Ku koreňom lásky a úzkosti

Kniha popredného slovenského psychiatra a psychoterapeuta Jozefa Haštu Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti (Vydavateľstvo F, Trenčín 2005) kladie a hľadá odpovede na otázku, ktorá – ako sa zdá – by mohla byť jednou zo základných, pokiaľ ide o porozumenie podstaty duševného zdravia a azda aj mnohých chorôb človeka: Akú úlohu zohrávajú v našom živote vzťahy? J. Hašto programovo nadväzuje na teóriu anglického lekára a terapeuta Johna Bowlbyho formulovanú už koncom 50. rokov a z nej neskôr odvodený, medzičasom široko rozvetvený výskum, ktorý dnes už zďaleka presahuje rámce psychológie či psychoterapie: týka sa do veľkej miery aj úloh všeobecnej medicíny, sociálnej práce, pedagogiky, ale, ako vraví J. Hašto, „mal by zahrňovať aj sociológov, politikov, novinárov, kňazov“, pretože duševné zdravie nemôže spočívať len v rukách špecialistov: jeho predpoklady vytvárajú a udržiavajú svojimi humánnymi kompetenciami takmer všetky zložky spoločnosti. Náklady psychologickej teórie vzťahovej väzby položil J. Bowlby (1907 – 1990) už roku 1958 a v neskorších rokoch ju rozvíjal v sérii veľkých monografických prác, napr. v trilógii Attachment and Loss, ktorá našla v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia širšiu odozvu a okrem iného bola preložená aj do nemčiny. Jedna zo základných a pre budúcnosť psychoterapie plodných Bowlbyho téz znie, že vzťahové pripútanie, ktoré odvodzujeme od vzťahu medzi matkou a dieťaťom, nie je len druhotnou sociálnou, ale v prvom rade elementárnou životnou potrebou, pochádzajúcou z „evolučnej spomienky“; miera a kvalita pôvodného pripútania matky k dieťaťu a vice versa určuje následne aj všetky neskoršie vzťahy v dospelosti, resp. je zodpovedná za duševné a mnohokrát aj fyzické zdravie jednotlivca. Zjednodušene povedané, primárne vzťahy z najranejšieho detstva určujú neskôr aj to, ako vie človek nadväzovať, udržiavať a rozvíjať túto nekončiacu sa reťaz psychobiologického kontaktu. A ďalej, narušené primárne vzťahy pripútania majú nedozierne dôsledky tak na kondíciu jednotlivca, ako aj na vzťahy (okrem iného transgeneračné), do ktorých tento jednotlivec vstupuje v čase svojej zrelosti. Teória vzťahov – vzťahy teórií Pravdaže, Bowlbyho teória a ani Haštovo nadväzovanie na ňu, ktoré má jednak charakter širšej teoretickej systematizácie, jednak argumentovania mnohými prípadovými štúdiami z vlastnej psychiatrickej či psychoterapeutickej praxe, nie je bez súvislosti s ďalšími psychologickými školami a s paralelným výskumom v iných oblastiach. J. Hašto poukazuje na spojitosti medzi teóriou vzťahovej väzby a niektorými poznatkami získanými v hlbinnej psychológii a psychoanalýze (rané Freudove a Breuerove zistenia o pôvode hystérie, pozorovania Anny Freudovej v oblasti obranných mechanizmov „Ja“, hypotéza „self“ Heinza Kohuta, koncept „primárnej lásky“ podľa M. Balinta, Kleinovej postulát objektných vzťahov, Jungova hypotéza archetypov atď.), ale aj v etológii (najmä Lorenzova teória vpečatenia). Teória vzťahovej väzby sa nezaobíde ani bez zohľadnenia niektorých zistení vývinovej psychológie, evolučnej biológie a bez neurobiologického opisu. Takto mnohostranne fundovaná teória tvorí základ pre lekárske – napokon však aj všeobecnejšie, ľudsky sa vciťujúce – pochopenie problémov človeka so svojím okolím, ale aj so sebou samým. „Bezpečný prístav“ K problémom, o ktorých hovorí Haštova kniha, patria najmä často napohľad nepochopiteľné úzkosti, strachy a fóbie, ale mnohokrát aj depresie, ktoré