Zvádzajúca etymológia vojny v Iraku

Ako som raz popíjal kávu s priateľom, ktorý bol podporovateľov vojny v Iraku, opýtal som sa ho: „Ak teraz pôjdem a niekoho zabijem, nestanem sa tak vrahom, ktorý si zaslúži tvrdý trest?“ Usmial sa a odpovedal: „Áno, samozrejme.“ „Nuž,“ povedal som, „a čo ak polícia po dlhom vyšetrovaní príde na to, že obeť bola sériovým vrahom? Očistí ma to?“ „Nie, samozrejme, že nie,“ odpovedal. „Vražda z teba robí zločinca bez ohľadu na to, koho zabiješ. Ak to nie je sebaobrana.“ Po tejto odpovedi pravdepodobne nečakal, že prídem so skutočnou otázkou – s Irakom. Nepamätám sa, kedy som sa naposledy smial tak nahlas, ako keď odpovedal: „Zámery sú dobré.“ Nijakú smrť nemožno ospravedlniť dobrými zámermi. No tým som sa príliš dlho nezaoberal, pretože som považoval skúmanie zámerov za dôležitejšie pre obe strany. „Tak teda aké sú naše zámery?“ Odpovedal bez mihnutia oka: „Dobré.“ „To je pravdepodobne pravda,“ povedal som. „Lebo dobré zámery treba obrániť vopred, nie až následne.“ Tento rozhovor ma priviedol k prieskumu etymológie vojny v Iraku. Etymológiou nemám na mysli skúmanie pôvodu termínu, ale skôr korene politického diskurzu. Inými slovami, skúmať, čo sme od tej vojny očakávali a či si za svojimi zámermi stojíme. Tvorba politiky Začnime na začiatku – 31. októbra 1998 bol v oboch komorách Kongresu schválený a prezidentom Clintonom podpísaný Zákon o oslobodení Iraku (Iraq Liberation Act). Žiadal vytvorenie programu s cieľom podporiť prechod k demokracii v Iraku – inými slovami, zmenu režimu. Zákon nemal byť implementovaný. Neboli z neho vyvodené žiadne veľké následky, okrem bombardovania vybraných miest v krajine. No „zmena režimu“ nie je vtip. Kto má morálnu autoritu rozhodnúť, kto je dobrý a kto zlý? Ak už identifikujete zlý režim, ktorý má byť zmenený, ako postupovať? Kedy a akým spôsobom? Forma je pomerne zaujímavá, lebo ak je generál X strašným diktátorom krajiny Y, znamená zmena odstránenie len generála X, alebo celého režimu? A čo ak sa generál X rozhodne správať slušne? A ak sa režim rozhodne realizovať medzinárodné odporúčania pod vedením generála X, musí byť aj tak zmenený? Nedávne udalosti vrhli na túto vec viac svetla. Výsledok bol zmätený a súčasne v ostrom protiklade s vtedajšou rétorikou americkej administratívy. 12. januára 1992 prevzala vojenská Bezpečnostná rada v Alžírsku vládu a prinútila odstúpiť demokraticky zvoleného prezidenta Šadli ne Džedida. Zrušila voľby, v ktorých mal s veľkou väčšinou vyhrať Front islamskej spásy. Pre ľudí, ktorí podporujú demokraciu, by malo byť prirodzenou reakciou odsúdenie tohto kroku. No Margaret Tutwilerová, vtedajšia hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí USA, vyhlásila: „Ich ústava volá po vytvorení presne toho, čo tam podľa môjho názoru teraz vzniklo“ – inak povedané, po ústavnom prevrate. Na napomenutie či tlak iných skupín v administratíve vydala nasledujúci deň revidované vyhlásenie: „Nepostavíme sa na žiadnu stranu v spore o to, či konajú v zhode s ústavou, alebo, ako tvrdí opozícia, nekonajú.“ Toto zmätené vyhlásenie bolo urobené počas vlády Busha staršieho. Clintonova administratíva sa k tejto otázke nevyjadrila. Americká politika sa však zacykluje, keď potrebuje staré zabudnuté princípy. Bez ohľadu na administratívu reprezentuje názory systému. Aj keď jedna vláda v niečom nekoná, nasledujúca začne určite. Oficiálna línia amerického prístupu zvyčajne osciluje medzi zadržiavaním a zatláčaním, no Bushova administratíva od roku 2000 s tým očividne nebola spokojná. Musela prísť s uveriteľným príbehom, aj keď skutočné zámery boli iné. PNAC, americký think--tank, šiel priamo na vec, pretože nebol viazaný pravidlami vlády – hoci medzi členov patrili aj Cheney, Rumsfeld, Wolfowitz či Jeb Bush. Jeho správa mala v sebe viac pravdy než oficiálne vládne vyjadrenia: „Hoci nevyriešený konflikt s Irakom je dôvodom na bezprostrednú spokojnosť, potreba prítomnosti väčšej americkej sily v Zálive presahuje otázku Saddámovho režimu.