Prírodné vedy a teológia
Kniha Josefa P. Ondoka Přírodní vědy a teologie zoznamuje čitateľov s motiváciami k analýze vzťahu teológie a prírodných vied, s rozmanitými koncepciami tohto vzťahu (ako je napríklad konflikt, nezávislosť alebo inšpirácia), s problematikou vedeckej a teologickej racionality, ako aj s množstvom konkrétnych príkladov dialógu prírodných vied a teológie. Čitateľ tak má možnosť novým spôsobom si premyslieť tradičné teologické otázky (stvorenie, zázraky, prvotný pád človeka a iné) alebo vstúpiť do etickej diskusie o aplikáciách poznatkov dnešnej biológie. Josef P. Ondok (1926) študoval klasické gymnázium v Českých Budějoviciach, teológiu v Brne a filozofiu na FF MU v Brne. Za kňaza bol ordinovaný v roku 1951. V päťdesiatych rokoch bol odsúdený za prácu vo filozofických krúžkoch na fakulte a väznený až do roku 1963. Po návrate z väzenia pracoval ako technik v Botanickom ústave ČSAV v Třeboni a po doktoráte filozofie v odbore logika ako vedecký pracovník. Od roku 1990 prednášal filozofické a etické disciplíny na teologickej a biologickej fakulte Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach. Na tomto pracovisku sa habilitoval v odbore ekológia. Prečo sa dnes javí potreba hlbšej analýzy vzťahov a komunikácie medzi teológiou a prírodnými vedami ako aktuálna úloha teológie (ale napríklad aj filozofie)? Ondok uvádza niektoré z dôležitých motívov. Predovšetkým ide o často apologetický motív: obhájiť racionalitu náboženských tvrdení a postojov. V tejto súvislosti sa objavuje problém, ktorý sa javí ako základ pre analýzu vzťahov medzi teológiou a prírodnými vedami. Ide o problém vymedzenia samotného pojmu racionality. Existuje racionalita, ktorá by bola širšia než racionalita implicitne zahrnutá v metodológii empirických vied? Existujú racionálne ospravedlniteľné prístupy k riešeniu globálnych otázok po zmysle sveta, po zmysle samotnej existencie človeka, po hierarchii hodnôt a podobne? Tieto otázky sú dôležité pre konkrétneho človeka aj pre celé ľudské spoločenstvo. Ondok si kladie otázku, akú kompetenciu je možné prisudzovať teologickému prístupu k zodpovedaniu podobných otázok, na ktoré sa prírodné vedy nepovažujú za kompetentné dať odpoveď. Súčasným epistemologickým problémom je okrem iného aj otázka možnosti integrácie ľudského poznania. Apologetický podtón, ktorý zaznieva v požiadavke teológie viesť s prírodnými vedami dialóg, má svoje historické pozadie. Náboženstvo bolo v dejinách myslenia občas považované za nepriateľa vedy, predovšetkým v období osvietenstva a neskôr pozitivizmu. Veda bola v tejto dobe chápaná ako prometeovský osloboditeľ od útlaku a vnucovania určitých spôsobov myslenia zo strany náboženstva. Napriek tomu, že toto ponímanie v neskoršom vývoji stratilo na svojej presvedčivosti, koncepcia teológie a prírodných vied ako dvoch nepriateľov ojedinele prežíva aj v dnešnej dobe, konštatuje Ondok. Teológia sa bráni pred podobnými tvrdeniami tým, že sa usiluje vysvetliť historický kontext, v ktorom došlo ku konfliktu, alebo sa usiluje novým spôsobom interpretovať svoje tvrdenia tak, aby boli kompatibilné s dokázanými poznatkami vedy. Kritický prístup je dôležitý zo strany oboch partnerov dialógu, zdôrazňuje Ondok. Ukazuje sa totiž, že konflikt môže byť často vyvolaný nedostatkom vzájomnej informovanosti partnerov