Neznámy známy: článok o iránskej kinematografii, Abbásovi Kiarostamim a Mohsenovi Makhmalbafovi
„K pravde sa nedostame bližšie inak ako cez klamstvo.“ Abbás Kiarostami Za posledné roky sa dostalo iránskej kinematografii chvály z rôznych medzinárodných fór tak od laickej verejnosti, ako aj od filmových profesionálov. Čo vlastne láka medzinárodné publiká na národnej kinematografii so špecifickým štýlom, špecifickými témami, otázky či kultúrou? Prvý filmový záznam urobil Mirza Ebrahim Chán Akkas Baši 18. augusta 1900 pre iránskeho monarchu Mozaffar al-Din Šaha. Shah sa zoznámil s pohyblivými obrázkami na svojej ceste Európou, keď prechádzal Parížom v júli toho istého roku. Ihneď požiadal Bašiho, aby nakúpil všetko nevyhnutné príslušenstvo a o niekoľko stoviek kilometrov a dní neskôr natočil prvý iránsky filmový materiál – dokumentárne zábery z Festivalu kvetov. Aj napriek tomu, že išlo viac-menej o dokumentáciu Šahovej európskej cesty, tento materiál vstúpil do histórie iránskej kinematografie ako prvý filmový iránsky materiál. Film teda priniesla iránskemu divákovi jeho monarchia. Podobne ako v Japonsku i v Iráne film dlho koloval v noblesných kruhoch kráľovskej rodiny. Filmy sa najprv pozerali na kráľovskom dvore pri takých príležitostiach ako napríklad svadba či krstiny. Premietali sa zábery natočené iránskymi filmármi a spolu s krátkymi francúzskymi filmami. Prvé verejné premietanie sa konalo až v roku 1904 v Teheráne v kine, ktoré založil Akkas Baši. V kine neboli žiadne stoličky ani kreslá a diváci museli sedieť na zemi, akoby boli v mešite. Kino nevydržalo viac ako mesiac a vďaka politickému lobingu bolo zatvorené. Po dlhšom období problémov a neúspechov pri naštartovaní filmárskeho umenia v iránskej kultúre v roku 1925 založil Ovanes Ohanian prvú filmovú školu. Pôvodom iránsky Arménec, ktorý študoval film na Moskovskej akadémii, otvorením prvej filmovej školy v Teheráne etabloval filmovú tradíciu v Iráne a škola začala chŕliť filmových profesionálov. To bola minulosť a východiská veľmi zaujímavej kinematografie. Jedným z majstrov súčasnej iránskej kinematografie je Abbás Kiarostami, ktorému sa dostalo obdivu od divákov na celom svete, ale aj od filmárskej obce od ľudí ako Jean-Luc Godard, Nanni Moretti či Akira Kurosawa, ktorý sa o ňom vyjadril: „Slová nemôžu opísať moje pocity z jeho filmov a jednoducho vám odporúčam jeho filmy vidieť... Keď zomrel Satyajit Ray, mal som depresie. No po tom, ako som mal šancu si pozrieť Kiarostamiho filmy, poďakoval som sa Bohu za to, že nám v správnom čase poslal správneho človeka, ktorý sa postavil na jeho miesto.“ Kiarostamiho objavil Západ na začiatku 90-tych rokov vďaka filmom Detail (Close Up) a Cez olivové stormy (Through the Olive Trees). Kiarostami však tvoril filmy už dve dekády predtým. Narodil sa 22. 