Odborník rozumie veci a súčasne koná eticky

Anton Popovič, dirigent, koordinátor výzvy za odvolanie ministra kultúry Anton Popovič musel umelecké gény zdediť po rodičoch. Umelcom je totiž aj jeho brat Sáva Popovič, verejnosti známy najmä ako člen umeleckej skupiny Kopytovci, ktorá svojimi politickými kabaretmi získala popularitu tak na divadelnej scéne, ako aj na televíznej obrazovke ešte v deväťdesiatych rokoch. Anton sa rýchlo po skončení štúdií stal známym dirigentom nielen u nás, ale aj, či dokonca predovšetkým v zahraničí. Široká verejnosť ho pozná aj vďaka jeho spoločenským aktivitám. V roku 1990 bol niekoľko mesiacom kooptovaným poslancom Slovenskej národnej rady a neskôr sa angažoval vo väčšine občianskych aktivít známych ľudí, nielen z oblasti umenia. Momentálne jeho podpis nájdete aj pod výzvou Niekoľko slov, ktorá „politické elity“ vyzýva, aby „sa zasadili za nápravu súčasných problémov slovenských občanov a občianok“. Z pohľadu laickej verejnosti by sa mohlo zdať, že sa výzva objavila úplne nečakane. Väčšina by asi ani pár dní pred jej zverejnením nepovedala, že toľko významných ľudí verejne vyzve ministra kultúry na odstúpenie. Prečo to teda bolo také náhle? - Z nášho pohľadu to nebolo náhle. Zrod výzvy bol pre nás taký prirodzený, ako keď slnko, ktoré inak neustále svieti, vychádza spoza zemegule v tieni a nejaký lúč musí byť prvý. Z nášho pohľadu to skôr vyzerá naopak: na východ slnka už bol najvyšší čas, už dlho sme sa rozprávali o tom, kedy vyjde. Naznačujete, že problémy v práci ministra Tótha „svietili“ už dlho, hoci ich laická verejnosť nevidela? - Áno. Ľudia z kultúry diskutovali, že to už takto nejde ďalej a čo všetko hrozí, ak to nezastavíme. Mňa osobne vydesilo niekoľko signálov, hlavne to, že ministerstvo začalo komunikovať priam „gangsterským“ spôsobom. To je aký? - Namiesto seriózne zadokumentovaného dialógu sa komunikácia zo strany ministerstva zmenila na sériu úhybných manévrov, kľučiek, úskokov a nátlakovej komunikácie. Často absentoval elementárny rešpekt voči partnerom. Takže výzva dozrievala už dlhší čas? - Ľudia z „neministerskej“ strany medzi sebou komunikovali a mali sme obavy, čo bude ďalej. Možno poslednou kvapkou bolo zúženie pamiatkovej zóny v Bratislave či návrh na odstúpenie riaditeľky Slovenského centra dizajnu. Je ťažké ubrániť sa dojmu, že to nebol zámer, že sa tak nedeje v záujme firiem, ktoré chcú v centre stavať bez obmedzenia. Bratislava dnes nemá jasnú, záväznú, dlhodobú urbanistickú stratégiu, nemá hlavného architekta, čo vytvára voľné pole pre rôznych dobrodruhov. Pri takomto prístupe si viem dobre predstaviť, že keby Slováci dostali do rúk New York, prvé, čo by odtiaľ zmizlo, by bol Central Park. Hovoríte o postupnom zhoršovaní komunikácie s ministerstvom. Ako sa to prejavovalo? - S ministerstvom kultúry komunikujem o oblasti, v ktorej pracujem a v ktorej sa vyznám od nástupu ministra Milana Kňažka. Komunikoval som aj s jeho nástupcom Rudolfom Chmelom. S Ing. Františkom Tóthom som sa stretol pred jeho nástupom do funkcie, lebo som mal isté pochybnosti o tom, či riadenie ministerstva kultúry môže zvládnuť strojný inžinier. Nemám vo zvyku odpisovať ľudí vopred, navyše v politike to nebýva takou výnimkou, keď minister aspoň spočiatku nie je odborníkom v rezorte, ktorý riadi. Stačí, keď je dobrým, nazvime to, politickým manažérom? - V podstate áno: musí pochopiť, kto tým odborníkom je a takými ľuďmi sa obklopiť, musí vedieť o veciach seriózne a kriticky diskutovať a až potom robiť rozhodnutia. Preto