sa dajú pri hlbšom pohľade identifikovať ako následky pôvodného odlúčenia a straty. Okrem mnohých prípadov straty a odlúčenia v dospelosti a vydarených či nevydarených príkladov tzv. práce smútku, týkajúcich sa najmä dospelých, prináša pomerne veľká časť knihy (srdcervúce) klinické svedectvá o zanedbávaných deťoch alebo o deťoch, ktoré jednoducho nemali to šťastie, aby zažili v najútlejšom detstve permanentnú starostlivosť, teplo lásky, očný a fyzický kontakt či jednoducho to, aby im bola neustále „k dispozícii“ vzťahová osoba, ktorá by im mohla byť „bezpečnou základňou“ či akýmsi „bezpečným prístavom“. Tá vojenská metafora „bezpečnej základne“ tvorí spolu s darvinisticky inšpirovanou hypotézou o pôvodnej ochrannej funkcii vzťahu v záujme biologického zachovania druhu azda rétoricky i teoreticky trochu vyhrotený obraz situácie, keď je dieťa, ktoré nemá dostatočnú ochranu a starostlivosť, aké mu zaručuje len dobrý (materský) vzťah, permanentne vystavené nebezpečenstvu. Takéto vyhrotenie je však úplne namieste, pretože tak štatistika, ako aj konkrétne klinické prípady hovoria otrasnou rečou: podľa výskumov z roku 1998 približne jedna tretina populácie nemá „slobodnú vzťahovú väzbu“, no v prostredí klinickej populácie boli poruchy väzby konštatované v takmer deväťdesiatich percentách prípadov. Autor spomína na niekoľkých miestach svojej práce aj viaceré filmové záznamy, zachytávajúce emócie opustených malých detí; jeden takýto film natočený amatérskou kamerou dokonca napomohol svojho času vo Veľkej Británii k zmene nemocničného režimu: po jeho premietnutí povolili autority hospitalizáciu detí spolu s ich matkami. Jemnocit, empatia, imaginácia Hlbinne psychologická perspektíva, ktorá azda nie je ústredná z hľadiska samotnej teórie vzťahových väzieb, resp. je dôležitá najmä tým, že sústredila pozornosť na útle detstvo, zohráva o to významnejšiu úlohu pri diagnostikovaní u dospelých: ukazuje sa, že práve rozhovorom, v ktorom pacient/klient zostúpi s pomocou psychiatra/psychoterapeuta až do svojho najútlejšieho detstva, možno odhaliť pôvod utrpenia, ktoré má často vzťahovú podstatu. A až potom môže nasledovať liečba. Kniha J. Haštu prináša aj niekoľko terapeutických výhľadov, ktoré majú opäť niečo spoločné s problematikou vzťahov, no zároveň ich možno chápať nielen ako liečiteľský, ale aj ako životný program. Autor sa zasadzuje za terapeutický „jemnocit“, ktorý by mal spočívať najmä v akceptovaní chýb a nedostatkov trpiacich; namieste je nie vždy slovné rozpitvávanie (hlavne pokiaľ je pacientovo Ja nestabilné), ale empatia; s prenosom – teda so vzťahom medzi pacientom/klientom a lekárom/terapeutom – treba zaobchádzať nanajvýš opatrne, slúži povzbudeniu, prípadne utuženiu „self“ trpiaceho. Ústredným pojmom je tu však imaginácia, ktorá označuje pomoc pri vytváraní pozitívnych obrazov slúžiacich ako záchytné body pri uzdravení. Rovnako aj neverbálna komunikácia zameraná na pohyb, telo a priestor pomáha v procese liečby (znovu)získať zdravý a spoľahlivý vzťah k blízkym i k realite. Ako píše J. Hašto v úvode svojej knihy, k duševnému zdraviu patrí nielen schopnosť pracovať, ale aj milovať. Táto perspektíva, na ktorú kládol dôraz už zakladateľ psychoanalýzy S. Freud, nemôže už podľa definície zostať len špecializovaným programom psychoterapie zameriavajúcej sa na vzťahovú väzbu. Skôr sa ukazuje, že je súčasťou takého chápania človeka a spoločnosti, v ktorom je zmysel jednotlivca dostatočne určený práve širšími a zároveň jemnejšími vzťahovými súvislosťami.