Verejný záujem – základ politiky v samospráve
Finančná a kompetenčná autonómia predurčujú slovenské samosprávy k optimálnej realizácii princípu subsidiarity („nezastupiteľnosti“). Tento princíp znamená, že problémy sa majú v prvom rade riešiť na úrovni, na ktorej vznikajú, resp. na najnižšej možnej spoločenskej („verejnosprávnej“) úrovni. Vyššia úroveň sa má do riešenia problémov zapojiť iba vtedy, keď tá nižšia nedokáže problém riešiť či už z finančných, logistických alebo personálnych dôvodov. Význam subsidiarity je v detailnom poznaní problémov práve na tej najnižšej, k občanom najbližšej úrovni. Riešením konkrétnych problémov sú potom poverené orgány, ktoré ich v dostatočnej miere poznajú. Princíp subsidiarity v územných celkoch, lokálnej aj regionálnej politike vykonávajú občanmi vybraní politici. Tí rovnako ako ich kolegovia na vyšších úrovniach politiky by mali sledovať jediný cieľ: prijímanie rozhodnutí korešpondujúcich s verejnými záujmami. Samospráva očami občanov Správa vecí verejných sa na najnižšej úrovni zabezpečuje hlavne prostredníctvom samosprávy. Prvá úroveň politiky, ako ju môžeme smelo nazvať, je vlastná obciam a mestám. Jej druhá úroveň zas regiónom. Územným celkom spätým so samosprávnymi krajmi. Bez ohľadu na počet obyvateľov, demografickú štruktúru či geografickú rozlohu občania obcí a miest samosprávu nevnímajú ako politiku. Je to tak kvôli vzťahu medzi nimi a komunálnymi politikmi. Ich bezprostredné interakcie, priama komunikácia a aj očakávania, ktoré občania spájajú so samosprávou – obecným či mestským úradom vytvorili špecifický pohľad na samosprávu. Vzťah aktérov moci je typický pre život komunít, ktoré spoločne spravujú a riadia územný celok. Takéto vnímanie samosprávy ako úrovne politiky môžeme ohraničiť rešpektovaním zastupiteľskej demokracie. To občania dokazujú účasťou na voľbách. Ďalej ju vnímajú ako nástroj na riešenie svojich bežných, každodenných problémov či poskytovanie služieb. Priestor na riešenie každodenných problémov Komunálnej politike je vlastné riešenie problémov prvotného charakteru. Veľmi zaujímavým príkladom, ktorým možno ilustrovať rozdielne vnímanie samosprávy v kontexte politiky i nástroja na riešenie problémov, sú miestne komunikácie, chodníky. Po každej zime vidíme množstvo výtlkov, ktoré sú problémom pre vodiča i chodca. Keďže obaja sú daňovníkmi, oprávnene žiadajú nápravu vzniknutého stavu. Opravu tak cesty, ako aj chodníka. Ich problém majú riešiť orgány obce. Keďže sa tento problém týka viacerých skupín občanov, môžeme hovoriť o verejnom záujme, ktorým sú v konečnej fáze opravy rozbitých komunikácií. Ak sa aj starosta a poslanci stotožňujú s daným problémom, verejný záujem nadobúda v rebríčku priorít lokálnych politikov stabilné miesto (a možno aj prvenstvo). V konečnom dôsledku sa v podobe investičnej akcie premietne do obecného rozpočtu. O rozpočte ako celku a o jeho konkrétnych častiach rozhodujú poslanci. Tento proces môžeme nazvať politickým prístupom k verejnému záujmu, keďže občiansky prístup znamená definovanie problému a žiadanie nápravy od kompetentných orgánov. Aj napriek tomu, že občiansky problém sa stal súčasťou politiky a tak získava priestor na rokovaní obecného parlamentu, neúčasť resp. veľmi nízka účasť občanov na rokovaní zastupiteľstva svedčí o prvotnom tvrdení. Problém dier na komunikáciách občania nepovažujú za politický, ale skôr za bežný, každodenný problém, resp. v tomto prípade za sezónny. Ich neúčasť na rokovaní obecného zastupiteľstva je vyjadrením toho, že samosprávu nevnímajú ako politiku, ale ako priestor (nástroj) na riešenie problémov svojej územnej komunity. Mestský nádych politiky Ani účasť občanov na rokovaniach mestských zastupiteľstiev nie