Prejedanie spoločných peňazí

Diskusia o peniazoch vo všeobecnosti nepatrí k spoločensky taktným témam. Ak však ide o spoločne peniaze a individuálne peňaženky, potom sa dá ospravedlniť. A presne o takú tému ide, keď sa hovorí o daniach a ich využití v samosprávach. V súvislosti s daňovou politikou samospráv stanovilo ministerstvo financií daňový strop. Bola to prirodzená reakcia na to, že mnohé zastupiteľstvá dokazovali svoju nekompetentnosť tým, že „od oka“ stanovovali sadzby miestnych daní. Štát voči samosprávam zasiahol aj stanovením maximálnej možnej výšky úverového zaťaženia. Preto samosprávy môžu žiadať o úvery len do výšky 60 percent bežných príjmov svojho rozpočtu. Inak by hrozila neschopnosť splácať pôžičku a tak by sa ich hospodárenie presúvalo pod nútenú správu. Peniaze iba na plat starostu Ako východisko z biedy vidí starosta neveľkej obce Ondavka v bardejovskom okrese jej presun pod nútenú správu. Podľa starostu jednej z mnohých malých obcí je problém zlej finančnej situácie v tom, že na jej účet mesačne prichádza 8-tisíc, z ktorých podstatná časť predstavuje jeho odmenu. A preto niet peňazí na nič ostatné... V podstate je starosta obetavý človek. Za tak malý peniaz na seba prevzal zodpovednosť za obec i ľudí v nej žijúcich. Na mieste je však otázka optimálneho využívania verejných financií. V tomto prípade obecného rozpočtu. Pre každú obec je prehrou, ak ju jej najvyšší predstavitelia vnímajú ako zdroj osobných príjmov. Pôsobenie v komunálnej politike musí byť v prvom rade vecou spoločenskej úcty. Ak je to pravý naopak, potom skôr ako o politikoch môžeme hovoriť o pôžitkároch. Správa verejných financií musí byť stále a na každom úrade prehľadná. V malých obecných pokladniciach ide často o jednoduché a rutinné operácie. To nám umožňuje veľmi rýchlo posúdiť hospodárenie so spoločnými peniazmi a tak načrtnúť existujúce chyby v systéme. Priorita samospráv: služby občanom Na Slovensku je vyše 60 percent obcí, v ktorých býva menej ako tisíc obyvateľov. Pri takomto nízkom počte obyvateľov a zároveň vysokom pomere dedín voči mestám sa z hľadiska početnosti zdá, že kostrou našej samosprávy je pridrahý vidiek. V prípade malých samospráv si ich samotný chod vyžaduje približne polovicu obecného rozpočtu. Občania sa tak skladajú viac na plat svojho starostu a jeho sekretárky ako na financovanie verejnoprospešných služieb. Zákon to umožňuje, a tak ako miestni poslanci nemali problém so schvaľovaním neúnosných úverov, nemali ani problém s pestrým stanovovaním sadzieb miestnych daní. Do tretice, aj odmena poslancov má svoje rozpätie, ktoré pozná maximálne aj minimálne limity. Jej výšku však schvaľujú samotní poslanci. Obce sú nositeľmi tradičných kultúrnych aj kresťanských hodnôt. Preto o ich opodstatnenosti niet ani najmenších pochybností. Polemizovať však môžeme o kvalite spravovania obecných peňazí. Po tom, čo boli stanovené mantinely v daňovej a úverovej politike, je žiaduca ďalšia zmena v systéme. Je pravdou, že sa jeho oponenti môžu znepokojiť ďalším zásahom do hospodárskej autonómie samospráv, ale stanovenie percenta, ktoré zo svojho rozpočtu môže samospráva vynaložiť na mzdy a odvody pre svojich pracovníkov, má hneď niekoľko významných pozitív. Tými najvýznamnejším je v prvom rade jasný signál smerom k združovaniu obcí, a teda k realizácii komunálnej reformy a zároveň ochrana a efektívna správa verejných zdrojov. Stanovením percentuálneho bodu, ktorý môže samospráva z rozpočtu použiť v oblasti miezd, znamená stanovenie serióznych podmienok pre vnútorné fungovanie samosprávnych úradov. V obciach by sa prestalo s prejedaním peňazí, pretože tie by získavali podobu konkrétnych služieb. Moderná samospráva, bez ohľadu na svoju veľkosť, musí poskytovať občanom predovšetkým také služby, aby s nimi boli spokojní. Autor je politológ a pôsobí v samospráve