Neznámy známy: Ken Loach, bojovník za práva robotníckej triedy
Susan: Mávaš niekedy depresie? Steve: Nie. Depresie sú pre strednú vrstvu. My ostatní musíme vstávať skoro ráno a ísť do práce. Lúza (Riff-Raff,1990) „Západný svet. Základným problémom je demokratická kontrola zdrojov, demokratická kontrola kapitálu. To je otázka, ktorá sa len tak nestratí, pretože ženieme našu civilizáciu do priepasti. Nutkanie produkovať a vyvíjať nové technológie zvyšuje chudobu, nezamestnanosť a nadprodukciu. Je to akcelerujúca špirála. Oprate držia v rukách veľké korporácie. Je mimo našej kontroly, dokonca aj kontroly štátu. Nadnárodné korporácie fungujú na základe zákonov svojich vlastných trhov. Takže otázka znie: Kto to riadi? Kto ovláda zem a technológie? Kto ovláda trhy?“ Ken Loach Len prednedávnom zrolovali červené koberce na promenáde Croisette v juhofrancúzskom letovisku Cannes, kde sa v nedeľu skončil 58. ročník najprestížnejšieho filmového festivalu. V hlavnej súťaži bojoval o Zlatú palmu v silnej konkurencii filmov ako Volver od Pedra Almodóvara, Babel Alejandra Gonzáles Iňárritu alebo Marie Antoinette Sofie Coppoly, aj zatiaľ posledný režisérsky počin britského režiséra, najvýznamnejšieho predstaviteľa britského sociálneho realizmu, Kena Loacha The Wind that Shakes the Barley o vzniku neblaho známej Írskej republikánskej armády, vo svete známej pod hrozivým akronymom IRA. Kontroverzná téma, najmä v dnešnej dobe, keď sa nad nami vznáša všadeprítomná celosvetová hrozba terorizmu. S podobnou témou prišiel Loach do Cannes už v roku 1990 vo filme Tajné zložky (Hidden Agenda, 1990). V tomto politickom trileri si zobral na mušku angažovanie sa Veľkej Británie v Severnom Írsku. Neberie si servítku pred ústa a otvorene útočí na britskú politiku v severoírskom Ulsteri. Obviňuje vládu z korupcie vo vysokých kruhoch, zo zrady, podvodov a štátom objednaných vrážd. Tento útok na konzervatívnu politiku Británie zdvihol vlnu kritiky zo všetkých strán. Člen britského parlamentu Ivor Stanbrook ho označil „za oficiálny príspevok IRA v hlavnej súťaži“. Film bol odsúdený konzervatívcami ako podvratný. Na druhej strane mu však ortodoxní radikáli vyčítali, že je príliš „ultraľavicový“. Napriek všetkému si Loach domov odniesol Cenu Poroty a Zvláštne uznanie Ekumenickej poroty. Kto je vlastne tento príjemný starý pán a prečo sa vždy aj za cenu osočovania a zákazov usiluje hľadať pravdu tam, kde sa ostatní radšej ani nepozrú? Kenneth Charles Loach sa narodil 17. júna 1936 v mestečku Nuneaton, blízko Coventry vo Veľkej Británii. Jeho otec John Loach, pochádzajúci z 10 detí, nikdy nemal možnosť získať vzdelanie. Doba bola zlá a jeho rodina potrebovala peniaze na živobytie. To ho neskôr viedlo k neoblomnému rozhodnutiu postarať sa, aby jeho syn Ken nepremeškal ani jednu príležitosť vzdelávať sa. John pracoval ako elektrikár v továrni. Ken vo svojej režisérskej kariére zostal verný svojmu robotníckemu pôvodu. Kvôli hroziacej vojne sa musela rodina Loachovcov často sťahovať z miesta na miesto. Keď mal malý Ken 10 rokov, spolu s rodinou šiel na týždňovú dovolenku do Blackpoolu, kde mu učarovalo divadlo. „Vystupovali tam komici ako Frank Randle, Albert Modley, George Formby alebo Jewell a Warris,“ hovorí Ken Loach, „pamätám si, ako sa celé publikum otriasalo, hystericky sa smialo. Jeden starý chlapík sa rehotal tak, až mu vyhŕkli z očí slzy a kotúľali sa mu po lícach. Bol to neuveriteľný, kolektívny smiech. Tam sa mi komédia dostala pod kožu.