dialógu a nesprávnym pochopením ich východiskových stanovísk. Niekedy tu vystupujú aj konfrontačné motívy ideologického charakteru. Teológia si musí tiež overovať korektnosť svojich argumentov, keď dôjde k stretu medzi jej tvrdeniami a tvrdeniami prírodných vied. Napríklad problém odsúdenia Galileiho súvisí predovšetkým s nesprávnou biblickou exegézou, ktorá vo vtedajšej dobe poznala len literárny a alegorický výklad Biblie. Ďalší motív na nadväzovanie dialógu teológie s prírodnými vedami má psychologický a sociologický charakter. Predstava človeka (predovšetkým vedca), ktorý by ako veriaci prijímal určitý obraz sveta vytvorený na základe teológie a na druhej strane by akceptoval aj opis, aký o svete podávajú prírodné vedy, by znamenala kognitívnu „schizofréniu“ v prípade, že by medzi teologickými a prírodovedeckými názormi existoval reálny rozpor. Nie je však možné prijať teóriu o dvojakej pravde: teologickej a prírodovedeckej. Túto teóriu odmietol už v stredoveku Tomáš Akvinský, pripomína Ondok. Teologický a prírodovedecký obraz sveta sa od seba môžu podstatne líšiť, čo vyplýva z rozdielneho prístupu k jeho vytváraniu. Tieto dva obrazy sa však nemôžu navzájom vylučovať. Môžu byť navzájom komplementárne, to znamená môžu sa navzájom doplňovať a tak vytvárať nový integrálny pohľad na skutočnosť. Podľa Ondoka súčasný trend naznačuje, že sa tri oblasti ľudského poznania: empirická veda, filozofia a teológia v skutočnosti zbližujú a vstupujú do vzájomného dialógu. Z tohto dôvodu si teológia môže právom nárokovať rešpekt a uznanie, lebo môže plodne ovplyvniť ostatné dva spôsoby poznania v ich úsilí o konečnú syntézu, myslí si Ondok. Vzťah teológie (náboženstva) k prírodným vedám bol chápaný rôznym spôsobom. V dialógu s prírodnými vedami je pre teológiu skryté nebezpečenstvo, že nesprávne pochopí obsah prírodovedeckých tvrdení a napriek tomu ich použije pre svoju teologickú argumentáciu. Alebo použije ako argument prírodovedeckú teóriu, ktorá sa neskôr v jej ďalšom vývoji ukáže ako nesprávna. Ondok upozorňuje, že osudným omylom pre teológiu by mohol byť nekorektný spôsob interpretácie prírodovedeckých poznatkov alebo ich neoprávnené zovšeobecňovanie. Podľa neho sa pochybnou argumentáciou javí spôsob, keď usudzujeme na zásah Boha tam, kde nemôžeme nájsť žiadne prirodzené vysvetlenie. V podobnom prípade sa hovorí o „Bohu medzier“. Druhou opomínanou funkciou, ktorú môžu spĺňať prírodné vedy pri svojej komunikácii s teológiou, je skutočnosť, že otvárajú pre teológiu nové problémy, ktoré pre ňu predtým neexistovali. Ide o vedecké problémy, ktoré majú náboženskú dimenziu a vyžadujú teologické riešenie. Výsledky prírodných vied a ich technické aplikácie môžu predstavovať výzvy pre teológiu. Teológia sa nemôže vyhnúť riešeniu týchto problémov, ktoré sú jej „importované“ cestou prírodných vied. Môžeme si napríklad položiť otázku: je umelé oplodnenie „in vitro“ morálne ospravedlniteľné? Túto otázku vyvolal fakt, že biomedicínska veda vyriešila teoreticky i prakticky možnosť takéhoto medicínskeho zásahu. V tomto prípade teológia musí hľadať odpoveď. Teológia na základe dejinnej situovanosti človeka a v dôsledku stále sa rozširujúceho objemu jeho poznatkov o svete a praktických možností konania obohacuje a rozširuje svoju teóriu o nové riešenia a vytvára etické normy. To