Blízky a Stredný východ: 2006 – rok vojny?

Posledný vývoj palestínsko-izraelského konfliktu a krízy okolo Iránu a jeho jadrového programu dramaticky zvýšil napätie na Blízkom a Strednom východe. V oboch prípadoch sa výrazne zvýšilo riziko rozsiahlej ozbrojenej konfrontácie – a to už v priebehu roku 2006. Ak západné spoločenstvo na čele s USA (a za podpory Izraelu) chce napríklad zabrániť Iránu získať jadrové zbrane, už zrejme nemôže dlho čakať. Môžeme síce tvrdiť, že nie je morálne zakazovať sedemdesiatmiliónovému Iránu stať sa jadrovou veľmocou, ak jadrové zbrane má asi 8 – 9 ďalších štátov, ale je tu istý rozdiel: z hľadiska bezpečnosti sveta je znesiteľnejšie, ak majú takéto hračky demokratické štáty (napr. USA, Francúzsko, India) alebo byrokratické centralizované režimy (napr. Rusko, Pakistan, Čína), než keď sú v rukách idealistických fanatikov, akým iránsky prezident Ahmadínedžád vo svojej podstate je. Potenciál pre konflikty V tomto regióne sveta dnes prebiehajú tri otvorené konflikty: v Iraku, v Afganistane a v Kašmíri. Špecifický charakter má palestínsko-izraelský konflikt. Okrem nich tu existuje niekoľko stlmených „zmrazených“ ohnísk možných ozbrojených konfrontácii: je to sýrsko-izraelský konflikt, arménsko-azerbajdžanský, turecko-kurdský, indicko-pakistanský a vnútrotadžický. Vo všetkých prípadoch bolo dosiahnuté v podstate len krehké prímerie a krízová situácia pretrváva. Nehovoriac o osobitnej situácii v Uzbekistane a Turkménsku, komplikovanej politickou diktatúrou. Ďalej si musíme uvedomiť, že v takmer všetkých stredo- a blízkovýchodných štátoch je prítomné vysoká miera vnútropolitického a vnútrospoločenského napätia. Neexistuje tu demokratický mechanizmus ich ventilácie. Politické režimy sú autoritárske a konzervatívne. Nedokážu riešiť sociálne problémy svojich populácií. Ani napríklad v Saudskej Arábii už nefunguje mechanizmus kupovania si vlastného obyvateľstva prostredníctvom vysokých príjmov z ropy, ako pred 15 až 20 rokmi. Údajne reálna životná úroveň občanov (alebo skôr poddaných?) tohto štátu je dnes o tretinu – ba možno až polovicu – nižšia ako bola v osemdesiatych rokoch. Vo všetkých ropných štátoch oblasti sú v súčasnosti prítomné veľké skupiny zahraničných pracovníkov (napr. z Pakistanu a Indie), ktoré nemajú žiadne občianske právo a aj ich podiel na ropnom blahobyte je malý. Celá oblasť za poslednú jednu až dve generácie zažila veľký populačný nárast. To znamená, že je tu veľmi veľa rozhorčených mladých ľudí, ktorí sa nedokážu dostatočne uplatniť a spoločnosť im nedokáže poskytnúť primerané miesto pod slnkom. Politické vzdelanie populácie je nedostatočné a pohybuje sa viac-menej v rámci nacionalistických a náboženských dogiem – v Iraku napr. v polovičke šesťdesiatych rokov bolo ešte 95 percent obyvateľstva negramotných. To znamená, že teraz môžeme hovoriť vôbec o prvej generácii, ktorá dostala aspoň aké- také vzdelanie... K tomu treba prirátať aj hlbokú frustráciu moslimského sveta z toho, že napriek tomu, že islam je tým jediným, pravým a vyvoleným náboženstvom (myslia si to, koniec-koncov, všetky náboženstvá), svetu politicky, ekonomicky a kultúrne dominuje kresťanský a sekulárny Západ. Miestne establišmenty nezriedka tieto protizápadné postoje a označovanie „Západu“ za vinníka problémov miestnych spoločenstiev podporujú, aby odpútali pozornosť od spôsobu vlády a rozdeľovania bohatstva v spoločnosti. Toto všetko vyvoláva explozívnu zmes radikalizmu a agresivity. Reťazenie konfliktov Ak by došlo k americkému a spojeneckému úderu na Irán a vyostreniu palestínsko-izraelského vzťahu, hrozí tu nebezpečenstvo vzájomného zreťazenia a prepojenia týchto konfliktov. Jednoduchšie povedané: stúpa riziko rozpútania veľkej vojny, ktorá by priamo alebo nepriamo zasiahla celú oblasť Blízkeho a Stredného východu. Na roky 2006 až 2007 je to ten najčiernejší scenár (a dúfajme, že sa tomu podarí vyhnúť), ale vôbec nie je nereálny a treba sa naň pripraviť. V prípade takéhoto vývoja by jednak dramaticky stúpli ceny ropy, zvýšilo by sa riziko teroristických útokov v západných štátoch (už aj vrátane Slovenska), no najmä by museli byť výrazne posilnené vojenské sily USA a spojencov v oblasti – minimálne o 500- až 600-tisíc mužov. Môžeme odhadovať, že podiel požadovaný od európskych štátov by tvoril asi 200- až 250-tisíc mužov. Z toho požiadavky na slovenský kontingent by mohli byť za istých okolností asi 2- až 3-tisíc mužov. V súčasnosti teda stúpa riziko veľkého konfliktu na Blízkom a Strednom východe s príslušnými ekonomickými, politickými a vojenskými dôsledkami. Slovenská republika je členom NATO, EÚ a západného spoločenstva ako takého. Preto sa musí – verejnosť aj ozbrojené sily – pripraviť na to, že požiadavky na vojenské angažovanie sa slovenských jednotiek v zahraničí môžu byť výrazne vyššie, než ako sme boli doteraz zvyknutí. Autor je publicista