“ Po skončení strednej školy začal študovať právo na Oxfordskej univerzite, kde začal hrať v divadle. Postupne však strácal záujem o právo a zasvätil svoj život umeniu – divadelnému herectvu. Chvíľu bol divadelným hercom, kým nezasiahla ruka osudu. V roku 1963 úspešne požiadal o štipendium na kurz réžie v televízii BBC. Stal sa tak študentom televíznej réžie. V tom čase BBC spúšťala svoj druhý kanál, ktorý sa stal priestorom na nové, svieže nápady. Tu sa stretáva s producentom Tonym Garnettom, s ktorým režíroval štylisticky ambiciózne filmy pre televízny cyklus Stredajšie hry, ktoré revolucionalizovali britskú dramatickú televíznu tvorbu a podnietili intenzívne politické debaty. Obidvaja oddaní socialisti dúfali, že ich sociálne uvedomelé filmy inšpirujú robotnícku a strednú triedu k práci na revolučných ekonomických zmenách. Syntézou čŕt talianskeho neorealizmu a francúzskej novej vlny vytvorili novú filmovú formu – dokudrámu. Používaním dokumentárnych techník rozprávali fiktívne príbehy, poukazovali na široký okruh problémov ako bezdomovci, delikvencia dospievajúcich, odborová politika a potraty. Touto estetickou inováciou dosiahli predtým nevídanú emocionálnu autenticitu, a tak vyviedli britskú televíziu zo štúdií von do ulíc. Režírovaním dokudrám v BBC Ken Loach postupne našiel svoju kreatívnu víziu a hlas, ktorý definoval jasný smer jeho budúcej tvorby. Filmy ako Up the Junction (1965) o robotníčkach v továrni a Cathy Come Home (1966) o bezdomovcoch v Británii z cyklu Stredajších hier sa stali medzníkmi televíznej histórie. Televízia prestala byť škrobenou štúdiovou záležitosťou. Stala sa skutočným hlasom ľudu. Loach spolu s Garnettom dokázali, že toto médium je schopné podnietiť diskusie reagujúce na sociálne problémy spoločnosti. Povzbudený úspechmi z televízie sa Ken Loach odhodlal režírovať svoj prvý celovečerný film Smola v pätách (Poor Cow, 1967) – citový a sociálny zápas mladej ženy Joy (Carol Whiteová). Vydávala sa veľmi mladá, porodila syna a jej manželstvo sa pomaly rozpadá. Po zbabranej lúpeži sa jej manžel dostáva do väzenia a ona sa zamiluje do iného muža, tiež kriminálnika. Poor Cow prostredníctvom kvázi-dokumentárnych scén zobrazuje jej každodenný boj o prežitie v období troch rokov. Film je akousi zmesou „kuchynského realizmu“ a štylizácie francúzskej novej vlny. Napriek tomu, že ho sám Loach považuje za „zbytočný“, je dôležitým medzníkom jeho režisérskej kariéry. Tu sa kryštalizujú nielen jeho nosné témy, ale aj spôsob ich spracovania. Nadväzuje ním na tradíciu talianskeho neorealizmu. Taliansky režisér a scenárista Pier Paolo Pasolini citoval tento film ako „jasný príklad toho, že neorealizmus napriek tomu, ako niektorí tvrdia, nie je mŕtvy.“ V roku 1969 vzniká kľúčové dielo britskej kinematografie 60-tych rokov, príbeh nádeje, vzoprenia sa voči neblahému osudu, každodenných strastí ľudí z robotníckej triedy. Príbeh chlapca a jeho pustovky (druh dravého vtáka, pozn. autora) Kes (Kes, 1969). Pätnásťročný Billy Casper (David Bradley) pochádza z najchudobnejšej časti anglického mesta Barnsley. V škole sa nedokáže sústrediť, má veľmi zlé známky, nemá žiadnych kamarátov. Jeho starší brat ho pravidelne bije, pre okolie akoby ani neexistoval. Jedného dňa nájde mláďa pustovky, ktoré začne vychovávať. Vytvorí sa medzi nimi silné puto, ktoré dáva Billymu novú nádej a zmysel v jeho doteraz bezútešnom živote. Kes je drsný, smutný, zábavný a veľmi dojímavý film, ktorý autenticky, bez zbytočnej sentimentality rozpráva jednoduchý príbeh duchovného naplnenia a slobody. Po komerčnom a kritickom úspechu Kes sa Loach vrátil späť do televízie, kde nakrúcal najmä dokumentárne filmy a radikálne politické drámy. So svojím radikálnym hlasom stojacim neochvejne na strane robotníckej triedy mal čoraz väčšie problémy realizovať svoje projekty. Aj keď boli nakrútené, boli buď hrubo cenzurované, často zakazované a niektoré z nich sa dokonca nesmú premietať ani dnes (napr. dokumentárny film o veľkom štrajku baníkov Otázky vodcovstva (Questions of Leadership, 1983). Nástup 80-tych rokov preňho opäť neveštil nič dobré. Vlády v Británii sa ujali konzervatívci na čele s Margaret Thatcherovou, ktorých politika už nemohla byť vzdialenejšia od jeho politických ideálov. Loach sa rozhodol upustiť od celovečerných filmov a pustil sa do priameho boja svojimi dokumentárnymi filmami. 