predstavuje jeden z aspektov jej dejinnosti a jej vývoja. Ďalším dôležitým momentom komunikácie teológie s prírodnými vedami môže byť celkový koncepčný vplyv, ktorý môžu prírodné vedy prostredníctvom svojich nových poznatkov, nepriamo uplatňovať vo vyťahu k teológii. Ondok vidí dôkaz toho napríklad v skutočnosti, že v súčasnom rozvoji teológie sa stále častejšie ozýva hlas volajúci po vypracovaní teológie prírody. Tradičnej teológii sa vyčíta, že sa príliš zamerala len na človeka, ktorý považovala za jediný subjekt teologickej reflexie. Rozvoj nášho poznania vesmíru a kozmológie, ako aj stále hlbšie prenikanie do problémov vzniku a vývoja vesmíru od počiatku „veľkého tresku“ až k objaveniu človeka na našej planéte nám však poskytujú novú perspektívu v pohľade na postavenie človeka vo vesmíre. Doba existencie človeka na zemi (ktorá sa odhaduje na 200 až 400 tisíc rokov) je veľmi krátka v porovnaní s celkovým vekom vesmíru (viac ako 8 miliárd rokov). To vyvoláva otázku, aký je vzťah Boha k mimoľudskej stvorenej prírode, zvlášť k živým tvorom, ktoré na našej planéte prežívali také dlhé obdobie. Aký zmysel by mali tieto skutočnosti, keby svet bol Bohom stvorený len pre človeka? A. Peacocke z toho vyvodzuje, že aj keď personalita v človeka môže byť považovaná za posledný cieľ stvorenia, musíme priznať, že aj existencia ostatného stvorenia musí mať svoj zmysel v Božích zámeroch. Haught v tejto súvislosti hovorí o „ekologickej teológii“, pre ktorú je dôležitý evolučný aspekt, ktorý teologicky vyjadruje, že celý fyzický vesmír a každá epizóda jeho vývoja má nejakým spôsobom náš ľudský údel. Inak povedané: tradičná eschatologická teológia nevenovala dosiaľ dostatočnú pozornosť osudu mimoľudskej sféry stvorenia (2 Pt 3, 13; Rim 8, 21-23). V teológii chýba potrebná eschatológia prírody ako celku a systému zahrňujúceho človeka, konštatuje Ondok. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na rade teologických fakúlt (predovšetkým v Spojených štátoch) sa v súčasnej dobe zavádzajú katedry pre „vedu a teológiu“ zamerané na dialóg medzi teológiou a prírodnými vedami. Prírodné vedy občas v dejinách uplatňovali na teológiu nepriamy vplyv, ktorý predstavoval určitú korekciu náboženských predstáv o svete, alebo iných teologických pojmov a kategórií. To sa týkalo napríklad vysvetlenia pôsobenia Boha vo svete v súvislosti s prírodnými zákonmi, súčinnosti Boha s človekom v otázke milosti a podobne. S pokrokom prírodných vied sa mnohé teologické domnienky a hypotézy ukázali ako nesprávne a boli opustené alebo nahradené adekvátnejšími názormi vychádzajúcimi z novších výsledkov prírodných vied. Prírodné vedy uplatňovali svoje korektívne funkcie na teológiu, posilňovali a presadzovali kritického ducha v teologickej disciplíne, ktorého niekedy postrádala. Stredoveký teológ na rozdiel od súčasného nechcel nechať nezodpovedanú žiadnu teologickú otázku. K. Rahner v jednom svojom článku, ktorý je v istom zmysle aj bilanciou jeho päťdesiatročnej teologickej činnosti, hovorí o tom, že zatiaľ čo stredoveký teológ necúval pred žiadnou ťažkou teologickou otázkou, je dnešný teológ pripravený odpovedať: neviem. Rahner svoje tvrdenie ilustruje na jednom teologickom probléme, ktorý sa týka pojmu „limbus puerorum“, čo je teologické označenie stavu, v ktorom sa nachádzajú deti, ktoré