Samozrejme: veda verzus viera

Všetky druhy kreacionizmu, viery v stvorenie predpokladajú existenciu nadprirodzenej bytosti a tým sa samočinne vyraďujú z oblasti vedy, ktorá pripúšťa len prirodzené vysvetlenia pozorovaných javov. Náboženstvo a veda sú dve oblasti, ktoré sa čiastočne prekrývajú a tam sa neznášajú: existencia duše, nadprirodzena, posmrtného života. Ale veda, konkrétne ani evolučná teória, nie sú vo svojej podstate ateistické; k otázkam nadprirodzena sa veda nemôže vyjadrovať, lebo jeho existenciu neuznáva a neskúma. Na to nestačia zmysly a nie sú prístroje. Ak niekoho otázka viery zaujíma, ale nechce byť ateistom, mal by zaujať postoj agnosticizmu: zatiaľ nevieme, ako to je. Nedá sa dokázať, že existuje Boh a čo s tým súvisí, ale ani opak, že neexistuje. Ak niekto v tejto situácii siahne po Biblii a chápe a vysvetľuje ju ako vedu, nepridáva jej na vážnosti, ale znevažuje až zosmiešňuje ju. Občas sa to deje. Začiatkom marca t. r. vyšla kniha profesora fyziky na UK Júliusa Krempaského Veda verzus viera? (Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2006, 254 s.), v ktorej autor tvrdošijne pokračuje v opakovaní svojho dokazovania niečoho veľmi sporného: že neexistujú „nejaké osobitné“ rozpory medzi vedou a vierou, že obidve hovoria o tom istom, že napr. fyzika podporuje vieru do takej miery, že svojimi zákonmi vysvetlí účinnosť modlitby za vyzdravenie pri AIDS (!) atď. Takýto postoj bol medzi veriacimi, ale najmä medzi vedcami donedávna zriedkavý, ale prekvapujúco sa rozmáha. „Nové“ názory sa diskutujú vo svetle ohromného politického vplyvu a tlaku, ktorý má náboženstvo aj v našej slovenskej súčasnosti. Viem, že čo píšem, sa stretne s odmietnutím nielen reprezentantov katolíckej cirkvi, ale aj niektorých intelektuálov ženúcich sa k obrane náboženstva z politických dôvodov. Ak sa náboženstvo redefinuje za vedu, potom možno napísať knihu ako Veda verzus viera s otáznikom a dať si odpoveď, že nie sú si proti, ale spolu – že sa zbiehajú. Toto si dal za cieľ profesor Krempaský a napísal nábožnú knihu; veriaci hovorí o vede. Hoci sú v nej state o fyzike a kozmológii, nie je to vedecká kniha; problémy sa preberajú len z hľadiska použiteľnosti na dôkaz existencie katolíckeho Boha výpoveďami hlbokoveriaceho katolíka. Na to má, samozrejme, právo v súkromí, ale má právo vychovávať si „učeníkov“ na univerzite? Súdiac podľa doslovu Štefana Lubyho to robí a aj o tom by sa malo hovoriť. Kniha je plná takých neuveriteľných údajov a konštrukcií, že v podstate nemá zmysel zaoberať sa nimi, a to tak v oblasti fyziky, ako aj biológie a dokonca aj teológie. Ale predsa pár príkladov (ktorých úroveň neprevyšuje úvahu o existencii studenej fúzie či realizovateľnosti perpetua mobile): Z fyziky: „Ani materialisticky rozmýšľajúci fyzici v podstate nič nenamietajú proti tvrdeniu, že vesmír mohol povstať z ničoho. Existuje vo všeobecnosti zatiaľ nepotvrdená hypotéza, že vesmír je ovládaný tzv. zákonmi zachovania s nulovou pravou stranou… Keby platilo, že že súčet celkovej hmoty vo vesmíre sa rovná nule, ... potom by nič nebránilo tomu, aby sa ...vygenerovalo z „ničoho“ ľubovoľné množstvo kladnej a súčasne aj zápornej hmoty... Predpoklad o existencii kladnej a zápornej energie vo vesmíre by mohol byť plauzibilný.