“ Bolo potrebné už len ospravedlnenie. Zmena režimu Administratíva odbíjala otázky na svoju politiku tým, že novinárov odkazovala na Clintonov zákon s tvrdením, že ona to nezačala, že zmena vlády v Iraku bola súčasťou americkej politiky od roku 1998. A preto netreba viniť Busha a jeho vládu. Dvere k vypracovaniu myšlienky „osi zla“ a zmeny režimov otvoril 11. september 2001. Do dvoch mesiacov sa koncept ujal a bol zmenený na cieľ odstrániť Saddáma. Vo svojom prejave o stave únie v januári 2002 Bush definoval os, ktorú inicioval prezident Reagan. Zlo mali tvoriť Irán, Irak a Severná Kórea. V tom istom prejave spomenul novú politiku zmeny režimov. Aký dôvod sa skrýval za výberom troch ziel? Kto dal Bushovi právo určovať dobrých a zlých? Už 6. mája 2002 John Bolton zoznam rozšíril o Sýriu, Líbyu a Kubu. Condoleeza Riceová pozmenila pomenovanie a z „osi zla“ vznikli „oporné body tyranie“: Irán, Severná Kórea, Kuba, Bielorusko, Zimbabwe a Mjanmársko. V tých dňoch musel každý pravidelne kontrolovať aktuálne znenie zoznamu, či sa na ňom náhodou neocitol. Reportérov však zaujímalo, čo by sa stalo, keby Irak akceptoval všetky odporúčania OSN. Budeme žiadať hlavu Saddáma aj po tom, keď sa podrobí medzinárodným pravidlám? Bola politika personalizovaná, alebo namierená na zlepšenie života obyčajných Iračanov? Ari Fleisher, vtedajší hovorca Bieleho domu, trval na tom, že Saddám musí odísť. Šiel dokonca tak ďaleko, že podporil atentát na irackého vodcu. Nasleduje prepis rozhovoru, ktorý CNN odvysielala 1. októbra 2002 o 20. hodine. Fleishera sa pýtali na náklady vojny: „Fleisher: Náklady na jednu guľku, ak to Iračania vezmú do vlastných rúk, sú omnoho nižšie. Otázka: Pýtam sa vás, či z tohto pódia chcete obhajovať, aby nejaký Iračan vpálil do jeho hlavy guľku. Fleisher: Zmena režimu je vítaná, nech sa udeje v akejkoľvek podobe. Otázka: Takže odpoveď je áno? Fleisher: Ďakujem vám.“ Americká politika môže mať rôzne podoby, je to však politika, ktorá sa prikláňa k vojenskej intervencii. Atentát na „zlého lídra“ nie je ničím novým v systéme, ktorý zažil napríklad odstránenie Mosahheka v Iráne (1953) a Allendeho v Chile (1973). Pat Robertson, neslávne známy televízny evanjelista, nedávno požadoval zavraždenie venezuelského prezidenta Huga Cháveza. Prípady Cháveza a Saddáma oslabili koncept zmeny režimu. Stratila svoje spojenie – ak ho vôbec niekedy mala – s demokraciou a slobodou. Premenila sa na rétoriku o odstránení osôb, nie o zmene politík. To nebola pozícia, ktorú chcela administratíva predať svetu. Preventívny útok... Vláda si bola vedomá obmedzení svojej rétoriky, a tak začala hľadať novú terminológiu. Hoci Bush stále hovoril o „zmene režimu“, začal svoj žargón ospravedlňovať. „Zmena režimu“ znela príliš imperialisticky a naznačovala agresiu proti suverénnemu štátu. Najhoršou potenciálnou časťou skladačky bol Saddám Husajn, ktorý by zmenil predchádzajúce postoje a tímu OSN by povolil prehľadať všetky miesta, vrátane prezidentských palácov. Administratíva si začala pripravovať pôdu na novú politiku v júni 2002. Bol predstavený nový výraz. Bush hovoril v prejave na vojenskej akadémii vo West Point o „preventívnom kroku“. Prefíkanou časťou tejto politiky bolo predstavenie USA ako krajiny, ktorá sa usiluje brániť sama seba. „Naša bezpečnosť bude od všetkých Američanov vyžadovať, aby boli pripravení na preventívne kroky, keď bude potrebné brániť našu slobodu, naše životy.