Realita namiesto dogmy
Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj vydala začiatkom júna správu, podľa ktorej liberalizácia nie je jediným spôsobom, ako dosiahnuť vysokú zamestnanosť. Tú je možné dosiahnuť aj pri existencii silných odborov a vysokej sociálnej ochrane zamestnancov. Politici sa radi ukrývajú za oponu „exaktnej ekonomickej vedy“. Ekonomické reformy sú podporované tvrdením, že neexistuje „ľavicová“ či „pravicová“ hospodárska politika, ale len „racionálna politika“ a „nezodpovedná populistická rétorika“. Tento argument sa objavuje tým častejšie, čím viac ľudí „reformy“ negatívne zasiahnú. Ak sa politika nemôže opierať o legitimitu demokratického súhlasu väčšiny, vracia sa k technokratickej predstave o „kráľoch filozofoch“, ktorí „vedia lepšie ako obyčajní ľudia“, čo krajina a jej obyvatelia potrebujú... Dogma liberalizácie Podobnými argumentmi bolo podporované aj prenášanie liberálnych paradigiem do európskych ekonomických a sociálnych systémov. Pre európske ekonomiky trpiace trvalou vysokou nezamestnanosťou (pravda, vysokou v západoeurópskom, nie slovenskom zmysle slova) bol predpisovaný jediný recept – „liberalizácia trhu práce“. V 90. rokoch sa objavovali pravidelne štúdie, ktoré európskym politikom dokazovali, že ak sa majú ich ekonomiky stať viac konkurencieschopné a ak majú byť schopné zamestnať viac ľudí, je správna jediná cesta – oslabenie ochrany zamestnanca, zníženie podpory v nezamestnanosti a pod. Odporúčania zhŕňané pod termín „reforma rigidných európskych trhov práce“ mali ľudí priviesť k „flexibilnejšiemu prístupu“ k zamestnaniu – častejšie striedanie pracovných miest – a vďaka uľahčeniu najímania a prepúšťania pracovníkov mali byť podnikatelia schopnejší reagovať na potreby trhu. Kritici, ktorí upozorňovali na negatívne dosahy straty sociálneho bezpečia a solidarity, boli odkazovaní na „ekonomickú nevyhnutnosť“. V poslednom čase sa však ukazuje, že ani s ňou to nebude až také jednoznačné. Ekonomické úspechy severských krajín, dosiahnuté pri zachovaní obrovských sociálnych systémov, poukazujú na pozitívne efekty sociálnych výdavkov a ochrany. Rôzne cesty Správa Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) o stave zamestnanosti v najvyspelejších krajinách sveta konštatuje, že bojovať s nezamestnanosťou je možné aj pri vysokej ochrane pracujúcich a štedrej podpore v nezamestnanosti. V porovnaní s prvou takouto štúdiou uverejnenou pred 12 rokmi, OECD reviduje niektoré z pôvodných záverov a, slovami Johna Evansa, generálneho tajomníka odborového poradného výboru pri OECD, posúva sa k prístupu viac založenému na dôkazoch než na politickej dogme. „Starý prístup deregulácie trhov práce ako spôsobu zníženia nezamestnanosti zlyhal pri prinášaní výsledkov, ktoré sľuboval.“ OECD konštatuje, že podľa veľkého množstva empirických štúdií o vplyve legislatívy ochraňujúcej zamestnancov na výkonnosť trhu práce nie je oslabenie ochrany zamestnanca zaručenou cestou k úspechu. „Kľúčovým zistením je, že vplyv (legislatívy) na celkovú nezamestnanosť je pravdepodobne nízky.“ Súčasne, aj krajiny poskytujúce „relatívne štedrú“ podporu v nezamestnanosti môžu mať efektívny trh práce. Podmienkou je, aby bola táto podpora spojená s aktívnou politikou vlády na trhu práce zameraná na podporu nezamestnaným pri hľadaní a nástupe do práce – poradenstvo, rekvalifikácia, ale i finančnou podporou. Cena OECD v štúdii konštatuje, že „neexistuje jediná správna kombinácia politík pre úspech na trhu práce“. Nízku nezamestnanosť prináša tak anglosaský „prístup s nízkou sociálnou ochranou, slabou úlohou odborov a nízkou podporou v nezamestnanosti (využívaný napríklad v Británii a Írsku a zavádzaný na Slovensku), ako aj systém založený na koordinovanom sociálnom dialógu, štedrom sociálnom systéme s aktivačnými opatreniami pre nezamestnaných a legislatíve ochrany pracovníkov kombinujúcej dynamický trh práce so sociálnou bezpečnosťou (ako je to v severských krajinách – Švédsko, Fínsko, či Dánsko). Za týmto konštatovaním sa však skrýva jedno veľké ale – každý z prístupov má aj svoju cenu. V druhom prípade sú to vyššie výdavky na sociálnu politiku, ktoré však dokážu severské krajiny vykrývať zdaňovaním bez toho, aby ohrozili konkurencieschopnosť svojich ekonomík – v celosvetových porovnaniach sa umiestňujú trvalo na čele (pričom Fínsko je dokonca najviac konkurencieschopnou ekonomikou sveta). V druhom prípade je cenou zvýšenie podielu chudobných. Zatiaľ čo Británia a Maďarsko boli medzi krajinami, v ktorých sa v posledných rokoch podarilo výrazne znížiť nezamestnanosť, patria súčasne medzi ekonomiky, v ktorých OECD odporúča riešiť vysokú koncentráciu zle platenej práce a chudoby – podobne ako v USA. Naopak, krajiny so silným sociálnym systémom a dôležitou úlohou odborov, zaznamenávajú nízku nerovnosť príjmov a tým aj chudoby. Úspešnejší model Ak chápeme vyššiu zamestnanosť ako cieľ sám osebe, potom sú oba prístupy rovnocenné. Ak však vnímame jeho širšie súvislosti – celkovú konkurencieschopnosť ekonomiky aj jej sociálnu inkluzívnosť, schopnosť vytvoriť podmienky na čo najširšie naplnenie potenciálu každého jednotlivca – potom je úspešnejšou cesta severských krajín. Vytvorenie takých úspešných sociálnych systémov je, samozrejme, zložitejšie z hľadiska potreby vyvažovať rozličné ciele (sociálnu ochranu a flexibilitu atď. na rozdiel od deregulácie stavajúcej na jednoduchom – a nesprávnom – predpoklade, že najlepšie riešenie prinesie sám trh), z komplexného hľadiska je však prínosnejšie.