“ (s.87, 167). Nie som fyzik, ale nemyslím si, že by teoretici Veľkého tresku strácali veľa času úvahami o jeho vzniku z naozaj ničoho. Čudná logika: v stati Možnosť vyslyšania (modlitby) prostredníctvom chaotickej dynamiky (s.172) čítame: „Existuje technická možnosť vyslyšania ľudských prosieb Bohom bez toho, aby pri tom Boh musel porušovať fundamentálne prírodné zákony. Boh to môže vykonať tak, že ovplyvní priebeh prírodných procesov prostredníctvom malých, inakšie bezvýznamných fluktuácií (typu mávnutie krídel motýlika). Tie môžu zvrátiť vývoj makroprocesov tak, že neublížia človeku, ale naopak, mu pomôžu, pričom sa vôbec nemusí siahnuť na platnosť univerzálnych zákonov.“ Treba väčší dôkaz na rozlíšenie reči vedca a veriaceho? Smiem to chápať tak, že keby na vyslyšanie modlitby bol potrebný blesk a hrom, to by nebola malá fluktuácia, ale bolo by to siahnutie na platnosť univerzálneho prírodného zákona? Ja si myslím, že každé „ovplyvnenie priebehu prírodných procesov“ – pri vyslyšaní modlitby to Boh zrejme robí – je siahnutie na platnosť univerzálnych zákonov. Medzi „malou fluktuáciou“ a hromom-bleskom je len kvantitatívny rozdiel a ten tu nemôže padať na váhu. Prekvapuje ma aj naivita záplavy rovnocenných príkladov na túto tému – pri šiestom som prestal. Išlo o uzdravenie z AIDS – samozrejme, vyvolané modlitbou. Boh nevylieči chorého, ale zariadi, aby sa mikróby nie rozmnožovali, ale vymreli; to predsa nie je porušenie nijakého prírodného zákona. Svedčí takáto logika univerzitnému profesorovi fyziky? Z biológie: „ Evolúcia ako spôsob kreácie nášho sveta sa stala uznávanou doktrínou nielen svetskej, ale aj cirkevnej hierarchie. Jej základom sú univerzálne platné prírodné zákony, ktoré... zapríčiňujú spontánne generovanie nových kvalít.“ Evolúcia ako spôsob kreácie je oxymorón, je to básnická metafora, spojenie dvoch významovo sa vylučujúcich výrazov ako výrečné mlčanie či chudobný boháč, ale my nepíšeme básne; také niečo neexistuje. To tu nebolo počas storočí a najmenej od tých čias, ako pojem evolúcie zasiahol aj človeka, bola a je evolúcia ľudí pravým opakom ich stvorenia a celá evolúcia sa pre niektorých stala a dodnes je dielom diabla. Takto urobiť z evolúcie jednu zo slúžok kreácie si zaslúži Templetonovu cenu! Niečo sa buď vyvinulo, alebo bolo „kreované“. „Viera zásadne neodmieta evolúciu, a preto nie je už pravdou, že by náboženský svetonázor bol apriorne nevedecký“ (s. 124). Táto veta znie tak, ako keby len odmietanie evolúcie uberalo náboženstvu na vedeckosti. Ako keby nerobili problém zázraky a ľudským rozumom nepochopiteľné tzv. zjavené pravdy typu Trojice či dogma z roku 1950 (!) o nanebovzatí Panny Márie. Predovšetkým sa treba dohodnúť na tom, že evolúcia prestáva byť evolúciou v darvinovskom zmysle slova, ak sa jej dá prívlastok riadená či dokonca s nariadeným cieľom, čo je v absolútnom rozpore s každým odtieňom odborného výrazu prírodná evolúcia. Obchádzať čestné pomenovanie Stvoriteľ moderným dizajnérom alebo akousi vyššou inteligenciou, vymyslieť eufemizmus inteligentný dizajn pre zaužívaný kreacionizmus, to mi znie ako lapanie vtáčika napodobenou piesňou. Aj Kreátor má ten náznak, ale kto v neho verí, už nemôže byť evolucionista. Mal som vrstovníkov, ktorí len akt stvorenia sveta (bez podrobností, a nikdy nie v súlade s Bibliou) pripisovali Bohu; uznávali vývoj života, rastlín aj zvierat, vrátane vzniku človeka v zmysle Darwinovej evolučnej teórie – považovali sa za moderných katolíkov. Dnes však máme