zomreli bez prijatia krstu. Podľa medicínskych údajov 60 percent oplodnených vajíčok zahynie v procese prirodzeného potratu. Len z tých oplodnených vajíčok, ktorým sa podarí zahniezdiť v pošvovom tkanive matky, sa môže vyvinúť plod a vzniknúť nová ľudská bytosť. Keď oplodnené vajíčko predstavuje počiatok osobného života (ako tvrdí väčšina teológov), potom by libus, kde sa nachádzajú nepokrstené deti, musel byť nimi preplnený. Ako je táto predstava zlučiteľná s predstavou Boha, ktorý chce spasiť všetkých ľudí? Súčasný teológ skôr prizná, že na to nevie odpovedať, než aby sa usiloval nájsť hypotetické vysvetlenie. Výsledky prírodných vied môžu byť využívané aj na účinnejšiu a komplexnejšiu teologickú argumentáciu. Napríklad pri hľadaní etických kritérií pre normatívny vzťah človeka k prírode môžu byť ekologické kategórie stability ekosystému, udržateľnosti jeho rozvoja a podobne doplnkom teologickej argumentácie (napríklad „posvätnosti“ prírody ako Božieho stvorenia). Niektoré takéto „doplňujúce“ argumenty môžu byť pre človeka žijúceho v technicky orientovanej civilizácii presvedčivejšie než vlastné argumenty teologické. Potreba teoreticky analyzovať vzťah človeka k prírode vystúpila do popredia v minulom storočí v dôsledku ekologických kríz. Stredoveká morálna teológia nepovažovala vzťah človeka k prírode za etickú tému a zvyčajne vychádzala z antropocentrického ponímania, podľa ktorého má človek dominantné postavenie nad živou i neživou prírodou. Toto ponímanie síce nie je autenticky biblické, ale napriek tomu z neho tradičná teológia niekedy vychádzala. Týrať zvieratá nie je podľa Tomáša Akvinského dovolené, ale nie pre ich vnútornú hodnotu, ale preto, že týranie zvierat vyvoláva v človeku agresivitu, ktorá by sa mohla obrátiť proti ľuďom. Morálne vzťahy sa v stredoveku obmedzovali na vzťahy človeka k Bohu a na vzťahy ľudí navzájom. Z tohto dôvodu sa stalo kresťanstvo predmetom obvinenia, že je zodpovedné za ekologické krízy. Idea dominantného postavenia človeka nad prírodou nemá pôvod v Biblii. Keď ju stredovekí scholastici zastávali, je pravdepodobné, že má svoj pôvod v aristotelovskej filozofii, ktorá bola konceptuálnou bázou scholastickej teológie. Prírodná veda môže podnecovať teológiu k novým reflexiám, ktoré rozšíria rozsah jej teórie. Z tohto dôvodu sa teológia nemôže stať uzavretým systémom a vyčerpávajúcou teóriou. Má dejinný rozmer a vyvíja sa tak, ako sa vyvíja človek, ktorý s rozvojom svojich vedomostí a ovládania prírody nastoľuje stále nové problémy, ktoré sú relevantnépre teológiu, hovorí Ondok. V nových očakávaniach, ktoré kresťania spájajú so súčasnou teológiou, sa prejavuje vplyv sekularizácie našej kultúry aj individuálneho životného pocitu (určitého typu mentality a senzibility). Súčasný kresťan sa cíti „pozemšťanom“ viac než kedykoľvek predtým. Je viac a nerozlučne spätý s týmto svetom a jeho osudom. Nepovažuje svoje postavenie za stav „pútnika“, cudzinca alebo bezdomovca, ktorý putuje „slzavým údolím“ k svojmu skutočnému domovu. Ondok si myslí, že svet by bol ťažko pochopiteľný ako dielo lásky Boha k človeku, keby znamenal len vyhnanstvo pre človeka. V príklone človeka k svetu je podľa neho pozitívny zmysel termínu sekularizácia. Preto aj hľadanie nových koncepčných schém v súčasnej teológii je charakteristické obratom k teológii