je omnoho väčšia. To tiež dokazuje pôvodné vnímanie samosprávy, hoci občania sú na rozdiel od vidieckeho obyvateľstva intenzívnejšie konfrontovaní s postojmi tej-ktorej politickej strany zastúpenej v mestskom parlamente. Vo väčších mestách sú interakcie medzi lokálnym politikom a občanom menej intenzívne ako v malých samosprávach. Priama komunikácia je často nahrádzaná nepriamou. Informáciami, ktoré politici občanom distribuujú cez médiá a tlačoviny. Veľkým samosprávam je vlastný aj väčší počet poslancov a väčšia konkurencia politických strán. Ich úsilím je uspieť v boji o moc a mať čo najväčší vplyv na dianie v územnom celku. Na rozdiel od mnohých obcí pri mestských voľbách nerozhodujú „rodinné klany“, ale stranícke značky a osoba kandidáta. Občanovi sa tak dostáva omnoho viac informácií z miestneho politického prostredia, ktoré je na rozdiel od obecného aktívnejšie a možno aj politicky agresívnejšie, hoci aj „mestský“ občan má svoj špecifický pohľad na samosprávu a veľmi slabo vníma politikum. Väčšia komunita, občianska anonymita a množstvo lokálnych problémov zakomponovaných do politických tém ho preto vystavujú politickým rozhodnutiam. Viac však výsledkom rozhodnutí ako ovplyvňovaniu ich prijímania. Lobing na úrovni miestnych samospráv Ani v meste však nie je prvotný prístup občanov k samospráve taký, že ju ľudia považujú za úroveň politiky, aj keď vzhľadom na počet obyvateľov, zložitejší spôsob jeho správy a riadenia a nepochybne väčšie množstvo problémov, služieb a politickej konkurencie je počet ľudí angažovaných v politike či zaujímajúcich sa o správu vecí verejných väčší. Jej prvotné chápanie je rovnaké. Teda ešte stále u väčšiny obyvateľstva predstavuje priestor na riešenie bežných problémov a poskytovanie služieb rôzneho druhu. Hoci od väčšiny obyvateľstva nemôžme očakávať vysokú mieru politickej uvedomelosti, ktorá by bola stelesnená ich účasťou na rokovaniach obecných či mestských parlamentov či prehľadom v pracovných materiáloch poslancov, ich pohľad na úlohy samosprávy sa zatiaľ nestabilizoval. Nesúvisí to len s prirodzenou pasivitou, nakoľko každý človek má zrejme veľa osobných problémov, medzi ktorými sa sotva nájde priestor na ďalší – politický problém. Súvisí to zrejme so vzťahom k správe spoločnosti. Prvotným impulzom na hlbšie vnímanie samosprávy sa javí zdôrazňovanie a samotné zapájanie ľudí do úspešného pozitívneho lobingu. Jeho autormi sú občianske združenia a neformálne iniciatívy, ktoré artikulujú záujmy sociálnych či spoločenských skupín, ale na rozdiel od politických strán a súkromných firiem nebojujú za svoje miesto v poslaneckých laviciach, prípadne ekonomický zisk. Ich motívom na spájanie ľudí musia byť univerzálne témy. Všetky témy, ktoré sa môžu spojiť pod jednu strechu – s označením „verejný záujem“. Verejný záujem – definovanie problému územného celku Verejný záujem predstavuje základ akejkoľvek politickej agendy. Politické strany i nezávislí kandidáti, ktorým je umožnené kandidovať, potrebujú pre svoje úspešné pôsobenie v politike získať dôveru občanov. Dôvera sa získava veľmi ťažko. V politike to platí dvojnásobne, keďže demokratické voľby sú poznačené pluralitou a teda konkurenciou viacerých strán, prúdov, kandidátov. Presviedčanie ľudí a získanie voličských hlasov nie je preto ľahká vec. Rovnako ťažké je udržanie si voličskej základne medzi voľbami. V čase, keď je pre konkrétne rozhodnutie dôležitá občianska podpora – petícia, zhromaždenie, resp. miestne referendum. Politik môže s občanom nadviazať dialóg len cez pochopenie občianskych problémov a navrhnutím konkrétnych opatrení. Bolo by veľmi naivné si myslieť, že úspech politika spočíva v presviedčaní občanov o tom, že problém je to, čím sa zaoberá