do činenia so zástancami potreby priameho či nepriameho stvoriteľského aktu aj pre vznik človeka, principiálne odlišného od zvierat. Tým hlasne prízvukujeme: ak niekto rodokmeň vývoja uzná, ale niektoré vetvy rezervuje Bohu, a čo by to bola aj len jedna vetva, ten neuznáva evolúciu a je kreacionista, či už obyčajný alebo tzv. vedecký; tí sú najhorší a aj Krempaský ich označuje za „priveľmi naivných“. Na Krempaského činnosti je nebezpečné už to, že sa mu venuje pozornosť. Publikácia jeho knihy vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied dokazuje, že jeho argumentom (Moliérove Smiešne preciózky nechajú pozdravovať) venujú kladnú pozornosť nielen cirkevné kruhy, ale aj štátna správa. Naletia mu aj mnohí nevzdelaní, lepšie povedané, v tomto odbore neinformovaní občania. Hrozí opakovanie aféry Lysenka a Lepešinskej z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, keď akademická obec príliš dlho mlčala pri predkladaní nevedeckých teórií a zasahovaní politiky do vedy; je menej zlé, ak cirkev zasahuje do vedy? Za najhorší dôsledok tejto knihy považujem možnosť preniknutia jej myšlienok do škôl všetkých stupňov. Myšlienok, ktoré sú nielen v oblasti fyziky a kozmológie také zmätené, že nad nimi môžu krútiť hlavou aj teológovia: že dedičnosť prvého hriechu spočíva v tom, že egoistickú voľbu spáchali nielen Adam a Eva, ale prví ľudia vôbec a všetci ďalší, vrátane nás (s. 111); že pri zázračných vyzdraveniach pôsobí Boh cestou informatiky. Nájdu sa študenti fyziky, ktorí nájdu v takýchto sklzoch svojho odboru zaľúbenie? Pri čítaní takejto knihy sa nakoniec vynorí myšlienka: Dobre, to sa dalo čakať. Krempaský čestne bránil právo na slobodu svedomia v časoch totality; je v prvom rade veriaci. Ale prečo viera ako globálny fenomén nahradzuje alebo aspoň sprevádza racionálne uvažovanie aj u tých ľudí a vedcov, ktorí sú ináč skeptickí? Výberom tém a ich spracovaním sa Krempaský hlási k takej bigotnej viere, k akej sa priznal v USA jeho spolubojovník biológ Jonathan Wells: „...môj duchovný otec a moje modlitby ma presvedčili, že musím zasvätiť svoj život zničeniu darwinizmu (sic), ako mnohí moji kolegovia unitári zasvätili svoj život ničeniu marxizmu.“ Wellsa postihla mánia darvinofóbie, Krempaský by každému číslu rád dal v prírodných vedách antropický (pre človeka blahodarný) význam; číslo 3 patrí vo vede nášmu chápaniu priestoru a vo vede Najsvätejšej Trojici: aká úžasná konvergencia (súbežnosť)...! Aj na šamanizme nachádza pozitívne črty – predtuchu nadprirodzena, ktoré vedie k predstave mnohých bohov a potom jedného Boha. Zabúda, že moderní teisti sú v ohľade Baala a Zlatého teľaťa, Tóra a Vótana, Poseidóna a Apolóna, Mitrasa a Amona Raa – ateisti. Že všetci sme v ohľade väčšiny bohov, na ktorých kde a kedy ľudia verili, ateisti. Len poniektorí z nás idú v neviere o jedného boha ďalej (Dawkins). Pre čestne uvažujúceho človeka existuje údajná zbiehavosť vedy a viery len vtedy, ak to niekomu vyhovuje. Ale aj potom je to len povrchné, prázdne, vymyslené tvrdenie. Z početných tzv. drobných chýb ma veľmi škrie jedna „hrúbka“. Prečo sa v knihe vydanej Vedou, vydavateľstvom SAV, zásadne píše darwinizmus, keď Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slovenského jazyka a aj slovníky cudzích slov uvádzajú podobu darvinizmus? Môže ísť zášť tak ďaleko, že sa mu ani na meno nepríde? Autor je biológ a publicista