minister potrebuje mať najmä rešpekt voči problematike a jasnú líniu, aby jeho kroky boli uveriteľné, zdokumentovateľné, a teda dôveryhodné. Neboli motívom vašej tesnej spolupráce s ministerstvom peniaze? - Už sa takéto podozrenia objavili a ja ich musím kategoricky poprieť. Tri roky som pracoval v grantovej komisii pre hudbu, a doteraz som nečerpal zdroje na svoje projetky z rozpočtu ministerstva. Ako vyzerala vaša komunikácia s Tóthovými predchodcami? - Vždy som chcel ministrom kultúry ponúknuť názor mojej generácie umelcov, nikdy nevystupujem s niečím skôr, než si to nerozdebatujem s kolegami a priateľmi. Vyplývajú teda problémy, na ktoré poukazujete, z toho, že sa ministrom kultúry stal človek, ktorý s ňou doteraz nič nemal? - Už som povedal, že to tak nemusí byť, pravdou však zostáva, že ministrom financií je ekonóm, ministrom spravodlivosti právnik, ministrom zdravotníctva lekár a myslím si, že to má logiku. V čom? - V tom, že taký človek prichádza na ministerský post aspoň minimálne zorientovaný nielen v problematike, ale ale aj v okruhu odborníkov. Aké ste mali skúsenosti z práce v ministerských komisiách? - Bolo mi cťou pracovať v grantovej komisii s kolegami Zagarom, Godárom, Betkom, Jakabčicom, Rajterom a ďalšími. Ku každej žiadosti, ku každému projektu sme vždy pristupovali dôsledne a detailne. Usilovali sme sa rozdeliť štátne peniaze čo najlepšie, najmä v situácii, keď žiadostí bolo mnohonásobne viac, než bolo možné podporiť. Ako vnímate čoraz častejšie sa objavujúce výhrady k štátnemu financovaniu kultúry? - Myslím si, že sa táto téma dosť skresľuje. Po Novembri ´89 sa začala spoločenská a ekonomická transformácia a ľudia z kultúry tieto zmeny aktívne podporovali, lebo verili tomu, že je dôležité vykonať najskôr ekonomicko-sociálne zmeny, a ak budú úspešné, bude z toho profitovať aj kultúra. Skončilo to pri vyjadrení istého ministra – veď vy si na seba nezarobíte. Ktorý to bol? - Nebudem ho menovať. Spýtal som sa ho, či si na seba zarobí armáda, SIS alebo štátni úradníci s ním na čele. Nemá vari táto vláda v otázke financovania kultúry jasno? - Asi nie celkom. Veď tu máme platnú stratégiu štátnej kultúrnej politiky, podľa ktorej sa má financovanie kultúry približovať západoeurópskej úrovni, ale my sme na tom dnes trojnásobne horšie, ak porovnávam podiely z HDP plynúce do sféry kultúry. Nie je to dôsledok našej ekonomickej situácie? - Môj priateľ je riaditeľom Janáčkovej filharmónie Ostrava. Keď nastupoval do funkcie, zisťoval, ako je to s možnosťou zapojiť do financovania projektov sponzorov. Zodpovení verejní činitelia na to zareagovali, že sa nemusia spoliehať na sponzorov, že majú verejné zdroje na to, aby filharmónia fungovala na čo najvyššej úrovni. Poznáme dva prístupy financovania kultúry: západoeurópsky, založený na podpore z verejných zdrojov, a americký, ktorý funguje viac na základe súkromného sponzoringu. Je to však model, ktorý funguje už veky a jestvuje preň aj adekvátne daňové a spoločenské prostredie. Americký model nie je možné v našich podmienkach nastoliť akýmsi sociálnym inžinierstvom, zvulgarizovaným tým, že verejné financovanie kultúry sa už považuje takmer za nelegitímne. Nie je však takáto filozofia opäť v rozpore s oficiálnymi deklaráciami politikov, vrátane súčasnej vlády? - Je to v rozpore so spomínanou koncepciou štátnej kultúrnej politiky, ktorá priamo konštatuje, že štátna podpora kultúry je legitímna a žiaduca. A prečo by to takto malo byť podľa vás v poriadku? - Nechcem, aby to vyznelo ako akési vzletné frázy, ale