6.1940 v Teheráne a už od malička ho zaujímalo umenie. Keď mal osemnásť rokov, vyhral súťaž v maľbe a odišiel študovať na Teheránsku vysokú školu výtvarného umenia. Ako ilustrátor a dizajnér pracoval v 60-tych rokov v reklame a zároveň ilustroval detské knihy. Bol svedkom zrodu novej iránskej vlny a založil Inštitút pre intelektuálny rozvoj detí a mládeže. Prvá produkcia inštitútu bol Kiarostamiho prvý krátky film Chlieb a alej (Bread and Alley) o ceste malého chlapca zo školy plnej nebezpečných nástrah. Inštitút sa neskôr stal jedným z najznámejších iránskych filmových štúdií, ktoré produkovalo nielen Kiarostamiho filmy. Aj napriek tomu, že sa jeho filmy často porovnávajú s tvorbou Satyajita Raya, Vittoria de Sicu, Erica Rohmera či Jacquesa Tatiho, zostávajú naďalej veľmi špecificky kiarostamijské. Ich znakom je rovnováha nenútenej jednoduchosti a koncepčnej komplexnosti, poetickosť, lyrika, meditatívnosť, sebareflexia a sofistikovanosť, zmes fikcie a dokumentaristiky, kde sa často prezentuje fikcia ako fakt a fakt ako fikcia. Nielen že sa mu darí odpútať sa od konvenčného príbehu a dokumentárnemu pohľadu, ale jeho filmy predstavujú výzvu pre diváka. Pohráva sa s očakávaniami svojich divákov a núti ich používať svoju predstavivosť. O 28 rokov neskôr mal už Kiarostami za sebou 20 filmov, vrátane dlhometrážnych filmov, vzdelávacích filmov, dlhometrážnych dokumentov a televíznych seriálov. Až koncom 80-tych rokov sa jeho filmy začali premietať mimo Iránu. Kiarostami si vyslúžil uznanie za trilógiou so spoločnou neznámou zemetrasenie. Trilógiu otvára film Kde býva ten priateľ? (Where Is the Friend’s Home, 1987), druhý film A život ide ďalej (And the Life Goes On, 1992) otvoril newyorský filmový festival a tretí filmom Cez olivové stromy (Through the Olive Ttrees, 1994) jeho reputáciu na Západe iba potvrdil. Na filmový piedestál vystúpil svojím filmom Chuť čerešne (Taste of Cherry, 1997), ktorý mu zabezpečil Zlatú palmu z Medzinárodného filmového festivalu v Cannes. Kiarostami rád skladá svoje filmy z nevypovedaných či nevysvetliteľných častí, ktoré kúsok po kúsku do skladačky spája obecenstvo. Čo sa môže javiť ako nejasné či obskúrne, sa vyjasní vďaka našej vlastnej predstavivosti. Akoby sa divák stával zodpovedným za priebeh a záver filmu. Dôvod, prečo Badii spácha samovraždu, vo filme nie je objasnený, divák sám si dôvod musí vymyslieť. Presun z fikcie do dokumentu pridáva filmu ďalšiu vrstvu a akoby tým pre diváka vytváral priestor na vlastný vstup do filmu, stotožnenie sa s ním. Okrem filmárskej, ilustrátorskej a dizajnérskej kariéry okúsil Kiarostami aj fotografiu a poéziu. Najdôležitejším umeleckým prínosom Kiarostamiho však zostávajú jeho filmy. Kiarostamiho kinematografia oslavuje ekonomické využívanie filmového jazyka a ponúka tým alternatívu voči expresívnosti všadeprítomného mainstreamu. Jednou zo zaujímavých drobností jeho príbehov je, že nám v nich neponúka očakávaný, stereotypný obraz Iránu ako krajiny tretieho sveta. Naopak, každý záber jeho filmov evokuje myšlienku „globálnej dediny“ a adresuje dezilúziu nás samých s obrazom seba samého ako od iných separovanej, imúnnej a vzdialenej jednotky. Ďalším dôležitým iránskym režisérom je Mohsen Makhmalbaf, narodený 29. 5. 