pozemských skutočností a ich významu pre náboženský život človeka. V druhej časti Ondokovej práce sú uvedené námety na dialóg medzi teológiou a prírodnými vedami. Týka sa to napríklad diskusie o teologických implikáciách výsledkov súčasnej fyziky, kozmológie, biológie, ekológie a podobne. Vesmír sa z istého časopriestorového bodu začal rozpínať. Táto teória bola nazvaná teóriou Veľkého tresku (Big Bang). Nemá zmysel sa pýtať, čo bolo pred ním, alebo kde sa nachádza počiatočný bod, lebo čas, priestor i fyzikálne zákony sa vynárajú až s veľkým treskom. Pojem nekonečnej hustoty hmoty, ktorý je fyzikmi prisudzovaný tomuto počiatočnému stavu, znamená to isté ako „nič“, lebo takáto nekonečná hustota nemôže existovať. Je „singularitou“. Ťažko možno predstaviť, v akom zmysle znamená Veľký tresk začiatok fyzikálneho priestoru a času, hmoty a energie. Je možné povedať, že teória Veľkého tresku potvrdzuje vznik sveta v čase? Podľa Ondoka fyzika nemôže rozhodnúť, či vesmír má svoj pôvod v čase, alebo či existuje od večnosti. Big Bang je mohutným symbolom kontingentnosti vesmíru, ale nemôže byť prijímaný ako opis jeho počiatku, ani nemôže určiť počiatok času. Vývoj života na zemi, ktorý trval miliardy rokov, napovedá, že cieľom stvorenia prírody v Božom pláne bolo niečo viac, než len pripraviť scénu na objavenie človeka na zemi, myslí si Ondok. Na otázku, čo je život, neexistuje (ako na väčšinu základných filozofických otázok) adekvátna odpoveď. Charakteristickým trendom novej reflexie bolo postupné odstraňovanie bariér medzi jednotlivými stupňami reality, ktoré zaviedla aristotelovsko-scholastická filozofia. Život začal byť vnímaný ako výsledok dynamického procesu kreativity a spontánneho vzostupu k vyššej komplexnosti – k vyšším stupňom bytia v terminológii stredovekej filozofie. Tento vzostup dospieva od úrovne hmoty až k úrovni ľudského ducha. Hmota a duch sú len dva odlišné aspekty jednej a tej istej reality. Duch povstáva z hmoty a je nejakým spôsobom v hmote zakotvený. Podľa Stoegera má dnešný obraz sveta radikálne evolučný charakter a tak aj fenomén života musí byť nazeraný cez túto evolučnú optiku. Ústrednou črtou života je jeho kreativita chápaná ako vzostup k novej vyššej úrovni komplexity a organizácie. Keby týmto základným rysom bola adaptibilita, ako tvrdí darvinizmus, ťažko by sme (podľa Capru) vysvetlili, prečo živé formy neukončili svoj vývoj na úrovni siníc, ktoré boli dokonale prispôsobené prostrediu, ale vyvíjajú sa ďalej. Keď hovoríme o živote ako autopoiesis (samotvorenie), znamená to, že evolúciu dnes začíname chápať nie ako výsledok náhodnej mutácie a selekcie, ale ako kreatívny rozvoj života do foriem vzrastajúcej diverzity a komplexnosti, čo je inherentnou charakteristikou všetkých živých systémov. Evolúcia nespočíva na náhodných mutáciách, ale na spontánnej emergencii nových komplexnejších foriem života. Ďalšou mohutnou utvárajúcou evolučnou silou je symbióza. Život je podľa Capru skôr než kompetitívnym bojom o prežitie (podľa darvinovskej koncepcie) triumfom kooperácie a aktivity symbiogenéze. M. Maturand a F. Varela prišli s radikálne novou teóriou života založenou na výrazných analógiach medzi procesmi života a poznaním. Interakcie živého systému s jeho prostredím sú kognitívne interakcie a proces života sám je procesom poznávania. Povedané