zatiaľ čo ekonomika produkuje pragmatickú formu, kultúra vytvára hodnotový obsah. Tak to funguje v naozaj vyspelých spoločnostiach. Hodnotová orientácia spoločnosti je v materiálne chápanom svete kľúčová. Prečo? - Lebo keď stratíme obsah, stanú sa z nás prázdne existencie. Lenže človeka netvorí len jeho telesná schránka, od zvierat sa predsa neodlišujeme až tak podstatne z hľadiska biologického. Ľudské bytosti z nás robí práve ten nehmatateľný obsah. Pozrite sa, ako sa rodičia dokážu tešiť, keď ich deti v škole niečo zatancujú alebo zaspievajú, keď sa dokážu umelecky, teda kultúrne prejaviť. A v konečnom dôsledku do nich aj poriadne investujeme. SuperStar by bez sto miliónov korún predsa nebola takým fenoménom, akým dnes je. - A práve o tom hovorím. Verte, že keby sme mali my nezávislí k dispozícii tých sto miliónov, mohli by sme uskutočniť ozajstnú kultúrnu revolúciu. Kedysi za komunizmu chodili Warchalovci po Slovensku, dostali sa do každej dediny a dnes každý Slovák v strednom veku vie, kto to boli Warchalovci. Je to dobré? Určite je. - Ale to sa nepodarilo dosiahnuť bez peňazí. Je to výsledok premysleného financovania kul-túry, aj keď vtedy to možno vychádzalo z ideologických koreňov. Faktom však zostáva, že to bola vysoko kvalitná produkcia. Keď si pustím platňu Warchalovcov zo sedemdesiatych rokov, som v úžase, ako dokonale to je zahraté. Je v tom umenie a majstrovstvo, ktoré nás obohacuje, hoci to nevieme vyčísliť finančne. Nezdá sa vám, že to je vnímanie, ktoré sa politikom v posledných rokoch stalo cudzie? - Mám dojem, akoby politici nemali tento zmysel, akoby im chýbali z detstva, z dospievania kultúrne zážitky, a preto nemajú pre tieto hodnoty cit. Keďže sami kultúru nepotrebujú, nechápu zmysel a význam kultúrnych a umeleckých inštitúcií financovaných z verejných zdrojov. Výsledkom sú inštitúcie, ktoré len živoria a neprodukujú ten zázrak, ktorý je umenie schopné sprostredkovať. Malo by to, resp. mohlo by to byť inak? - Ak navštívite skutočne majstrovský koncert, tak sa vám úplne presne dlhé roky vynára v pamäti ako nezabudnuteľný zážitok. Zaujíma ma rozvoj vedomia, preň a vďaka nemu je človek človekom. To je zmyslom ľudskej existencie, a nie obháňanie a krvopotné zabezpečovanie ekonomickej existencie. Tá by mala byť nástrojom na kultiváciu ľudskej spoločnosti. Režisér Dušan Hanák v rozhovore pre SLOVO pred asi pol rokom povedal, že ruka trhu vie byť v kultúre necitlivá. Nedokazuje pôsobenie Františka Tótha, ktorý sa usiluje zdôrazňovať to trhové manažérstvo dôkazom práve tejto necitlivosti? - Mám osobnú skúsenosť z dvoch vyspelých demokratických štátov. Jednak sú to USA, kde žije časť mojej rodiny, a jednak je to moja druhá domovina Holandsko, kde som študoval, kde mám priateľov a kam sa každoročne rád vraciam. Tam som sa naučil, že skutočné majstrovstvo je v kvalite detailu, lebo on je základným kameňom celej spoločenskej „stavby“. Na niektorých majstrovských kurzoch Kráľovského konzervatória v Haagu som stretol holandskú kráľovnú Beatrix, ktorá neprišla preto, aby urobila politické gesto, ale prejavovala bytostný záujem o proces umeleckej tvorby, čím vyslala signál, že chápe a ctí si jej spoločenský význam. Chcete povedať, že to je to, čo našim politikom chýba? - Chýba im toto videnie sveta, a aj takto sa prejavuje ich provincializmus. Rozumejú nanajvýš ľudovej hudbe, ktorú sám obľubujem a považujem ju za fantastický zdroj energie a inšpirácie. Sú tu však aj iné formy hudobného umenia, ktoré takisto vytvára hodnoty. A opäť nechcem byť