2006 v Teheráne. Narodil sa do chudobnej rodiny s matkou samoživiteľkou a začal ju podporovať už ako osemročný. Do svojich sedemnástich rokov vystriedal trinásť zamestnaní. Popri práci založil undergroundové, militantné hnutie a už v sedemnástich bol zatknutý za pokus o odzbrojenie policajta. Počas štyriapolročného pobytu vo väzení sa vzdelával a získal pohľad na život ako taký, ako aj na život iránskej spoločnosti. Práve toto obdobie pomohlo Makhmalbafovi zmeniť vlastné zameranie z politiky na literatúru, umenie a obzvlášť na kinematografiu. Bol presvedčený, že iránska spoločnosť trpí chorobou s názvom nekultúrnosť a je to choroba vážnejšia ako čokoľvek iné. Možno aj preto sa stal spisovateľom a filmárom. Jeho literárne aktivity zahŕňali umelecké rešerše, novely, krátke príbehy a scenáre. Napísal, zrežíroval, zostrihal a produkoval 18 vlastných dlhometrážnych filmov a 6 krátkych filmov a napísal scenáre a zostrihal filmy aj pre iných iránskych režisérov. Od roku 1996 dočasne zanechal filmárstvo a postavil sa za profesorskú lavicu a prednášal film vybranej skupine študentov v ním založenom Film House. Jeho asi najznámejší film Kandahár sa dostal i do našich končín. Aby mohol tento projekt zrealizovať, tajne vycestoval zbierať materiál priamo do Afganistanu počas talibanského režimu. Bol šokovaný z toho, čo našiel – ignoráciu, zneužívanie, hlad a chudobu. Po svojom návrate sa pustil nielen do filmárskej práce, ale aj do aktivít spojených so zvyšovaním vzdelania a bežnej hygieny v Afganistane samotnom, ako aj v táboroch afganských utečencov v Iráne. Makhmalbafova životná skúsenosť s odzbrojovaním policajta a jeho následné uväznenie bolo inšpiráciou pre film Bojkot (Boycott, 1985). Pre diváka, ktorý pozná jeho neskoršie filmy, môže byť tento film plný prekvapení – naháňačky na autách či streľba sú veľkou neznámou pre jeho pokojnejšiu, zrelšiu neskoršiu tvorbu. Bojkot je film o politickom aktivistovi, ktorý bojuje proti súčasnému režimu a v momente, keď jeho žena rodí, dostane sa do útoku rozvíreného režimom, až sa napokon dostáva do väzenia, kde prežije traumatickú skúsenosť mučenia. Je to film, kde sa Makhmalbaf usiluje zadefinovať si vlastný filmový jazyk plný amatérskeho a pompézneho dialógu, ako napríklad: „Začínal som s heslom: Bojujem, preto som. Teraz mám skôr dojem, že neexistujem, a preto nemám záujem ani bojovať.“ Aj napriek čiastočnému amaterizmu sa Bojkot oplatí vidieť. O dva roky neskôr prichádza s filmom Cyklista (The Cyclist, 1987). Z filmárskej stránky ide o sofistikovanejší film s výborným využívaním svetla a kamery. Ateh je afgánsky imigrant, ktorého žena zomiera na smrteľnú chorobu. Aby bol schopný splácať účty za jej liečbu, vezme prácu v cirkuse, kde jeho partom je bicyklovať celý jeden týždeň v malom kruhu. Jeho malý syn mu podáva jedlo a pitie, oči si podoprie zápalkami, aby sa mu nezavreli. Táto jazda totiž môže rozhodnúť o tom, či jeho žena prežije alebo nie. Asi najkrajším Makhmalbafovým filmom z tohto obdobia je film Vtedy, kino (Once Upon a Time, Cinema, 1992), kde v čiernobielom prevedení vyjadruje svoju lásku k filmu. Filmom akoby vzdával hold Charlie Chaplinovi či Busterovi Keatnovi. Samozrejme, že to, čo som vám dnes predstavila, je iba malý zlomok iránskej kinematografie aj diela oboch tvorcov Kiarostamiho a Makhmalbafa. Je to skôr návnada na tvorbu tejto krajiny a týchto tvorcov. Ako vlastne pri všetkých režiséroch, ktorých vám predstavujeme v rámci Neznámych známych, aj k týmto dielam nie je jednoduché sa dopracovať, no vrelo vám odporúčam, ak budete mať príležitosť vidieť iránsky film, neprehliadnite ho, neoľutujete.