slovami Maturanu a Varelu, „žiť znamená poznávať“. Túto ideu pripomína aj názor K. Poppera, že podstatou života je „riešenie problémov“. Genetickou technológiou sa rozumie umelá zmena dedičného materiálu spájaním a rozmnožovaním stavebných prvkov dedičnej hmoty u rôznych druhov živých bytostí s cieľom vytvoriť ich nové typy s novými vlastnosťami a schopnosťami. Je možné vymedziť a ohraničiť všetky riziká spojené s génovou technológiou? Na túto otázku neexistuje zatiaľ uspokojujúca odpoveď. O etickej povahe genetickej manipulácie, prípadne o etických normách, ktoré by mali regulovať aplikácie génovej technológie, neexistuje všeobecný konsenzus medzi teológmi ani vedcami. Naskytá sa otázka, či je sloboda bádania absolútna, alebo má svoje hranice, ktoré by mohli byť vymedzené tým, že veda má byť zameraná na dobro človeka. Podľa Ondoka by práca odborníkov v obore génovej technológie mala byť pod kontrolou verejnosti. Hlavné aplikácie génovej technológie majú byť primárne zamerané terapeuticky na ďalší rast humanity. Génové technológie nesmú viesť k ovládaniu človeka človekom. Genetické experimenty by nemali poškodzovať ani ohrozovať život, zdravie a integritu osoby človeka. Na základe svojej dôstojnosti nemôže byť človek použitý ako prostriedok k akémukoľvek cieľu, a preto je eticky vylúčené napríklad šľachtenie a klonovanie ľudí, konštatuje Ondok. Veda a technika má v sebe podľa Klebera čosi pokušiteľské. Poznanie často prináša pre vedcov uspokojenie samo osebe, bez zreteľa na jeho praktické využitie v živote. Objavenie nukleárnych procesov vo fyzike elementárnych častíc nebolo určite motivované cieľom objaviť novú účinnú zbraň pre ničenie sveta a životov ľudí. Je však možné žiadať od vedcov, aby si sami vymedzili hranice svojho poznávania? Predovšetkým ide o to, či je vôbec možné vopred určiť, ktoré brány vedúce k nepoznanému majú byť uzavreté. To zrejme nie je možné, lebo nevieme, kam cesty skryté za týmito zavretými bránami vedú. Možnosť zneužitia je možné vylúčiť len tam, kde mravný étos človeka rastie s jeho poznaním. Podľa Ondoka ani v oblasti katolíckej morálnej teológie ešte neexistuje úplný konsenzus pri riešení niektorých bioetických problémov génovej technológie. Hľadajú sa nové prístupy k riešeniu spomínaných problémov. Oficiálne vyjadrenia cirkevných predstaviteľov, ktoré sa odvolávajú na rýdzo teologické argumenty, sú práve v tejto oblasti bioetiky zatiaľ veľmi zdržanlivé. Ondokovu knihu považuje za výzvu teológom, aby pozorne načúvali hlas prírodných vied. V tom spočíva podľa mňa jej hlavný prínos. Nové vedecké poznatky sa totiž môžu stať pre teológov podnetom, aby sa usilovali hlbšie reflektovať tradičné teologické témy a zároveň vytvárať nové, ktoré neboli doteraz aktuálne. Teológia netvorí uzavretý systém poučiek, ale sa vyvíja. Preto nemôže mať na všetko hneď pripravenú hotovú odpoveď. Boh, ktorý sa zjavuje vo vesmíre a v ľudskom živote, nám stále uniká a nemôžeme ho celkom vtesnať do kategórií nášho myslenia. Aj to nám chcú povedať najnovšie poznatky prírodných vied. Ondok je otvorený a tvorivý teológ a vedec, ktorý neuhýba pred žiadnym problémom, ale usiluje sa s ním poctivo vyrovnať. Prispieva tým k vytvoreniu nového teologického myslenia. Autor je teológ (Josef P. Ondok: Přírodní vědy a teologie. CDK Brno, 2001, 176 strán)