patetický, ale práve hodnoty vytvárajú ono fluidum krajiny, ktoré sa na Slovensku vytráca. Lebo sa vytrácajú hodnoty a ich vplyv na náš život? - V súkromí nie, tam si každý váži priateľstvo, hľadá a rozdáva lásku, rodičia vychovávajú deti k dobru, čítajú rozprávky, čiže hodnoty pestujeme a veríme im vo vlastnom mikrosvete. Avšak v makrosvete, v živote spoločnosti sme naučení na ne nazerať ako na čosi nezrealizovateľné, naivné, priam nežiaduce. Vy sám ste v období revolúcie po novembri 1989 zasadli na krátky čas ako kooptovaný poslanec do parlamentných lavíc. Vtedy sa hodnoty vracali do verejného života, do politiky, ale nezdá sa vám, že dnes už hodnoty politikov skôr dráždia ako akýsi cudzí element? - Vulgarizuje to politiku a spoločnosť to robí primitívnejšou. Mnohí ľudia hovoria, že nepotrebujú byť niekým vychovávaní, ale ja som rád vychovávaný umením, dobrými dokumentmi, lebo to je obsah života, bez ktorého by som bol ochudobnený, podobne ako tí, ktorí sa tohto vzdávajú. Problém je v tom, že riadia spoločnosť podľa svojho vzoru, takže ochudobňujú aj nás ostatných. - Áno, lebo určujú pravidlá, a keď požadujeme pozornosť a investície do hodnotového obsahu života, tak to degradujú na akési lobistické požiadavky. Vráťme sa k výzve na odvolanie ministra kultúry. Usilovali ste sa mu v priebehu uplynulých mesiacov naznačovať, že veci sa podľa vás nevyvíjajú správnym smerom? - Pán Tóth dokáže komunikovať so šarmom, a preto som stretnutia s ním v tom čase vnímal ako úprimné. Napríklad som sa ho otvorene spýtal, či je jeho úlohou tak po „ruskovsky“ rozpredať, čo sa dá, na čo sa len žoviálne usmial a ubezpečil ma, že to rozhodne nie. Verili ste mu? - Možno to vtedy myslel naozaj úprimne a názor zmenil, až keď sa vo funkcii zorientoval a zistil svoje „možnosti“. Spočiatku som mal naozaj dojem, že má dobrú vôľu, a to ma vtedy presvedčilo, lebo som zvažoval, že sa ozvem, že už sme ako za komunizmu, keď hocikto dostal hocijakú funkciu len preto, lebo ho strana nominovala. Hovoríte o Františkovi Tóthovi? - Žiaľ, áno. Chcel som mu pomôcť, aby sa rozhliadol, povedal som mu, že keď sfunkční to ministerstvo, bude to do volieb dostatočná agenda. Po čase však prišli prvé, pre mňa zarážajúce vyhlásenia. Aké? - Napríklad že umelci sú veľmi závislí od grantov. Nerozumel som, čo to má znamenať. Spýtali ste sa ministra Tótha? - Spýtal. Ako vám to vysvetlil? - Zahovoril to, že to bol len taký malý „prešľapík“. Lenže tie sa množili a ja som postupne zisťoval, že jeho štýlom práce je neustále improvizovať a prešľapy zahrávať „do autu“. Obmedzovala sa vzájomná komunikácia, prestával ľudí ako ste vy počúvať? - Samozrejme. Na začiatku poskytol telefonické kontakty, ale neskôr už na telefonáty nereagoval. Nechcem, aby to vyznelo, že potrebujem, aby minister robil to, čo mu poviem. Ide mi o systémové zmeny. Nám tu vyrástla generácia umelcov, ktorí chodia hrať po celom svete, ale doma nemajú adekvátny vplyv. Ide mi jednoducho o to, aby sa aj u nás vytvoril priestor pre generáciu, ktorá dokáže vo svete žať úspechy. A to si vyžaduje systémové podmienky. Vyše stopäťdesiat podpisov pod výzvou na odvolanie ministra, k tomu vyhlásenie združenia umeleckých základných škôl, to všetko už predstavuje podstatnú silu. Je to dôkaz, že minister Tóth nedokázal presvedčiť kultúru ako celok? - Poviem to takto. Naozaj som nestretol v posledných týždňoch nikoho, kto by jeho činnosť podporoval. Aj keď sa niektorí kultúrni pracovníci pod výzvu nepodpísali, bolo to z obavy, že by to mohlo mať dosah na ich