Lomonosov – priekopník ruského ateizmu
Ateizmus sa objavil na prelome 17. a 18. storočia. Išlo o staronový jav, lebo už v staroveku existoval ateizmus vtedajších materialistických filozofov. Novoveký ateizmus sa rozvíjal najmä vo Francúzsku. Pod jeho vplyvom sa to dialo v iných krajinách, vrátane Ruska. Tam zohral hlavnú úlohu M. V. Lomonosov. Narodil sa v roľníckej rodine v roku 1711. Talentovaného chlapca poslali študovať na Slovansko-grecko-latickú akadémiu v Moskve. Nasledovalo štúdium banského inžinierstva od roku 1736 v Marburgu a Frieburgu. Od roku 1741 pracoval v Akadémii vied a čoskoro sa stal profesorom chémie. Neúnavne sa venoval vedeckému výskumu takmer vo všetkých vtedajších oblastiach ľudského poznávania. Súčasne sa zaoberal filozofiou, históriou a filológiou, literárnou vedou i všeobecnými teoretickými otázkami spoločenského diania. Písal poéziu, najmä ódy i satirické básne proti duchovenstvu. Zreformoval literárny jazyk a jeho Ruská gramatika sa stala základom vedeckého skúmania ruštiny. Zomrel v roku 1765. Obhajca heliocentrizmu M. V. Lomonosov dôsledne presadzoval rozvoj vedeckého bádania. Preto sa o ňom doteraz hovorí, že bol novátorom vo vede. Chcel, aby veda napredovala nielen v teoretickej rovine, ale aby jednoznačne slúžila aj praktickým potrebám súvisiacim so spoločenských dianím. Lenže pravoslávna cirkev, už vtedy známa svojím cézaropapizmom, zaujímala veľmi nepriateľský postoj voči všetkému osvietenskému úsiliu, vrátane tendencií demokratizovať vedu. V dôsledku toho dochádzalo k tvrdým stretnutiam medzi vedcom a spiatočníckymi cirkevnými i svetskými kruhmi. Tŕňom v očiach vtedajších cirkevných i významnej časti svetských vládnucich kruhov bola „kopernikovská heréza“. Nemalo sa hovoriť o vynikajúcich astronomických objavoch, ktoré majú výrazné prírodovedné aj filozofické dôsledky. V takej situácii bolo potrebné obhajovať myšlienkový odkaz zakladateľa vedeckej astronómie a tvorcu učenia o heliocentrizme. Na túto úlohu sa podujal M. V. Lomonosov. Vo viacerých prácach nielen že dokazoval správnosť nového chápania slnečnej sústavy, ale zároveň rozvíjal názor na vesmír ako nekonečný priestor nekonečného množstva svetov. Svoju argumentáciu opieral o názory viacerých antických mysliteľov. Jeho myšlienky boli podobné či totožné s názormi Giordana Bruna o jednote vesmíru a jeho materiálnej povahe, o večnosti prírody v čase, nekonečnosti a priestore. V rámci obrany a rozvíjania kopernikovského heliocentrizmu Lomonosov oboznámil ruských vzdelancov s názormi viacerých európskych učencov, napríklad astronóma J. Keplera. Vedou proti náboženstvu Obhajoba pokroku podopieraná výsledkami vedeckého poznávania na strane jednej a kritika teologických koncepcií sveta na strane druhej boli dva základné postupy, ktoré uplatňoval vo svojej činnosti a zakotvil v mnohých svojich dielach. Kritický postup opierajúci sa o nezvyčajne bohaté poznatkové zázemie mu umožnil sformulovať obsahovo hlboké a výstižné názory o vzniku náboženstva, o predkresťanskej mytológii, o kulte v pravoslávii a o mnohých iných problémoch. Ako príklad možno uviesť postoj k biblickej legende o stvorení sveta. Lomonosov poukázal na spoločné črty koreňov náboženstva starovekých národov a na postupné prerastanie starších náboženských predstáv o vzniku sveta do novších. Pozornosť venoval významu rôznych pamiatok, ktoré po sebe zanechali dávnovekí Egypťania, Babylončania a Chaldejci, Peržania i iné staroveké národy a štáty. Impozantný prehľad mu v tomto smere umožnil dokázať nepodloženosť a neudržateľnosť cirkevného výkladu o čase stvorenia sveta. Opieral sa aj o vlastné prírodovedecké poznatky. Na ich základe prišiel k záveru, že zmeny zemského povrchu a ich priame