on, a nie to, čo zaň považujú ostatní. Takýmto prístupom by nedošlo k nadviazaniu potrebného dialógu a povestného partnerstva aktérov politického života. Základom úspechu je opačný postup: keď sa politik identifikuje s problémami, ktoré zadefinujú občania, a dokáže hľadať uspokojujúce odpovede na ich otázky. Politik (ako inak?) vystupuje v pozícii zástupcu ľudu. Jeho agenda sa týka riešenia tých problémov a spoločenských otázok, ktoré sú vo všeobecnosti definované ako verejný záujem. Autorom verejného záujmu je a musí zostať v prvom rade občan. Ten vyjadruje svoj postoj k spoločenským témam a politik musí reflektovať na dané témy a je povinný priradiť im prioritu v rámci politickej agendy. Aj keď je prirodzené, že praktická politika prináša aj situácie, keď skôr ako občan prichádza s novou témou politik. Pozícia novej témy v rebríčku priorít je vždy na takom mieste, aké mu priradia občania, a nie politici. Ak sa stane opak, je úplne prirodzený občiansky prejav nespokojnosti, ktorým občania žiadajú zmenu prístupu politikov k danej téme. Sekundárny analfabetizmus aj v samospráve Tento pojem vo všeobecnosti označuje situáciu, keď sa politické elity usilujú znížiť záujem občanov o politiku a vzbudiť celkový nezáujem občanov o správu vecí verejných. Podpora sekundárneho, teda druhotného analfabetizmu je vlastná aj politikom na regionálnej a lokálnej úrovni. Žiadna politická strana, mestský alebo obecný úrad, prípadne úrad samosprávneho kraja nemôže byť informačnou agentúrou, ktorá bude občanom približovať prvú alebo druhú úroveň samosprávy, jej poslanie, zmysel, organizačnú schému, kompetencie a pod., aj napriek tomu, vymenované inštitúty dostatočne nevyužívajú svoju pozíciu na to, aby podporovali občiansku participáciu. Úspešným nástrojom boja proti uvedenej forme analfabetizmu sa preto javí pôsobenie mimovládnych organizácií, neformálnych občianskych združení, ale aj miestnych politikov, ak za základ pôsobenia v politike považujeme politickú agendu, ktorou chcú miestni politici uspokojivo riešiť verejné záujmy. Úspech ich politiky tak závisí od toho, akým spôsobom a aká agenda je ponúkaná voličom. Zrejme taká, ktorá reaguje na ich potreby, nehovoriac však o populizme, keďže občanom v samospráve sú bližšie konkrétne výsledky ako všeobecné a abstraktné predvolebné formulácie. Ak autorom verejného záujmu musí byť občan, potom za spoluautora možno považovať toho, kto pomôže občanom zadefinovať daný problém, s ktorým sa občania plne stotožnia. Túto úlohu môže na seba prevziať mimovládna (formálna aj neformálna) organizácia – lokálny pozitívny lobista alebo politik, ktorý si uvedomuje potrebu vlastnej politickej agendy ako základu pre politické pôsobenie. Verejný či stranícky záujem Hoci je nemožné konštatovať, ako a kedy si občan uvedomí svoje nezastupiteľné miesto v politickom živote samospráv, jeho vnímanie bežných, každodenných problémov územného celku a ich riešenie politikmi je intenzívne, aj keď sa verejne neprejavuje. I napriek tomu, že sa nepokúša porozumieť politickým procesom, je autorom verejných záujmov. Každý verejný záujem, ktorý väčšina považuje v konkrétnej chvíli za nedôležitý, sa stáva zbytočnou politickou agendou (programom), ktorou sa politik – jej nositeľ – odcudzuje občanom. Spätná reakcia zo strany občanov je veľmi jednoduchá. Má podobu nízkej volebnej účasti a malej šance na skutočnú konkurenciu kvality. Komunálne voľby sú tak súťažou strán s disciplinovanými voličmi. Tí často do politiky prinášajú nízku personálnu kvalitu a namiesto verejného záujmu len záujem stranícky, alebo dokonca iba osobný, ktorý je len maskovaný ako záujem konkrétnej politickej strany na miestnej úrovni. Autor je politológ a pôsobí v samospráve
