Lož, kam sa obzrieme
Už sme si u hviezd zvykli na všelijaké maniere, ale to, čo predviedol Karol Beck, presahuje všetky medze. Klamanie verejnosti, zapieranie a ukrývanie pravdy už nie je „výsadou“ len politikov. „Lož ako pracovná metóda“ sa stáva celospoločenskou normou. K. Beck vyše štvrť roka vedel, že pred dôležitým západom Davisovho pohára dopoval, napriek tomu sa tváril, že sa nič nestalo. A to už v čase, keď bolo jasné, že má na krku poriadny problém. Tesne pred finálovým zápasom, keď sa už o jeho pozitívnej dopingovej kontrole špekulovalo v médiách, sa pokojne zúčastnil na žrebovaní dvojíc, nechal sa fotiť so svojím chorvátskym súperom, aby vzápätí oznámil, že pre bolesti predsa len nenastúpi. Ide o peniaze Ak by sme finále vyhrali, Medzinárodná tenisová federácia by nám po definitívnom rozhodnutí o Beckovi titul určite zobrala. „Nadopovaný“ Beck nám pritom výdatne pomohol v predošlých súbojoch, o to väčším škandálom by bolo finálové víťazstvo s jeho pričinením. Dnes je jasné, že tenisti nechceli riskovať, a tak niekto K. Becka presvedčil, aby v poslednej chvíli a so lživou zámienkou odstúpil, ale celé to malo vyzerať tak, že sa nič vážne nedeje. Alebo sa takto rozhodol tenista sám. Prečo však to divadielko trvalo tak dlho? Možno preto, že bolo treba udržať imidž nášho daviscupového družstva, zabrániť spochybneniu nášho postupu až do finále, poriadne draho predať zápas s Chorvátskom a dotiahnuť do úspešného konca rokovania so sponzormi. To by okamžité Beckovo priznanie mohlo zmariť, spochybnilo by to celý tenis a z obrazu národných hrdinov by zostal len rám. Beck ako politik Vymýšľanie si spôsobu, akým sa Beck k dopingu dostal, je už len trápnou dohrou. Čo všetko musel podstúpiť neznámy „zločinec“, aby si zistil, aké látky sú zakázané, kde sa Karol pohybuje, kedy bude na diskotéke a kedy nechá svoj pohár bez dozoru? Alebo ako sa vrcholovému športovcovi tesne pred dôležitým zápasom stane, že si pomýli svoje neškodné lieky so škodlivými liekmi svojej mamy? Beckov prípad prekročil hranice športu. Ukazuje totiž, že lož a zavádzanie verejnosti vo vlastný prospech sa z politiky rozšírilo aj do ďalších oblastí spoločnosti. Naša elita už nemá ani minimálne zábrany, a tak celú spoločnosť posúva do suterénu. Ako možno v takej atmosfére niekomu vyčítať, že prechádza cez cestu na červenú alebo že jazdí bez bezpečnostných pásov, keď síce porušuje nejaké predpisy, ale vlastne nikoho (možno okrem seba) neohrozuje či neobmedzuje? Správanie sa ľudí, ktorí – či to chcú alebo nie – patria do elity a teda určujú aj neformálne spoločenské pravidlá, sa nemôže neodraziť na celej spoločnosti. Preto je naozaj škoda, že Karol Beck vytvoril tandem s Mikulášom Dzurindom.
