanie postavy prezidenta s Andropovom, ktoré sa v ruskej tlači často objavuje, je menej umelé, než sa zdá – a to nejde len o ich spoločnú minulosť v KGB. Trhové autoritárstvo a potvrdená kontinuita štátu (ktorá sa nezastaví ani pred prehodnotením Stalina z nacionalistických/vlasteneckých pozícií) sú prezentované ako ingrediencie medzinárodnej integrácie Ruska bez jeho westernizácie. To je ten dvojznačný základ, na ktorom Putin obnovil medzinárodnú úlohu krajiny, čím ukončil Jeľcinovu éru oscilácie medzi spoluprácou a súťažou so Západom. Myšlienka integrácie medzi Ruskom a Európou, podporovaná Putinom, nejde ďalej ako po veľmi selektívnu a podmienenú účasť. Bezpečnosť a demokracia Ruská ambivalentnosť vo vzťahu k Európe je klišé historického a politického diskurzu. Liberálny filozof Isaiah Berlin, hlboko zakorenený v ruskej kultúre, hovoril o „špecifickej zmesi lásky a nenávisti“ Ruska k Európe, no pevne veril v jeho v zásade západný charakter. Ruský historik Michail Gefter veril, že ruské miesto „na orbite“ európskej expanzie nemôže zakryť hlbšiu pravdu: Rusko bolo historicky prahom a limitom tejto expanzie. Zdá sa, že tieto názory sa jasne prenášajú do dnešnej rozporuplnej reality. Stále však zostávajú nevyriešené. Putinovu „kontrolovanú demokraciu“ možno považovať za vnútornú ruskú vec, ktorú možno kritizovať, no ktorá nemá dosah na Európu. Možno ju dokonca vidieť v pozitívnom svetle ako zdroj stability krajiny. Naopak, ruské pokusy o multipolarizmus možno považovať za príliš slabé na to, aby skutočne ovplyvnili medzinárodný systém, alebo aj za účinný nárazník voči antiamerikanizmu. Dokopy však tieto dva faktory podčiarkujú perspektívu, ktorá nás privádza k všetkým problémom obsiahnutým v hlavnej výzve našich čias: k zložitému vzťahu medzi bezpečnosťou a rozširovaním demokracie. Autor je riaditeľ Gramsciho nadácie Článok bol uverejnený v treťom čísle (december 2005) štvrťročníka Social Europe Medzititulky redakcia www.social.europe.com