činnosť. Očakávajú totiž, že vládna koalícia bude opakovať svoje zaklínadlá, že nevidí dostatočné dôvody na odvolanie ministra kultúry a František Tóth napokon vo svojej pozícii zostane. Je inak veľmi zaujímavé, že sa opäť začíname báť funkcionárov ako za komunizmu. Striktne odmietate politikárčenie okolo vašej iniciatívy, ale nebojíte sa, že takými postojmi otvorene nahrávate opozícii? - Ale my nie sme zodpovední za zloženie parlamentu, my len upozorňujeme z odborného hľadiska, že tu niečo, resp. niekto nefunguje. Nemôžeme za to, že nás podporili opoziční predstavitelia. Nechcem to pritiahnuť za vlasy, ale Václava Havla zvolilo za prezidenta ešte komunistické Federálne zhromaždenie ČSSR a nikto preto nespochybňoval jeho legitimitu. Prečo by sme my mali mať spochynenú legitimitu len preto, že nás podporila opozícia? Po prvé, nežiadali sme ju o to, po druhé, nekoordinovali sme a nekoordinujeme svoj postup so žiadnou politickou stranou. Nebudeme predsa mlčať, len aby nás nepodporil Vladimír Mečiar. My nie sme tí, čo mu pomáhajú k oživeniu a prežitiu na tejto politickej scéne. Nemožno si nevšimnúť, že za posledných dvanásť mesiacov je to už niekoľká verejná kritická iniciatíva známych osobností voči vládnym politikom. Súvisí tento spôsob vyjadrenia vašich postojov s uzatváraním sa politikov pred partnerskou komunikáciou s verejnosťou? - Možno je to naivné, ale zapamätal som si, čo sme chceli vytvárať po Novembri 1989, o akú spoločnosť sme mali záujem, a usilujem sa tomu zostať verný na osobnej i profesnej úrovni, aby som nemusel konštatovať, hoci aj sám pred sebou, že som bol nútený urobiť etické kompromisy s vlastným svedomím a vlastnými hodnotami. Nemôžem sa preto tváriť, že nevidím, kam smeruje spoločnosť, ako sa dnes k nám správajú tí, ktorí našu podporu pred časom využívali, lebo sme verili, že prinesú naozajstnú kvalitatívnu zmenu. A dnes? - Treba uznať, že isté systémové kroky sa uskutočnili, ale na jazdu mi nestačí automobil a troch kolesách. Vnímam to tak, že politici majú sklon pohybovať sa akoby mimo reality, hoci keď si toto prečítajú, tak si budú myslieť, že som mimo reality ja, že som naivný rojko. Presne ako mi to pred časom povedal jeden vysokopostavený predstaviteľ: Ty si taký nenapraviteľný rojko, čiže dobrý umelec. A to bola jeho odpoveď na moje celkom konkrétnu kritiku k oblasti, ktorú riadi. Hoci sa rozprávame o dianí v kultúre, aj laik rýchlo nadobudne dojem, že rozoberáme celospoločenské otázky. Vaša výzva navyše opäť odkrýva krízu vzťahov medzi občianskou a politickou spoločnosťou na Slovensku. Rozumiete, čo sa to tu vlastne deje? - Myslím si, že kľúčom k pochopeniu aktuálneho spoločenského vývoja na Slovensku sú záujmy. Osobné a skupinové záujmy mocných sa dostávajú nad princípy. Ja som bol inak vychovaný. Je v poriadku, že všetci máme nejaké záujmy, ale pri presadzovaní musíme konať fér a každý dobre vie, čo to znamená, pretože každý má rád férové konanie voči vlastnej osobe. Či je to politik alebo mafián, miliardár alebo bezdomovec. Máte teda pocit, že naši politici sa voči nám, občanom a voličom, nesprávajú férovo? - Myslím si, že sme už zažili veľa neférovostí zo strany politikov. A jednou z nich je, že ak ich občania na niečom nachytajú a im dôjdu argumenty, tak ich oni začnú ignorovať či označovať za klamárov. Ako príklad môže slúžiť nedávne vyjadrenie premiéra voči ochranárom. Mojim snom je, aby nás viedla odborná elita, pričom odborník je pre mňa ten, kto rozumie veci a súčasne koná eticky. S hosťom sa zhováral Braňo Ondruš