“ Zatiaľ čo zmena režimu bola o útoku a atentáte, preventívne kroky boli sebaobranou. To bol veľký posun, minimálne pokiaľ ide o rétoriku. Administratíva zistila, že keď bude politika implementovaná, bude sa dať ľahko manévrovať krajinami, politikami, dokonca aj princípmi OSN. Zadržiavanie a jeho posledná verzia, zmena režimu, sa stali zastaranými. „Zadržiavanie nie je možné,“ pokračoval Bush. Jediným problémom novej politiky bolo, že predpokladala, že nemáme „čakať na to, kým sa bude hrozba plne materializovať“. ...a „neznáme neznáme“ A opäť, kto má právo identifikovať hrozby? A čo je vôbec hrozba? Ako ju spoznáme, keď na ňu narazíme? Bush to nevedel vysvetliť, Rumsfeld však áno. Skombinoval kantovskú filozofiu s macchiavellistickým prístupom a prišiel s najlepším možným ospravedlnením preventívneho útoku. V prejave v NATO 6. júna 2002 vyhlásil, že „neprítomnosť dôkazu nie je dôkazom neprítomnosti“. V rovnakom prejave prišiel so záhadnou hádankou o neznámych hrozbách: „Sú tiež neznáme neznáme. To sú veci, o ktorých nevieme, že ich neviema.“ Taký génius! A tak prídete ku krajine Y, o ktorej ani neviete, že ju hľadáte. Máte však pocit, že líder je zlý, a tak stojíte pred dvoma možnosťami: buď nájdete dôkaz, že krajina Y je zlá, alebo neprídete s ničím. Aj keď nenájdete dôkaz, neznamená to nevinu. V skutočnosti je každý vinný, pokiaľ sa neukáže opak. A to krylo Bushovi chrbát – ak by sa aj v Iraku nič nenašlo, neznamenalo to nevinnu. Colin Powell sa pokúsil brániť postup USA v OSN 5. februára 2003 a často pritom opakoval vetu: „Máme dôkaz.“ V niektorých prípadoch znel až surrealisticky: „Moji kolegovia, každé moje dnešné vyjadrenie je podopreté zdrojmi, pevnými zdrojmi. To, čo vám dávame, sú fakty.“ Alebo aj: „Tento dôkaz nie je predpokladom. Je pravdivý. Všetko je to dobre zdokumentované.“ Samozrejme, neskôr priznal, že sa cíti kvôli týmto vyjadreniam „hrozne“. Boli chybami biblických rozmerov. Nemusí sa však cítiť tak hrozne. Chrbát mu kryl aj Rumsfeld, podľa ktorého nedostatok dôkazov nie je dôkazom neviny. A tak s dôkazmi či bez nich, urobíme, čo chceme. A zatiaľ čo všetko, čo sme hľadali, neexistuje, nenašli sme ani tie neznáme neznáma. Preventívne útoky neboli o skutočnej hrozbe, ale o hrozbách, ktoré sa môžu materializovať niekedy v budúcnosti. Ako sú jadrové zbrane, styky s al-Kájdou, či úsilie poškodiť Američanov. Táto politika predovšetkým iniciovala zmenu prístupu k medzinárodným vzťahom. My Američania sa bránime, ide nám len o záchranu sveta, nie o jeho ovládnutie. Premenou politiky, dokonca aj sfalšovanými hrozbami, sa USA pokúšajú prezentovať sa ako obeť, nie ako agresor. Miešanie sa do európskej politiky, špehovanie na všetkých stranách, tajné operácie v západných krajinách, to všetko bolo prezentované nie ako agresia, ale ako súčasť vojny proti terorizmu. Rovnako tak špehovanie vo vlastnej krajine. S mysľou upretou na neznáme neznáma sa prehliadanie každého kútu v USA a vo svete s cieľom nájsť hrozby, ktoré ani nevieme identifikovať, stalo legitímnym úsilím chrániť nevinné životy. Aj keď všetci vieme o neexistencii hrozieb, pokiaľ ide o Irak, diskurz sa stal dosť paranoidným. Bush opísal následky hurikánu Katrina slovami: „Je to akoby celé pobrežie Mexického zálivu bolo zničené najhoršou zbraňou, akú si viete predstaviť.