prejavy, akú sú napríklad skameneliny či proces vznikania mnohých „nestvorených“ minerálov, sa uskutočňovali v priebehu dlhých období, ktoré absolútne protirečia biblickej chronológii. Závery ruského učenca sú vo väčšine prípadov platné dodnes. Kritik pravoslávnej cirkvi Cár Peter I. v roku 1721 zreorganizoval ruskú pravoslávnu cirkev. Zrušil post patriarchu ako hlavy cirkvi. Na jej čelo sa postavil sám cár. Pre riešenie praktických otázok sa utvorila Synoda, najvyšší orgán správy ruskej pravoslávnej cirkvi, na čele so štátnym úradníkom – prokurátorom. Takto sa cirkev úplne premenila na súčasť štátneho aparátu slúžiaceho feudálnemu režimu samovlády. Táto reforma sa stretla s mnohými prejavmi nesúhlasu v rôznych spoločenských vrstvách. Stúpenci slobodomyseľnosti, ktorí zaujímali k cirkvi kritický postoj už pred reformou, sa stávali čoraz aktívnejšími. Medzi nimi bol aj Lomonosov. Možno povedať, že patril k jej najdôslednejším kritikom. Svoju pozíciu dával otvorene najavo, čo nebolo celkom bežné ani ľahké. Napriek obrovskej popularite a vážnosti, ktorú nadobudol ako všestranný vedec a mysliteľ, sa cirkevná reakcia podporovaná cárskym dvorom usilovala robiť mu príkoria. Svedčí o tom kauza súvisiaca s napísaním satirickej básne Hymna na bradu. V roku 1757 sa báseň, ktorá bola jediným dielom venovaným výlučne náboženstvu a cirkvi, anonymne vynorila v Petrohrade. Šírila sa vo forme rukopisu. Slobodomyseľné kruhy ju vrelo privítali, cirkevné zaujali voči nej hlboko nepriateľský postoj. Cárskym orgánom sa podarilo zistiť, kto je autorom rozsiahlej básne ostrovtipne vysmievajúcej nekultúrnosť služobníkov cirkvi. A v storočí osvietenstva sa rozhodli tvrdo sa vysporiadať s autorom. 6. marca 1757 uvidel svetlo sveta materiál týkajúci sa básne. Podpísali ho biskupi rjazanský a pereslavský, ako aj arcibiskupi peterburský a donský. V dokumente sa vyslovovalo podozrenie, že autorom básne je Lomonosov a že je povinný dostaviť sa do sídla Synody. Vedec tak urobil, lebo inak ani konať nemohol. Ako tam vystupoval? Podľa záznamu z daného zasadania Lomonosov začal obhajobou básne, ktorú autor záznamu nazval „paškvilom“. A na otázku o autorstve otvorene povedal, že báseň je jeho dielom. Ochránil školstvo Synodálni arcipastieri mali veľké obavy z ďalšieho rozširovania básne. Preto navrhovali „najvyššej moci“, teda cárskemu dvoru, aby výnosom prikázala „pohoršujúci a urážlivý paškvil“ zničiť a verejne spáliť. Lenže takýto inkvizítorský postup proti veľkému učencovi sa už nedal, vďaka jeho sláve, uskutočniť. To, pravdaže, neznamenalo, že dielo sa mohlo zlegalizovať, tlačiť, voľne rozširovať a bez obáv čítať. Naďalej sa ručne prepisovalo, obetavci ho naďalej nelegálne roznášali a čítalo sa väčšmi ako predtým. Ale aj tak to bolo víťazstvo slobodomyseľného ateistu nad duchovenstvom zahaleným do čierneho mraku spiatočníckeho, protivedeckého nazerania na svet. Lomonosov veľmi dôsledne presadzoval ideu obrany vedy pred zásahmi duchovenstva. Podobný postoj zaujímal aj pokiaľ išlo o vzťah medzi vzdelaním a cirkvou. Je známe, že bol poverený založiť univerzitu v Moskve. V návrhu sa hovorilo o troch fakultách – právnickej, lekárskej a filozofickej. O bohosloveckej vyhlásil, že patrí medzi cirkevné učilištia a že „starostlivosť o bohoslovie sa spravodlivo ponecháva Synode“. Cirkevné kruhy jeho projekt ostro napadli. No nepochodili. Novú moskovskú univerzitu tvorili tri fakulty, bohoslovecká nevznikla. A tak zatiaľ čo všade inde, vrátane západnej Európy, bohoslovecké fakulty tvorili súčasť univerzít, v Moskve – vďaka úsiliam pokrokového vedca, sa tak nestalo. Teologické disciplíny sa neprednášali ani v rámci existujúcich fakúlt. Článok je prevzatý z časopisu Prometheus