80-te roky strávil zúfalým zháňaním prostriedkov na financovanie svojich filmov. Ako sám hovorí, „doslova roky som chodil hore dolu po Wardour Street, s kufríkom v ruke, zúfalo zháňajúc financie.“ Producenti sa báli zdvíhať telefóny zo strachu, že by na opačnom konci bol „socialistický burič“ Ken Loach a jeho „politicky nekorektné a neprijateľné“ filmy. Koniec vlády Železnej lady na začiatku 90-tych vrátil Loacha v plnej sile spať na mapu svetových filmových režisérov. V roku 1991 nakrútil prvý diel svojho „filmového triumvirátu“ skúmajúceho následky ekonomických politík thatcherizmu na robotnícku triedu pod názvom Lúza (Riff-Raff, 1991). Steve (Robert Carlyle, u nás známy ako Begbie z filmu Danny Boylea Trainspotting, 1996) je glasgovský robotník, čerstvo prepustený z väzenia. V Londýne si nájde prácu na stavbe. Zápasí s predákom stavby Mickom (Garrie J. Lammin), ktorý sa neúspešne pokúša udržať si svojich robotníkov pod kontrolou. Tí všemožnými spôsobmi obchádzajú predpisy a nariadenia. Stevovi spolupracovníci zo stavby sa mu usilujú nájsť nielen nové ubytovanie, ale aj priateľku. Nosnou témou tohto filmu, podobne ako u všetkých jeho filmov, je triedny zápas obyčajného človeka so systémom, ktorý ho zneužíva na svoj vlastný prospech. Raining Stones (Raining Stones, 1993) je druhým dielom spomínanej trilógie. Bob (Bruce Jones) a jeho rodina ako tak vyžijú zo zarobených peňazí, kým do ich života nezasiahnu dve udalosti: Bobovi ukradnú dodávku a jeho dcéra Coleen (Gemma Phoenixová) potrebuje šaty na prvé sväté prijímanie. Lenže tie stoja viac ako 100 libier, čo sa v momentálnej situácii stáva takmer nereálnym. Manželka (Julie Brownová) a pastor (Tom Hickey) mu radia, aby šaty pre dcéru požičal, no on o tom nechce ani počuť. Jeho dcéra predsa musí mať na túto prvú slávnostnú príležitosť v jej živote tie najlepšie šaty, nie nejaké požičané handry. Kde však nezamestnaný Bob zoženie potrebné peniaze? Film nakrútený podľa skutočných udalostí Ladybird (Ladybird, 1994) je záverečným dielom voľnej trilógie. Maggie Conlanová (Crissy Rocková) je slobodná matka. Má štyri deti od štyroch rôznych chlapov, ktorých opustila, pretože ju všetci do jedného bili. V noci, keď raz nechala svoje ratolesti doma samé, v byte vypukol požiar a deti utrpeli popáleniny. Úrad sociálnej starostlivosti jej ich odoberie a Maggie sa zúfalo pokúša svoje deti vybojovať späť. Jedného dňa stretne muža menom Jorge (Vladimir Vega), ktorý ju miluje aj bez toho, aby ju mlátil. Už sa zdá, že konečne spolu začnú žiť normálnym rodinným životom. No aj ich novonarodené dieťa je odobrané do sociálnej starostlivosti úradov. Kinematografia Kena Loacha je plná súcitného, humorného, citlivého a chápavého pohľadu na každodenný ťažký život nižších sociálnych vrstiev spoločnosti. Postavám jeho filmov často nezostáva nič iné len brať svoj údel s humorom im vlastným. Veď ako Loach hovorí: „Keby v ich životoch chýbal humor, nezostalo by im už vôbec nič a mohli by sa rovno ísť obesiť.“ Nevzdávajú sa a bojujú proti veterným mlynom neprajného systému. Nenechajú sa položiť na kolená, s hlavou hrdo vzpriamenou si razia cestu k lepším zajtrajškom, ktoré sú v nedohľadne. Nielen témy, ktoré spracúva, ale aj forma, akou rozpráva príbehy na plátne, je jemu vlastná už od začiatkov v BBC. Vychádza z tradície talianskeho neorealizmu, dôležitá je preňho autentickosť. Dokumentárne techniky, zábery snímané kamerou z ruky a obsadzovanie filmov nehercami z prostredia, kde sa jeho filmy odohrávajú, vyvolávajú v divákovi často pocit, že sa díva na dokumentárny film. Trvá na tom, aby postavy používali svoj vlastný jazyk, dialekt a prízvuk. To smeruje k tomu, že jeho filmy aj napriek tomu, že sú v angličtine, sú distribuované s anglickými titulkami. Loachove filmy demonštrujú fakt, že nezlomnosť robotníckej triedy závisí od ich schopnosti brať život s humorom a udržiavať silné vzťahy v rámci svojich komunít. „Kým budú postavy schopné smiať sa v krčme nad pollitrom piva, som si istý že vytrvajú a prežijú.“ Ken Loach