“ Nabudúce možno svetu povie, že aj prírodné katastrofy spôsobuje al-Kájda. Demokracia A teraz prichádza koruna celej irackej expedície. Žiadne zbrane hromadného ničenia, žiadne jadrové kapacity, žiadne kontakty s al-Kájdou a žiadne „neznáme neznáma“. Čo nám teda ostane na ospravedlnenie vojny? Demokracia, samozrejme. Na začiatku o tom vláda nechcela veľmi hovoriť. Demokracia sa v mnohom podobá zmene režimu. Kto rozhoduje o tom, ktorý režim zmeniť a na čo ho transformovať? Do októbra 2003 sa vládna rétorika stále zameriavala na preventívne útoky. Už 6. novembra 2003 prezident vystúpil pred National Endowment for Democracy: „Spojené štáty prijali novú politiku, stratégiu slobody pre Blízky východ.“ V ten istý deň korešpondent BBC vo Washingtone komentoval: „Biely dom potrebuje presvedčiť, že okupácia Iraku je súčasťou širšej a koherentnej stratégie v regióne.“ Vysvetlením bolo, že zmena režimu je príliš nejasný pojem, zatiaľ čo preventívne útoky nemožno ospravedlniť, kým sa nezistí, že tá druhá strana na nás niečo chystá. A voľba tak padla na demokraciu. Tieto slová neznamenajú opozíciu voči demokracii na Blízkom východe. Vrhajú len svetlo na korene diskurzu administratívy. Demokracia nebola skutočným dôvodom okupácie – bola len jej neskorším doplnkom. Či už uspejeme v nastoľovaní demokratického štátu alebo nie, na základných faktoch sa nič nezmení – naša okupácia nie je tým, čo chceme svetu predať. Saddám bol krutý diktátor a demokracia by bola pre Blízky východ bezpochyby ziskom, no tvrdiť svetu, že sme tam šli kvôli demokracii, na to potrebujeme pevné dôkazy – no nie také, aké predstavil v OSN Colin Powell. Podivné recepty Musím však pridať pár poznámok o demokracii z amerického hľadiska. Máme skutočne jasnú, životaschopnú víziu demokracie? Ak sa obzrieme len na niektoré z našich intervencií – Irán v roku 1953, Guatemala v roku 1954, Chile v roku 1973 a niekoľkonásobné intervencie na Haiti – miestnym sme nikdy nepriniesli úspešnú alternatívu. Voľby? Podľa generála Johna Abizaida, nášho vrchného vojenského veliteľa v Iraku, nebudú dokonalé, v skutočnosti sme ich nemali dokonalé ani v USA. A samozrejme, keď raz prijmeme stratégiu podpory demokracie, musíme mať prinajmenšom slušný zdroj informácií – inak môžeme predpisovať nesprávny liek. Tu je krátky prehľad výsledkov našich spravodajských služieb. Nedokázali sme predvídať pád šaha v Iráne, rozpad ZSSR, ani atómové testy v Indii a Pakistane. Potom prišiel 11. september a zbrane hromadného ničenia... – musíme byť veľmi optimistickí a kreatívni, ak chceme veriť, že máme spoľahlivý zdroj informácií, na základe ktorých môžeme predpisovať riešenia. V reakcii na jadrové testy Indie 11. mája 1998 senátor Pete Domenici o štyri dni neskôr poznamenal: „O indických testoch sme sa dozvedeli najskôr z tlačových vyhlásení.“ Presne tak. Nevedeli sme o nich, pokiaľ ich Indovia sami neoznámili – a nešlo o nejaké maličkosti, ale o atómovú bombu. Senátor Shelby potvrdil, že spravodajská komunita v USA bola absolútne prekvapená. Podľa neho šlo o „kolosálnu chybu“ amerického spravodajstva, ktorá „ukázala, že sme urobili hrozivo málo pre zistenie týchto zámerov“. Predpokladám, že sa môžem vrátiť k svojmu pôvodnému príkladu o vrahovi. Nezáleží na tom, či bola obeť sériovým vrahom, alebo nie. Právo ma nemôže vyhlásiť za nevinného len preto, že človek, ktorého som zastrelil, bol zlý. Autor je americký publicista