Reklama
Reklama

Ľavicoví aktivisti

Koalícia sociálnych smerokratov a SNS smrdí. S tým sa nedá nič robiť. Neviem, čo by som povedal starému sociálnemu demokratovi, napríklad Dominikovi Vrbovi, keby som čosi také podporil.
Počet zobrazení: 1616
12-m.jpg

Koalícia sociálnych smerokratov a SNS smrdí. S tým sa nedá nič robiť. Neviem, čo by som povedal starému sociálnemu demokratovi, napríklad Dominikovi Vrbovi, keby som čosi také podporil. Napriek tomu ma nedostatok zdržanlivosti, ktorú v tejto veci preukázali ľavicoví aktivisti, prekvapil a zamrzel. Pretože niečo treba povedať aj nezamestnaným, obyvateľom chudobných „východných krajín“ a, vôbec, všetkým obetiam pravicových experimentov, ak môžem použiť predvolebný Ficov slovník. Angažované články, rozhovory, odstúpenie vedenia MSD, to všetko robí z intelektuálnej ľavice vítaného naivného spojenca pravice a všetkých jej minulých i budúcich úspechov. Odmietanie spolupráce ľavice s nacionalistami je otázkou hodnôt. Tou je však aj realizácia programu sociálne spravodlivejšej spoločnosti. Rovnica je napísaná jasne, aj keď sa jej ťažko verí – ak ľavica vylúči zo spolupráce nacionalistov, striedanie moci na Slovensku môže mať len podobu rotácie vlády pravice a kompromisnej vlády pravo-ľavej. Dva kroky doprava, jeden doľava a znovu dva kroky doprava. Ľavicoví aktivisti sa z tejto pasce vyzúvajú poukázaním na možnosť koalície Smer-SD, HZDS a SMK, ktorá by sa pragmaticky mohla, aj vzhľadom na sociálne problémy slovenského juhu, posunúť do stredu. Ak by Smer-SD vybral za svojho druhého partnera Mečiara, mohol SMK primäť k vstupu do vlády. Samozrejme, nestalo sa tak najmä kvôli „voľbe srdca“ ľudí ako Robert Fico, Boris Zala či Dušan Čaplovič (s ním napísal o odstavení SMK od koryta pred dvoma rokmi Sergej Chelemendik dokonca knihu-rozhovor). Účasť SMK vo vláde by pre Fica predstavoval vnútrostranícky problém, navyše by to znamenalo otvorenie druhého frontu v parlamente proti „ostrému“ Slotovi. Spolupráca Smeru-SD s SMK bola dobrou strategickou otázkou, mala však byť na stole najneskôr pred tými dvoma-troma rokmi a mali k nej prispieť aj ľavicoví aktivisti, ak by boli dostatočne prezieraví. Ale neboli. Karty sú rozdané inak. Môžeme teraz do Smeru šiť, koľko sa do neho zmestí. Návod máme poruke v podobe červenej karty v rukách európskych socialistov. Smer zlý, my dobrí. Necítite však aj vy tú čudnú pachuť, na ktorú upozornil český premiér Paroubek? Keď sa to tak vezme, čo vlastne slovenská sociálna demokracia (smerácka aj predsmerácka) od západoeurópskych kolegov dostala okrem zdvorilých diskusií? Poskytli nám know-how, ako riadiť krajinu v transformačných časoch? Poskytli ideologickú oporu proti nástupu liberálnych reforiem? Nie, nič také nemali. Jan Marinus Wiersma sa prišiel pozrieť do rómskych osád, povedal, že to je zlé a že s tým musíme niečo robiť – áno, to sú eurosocialisti, muži a ženy bez receptov, s povrchným záujmom o túto časť Európy. Aj teraz boli so Smerom hotoví akosi rýchlo, čertovsky rýchlo. Môžeme si z nich brať príklad, mať jasno v otázke dobra a zla. Pravicoví novinári nás budú vyhľadávať, s napätím počúvať, čo povieme proti Smeru. Staneme sa ich spojencami v boji proti „vulgárnej politike, akú si občania nezaslúžia“. Ale z ich strany to je dočasné spojenectvo, zostaneme pre nich „komunistami“, tak ako pre nich zostali komunistami Weiss, Schmögnerová či Stank, hoci ich dočasne tolerovali a vyzdvihovali ako modernú ľavicu. Modernú, teda nekladúcu odpor „rozumnej“ pravicovej politike. A čo budú robiť „reformátori“, kým my budeme mátožiť proti Ficovi? Myslíte si, že budú vypisovať petície a organizovať protismerovské iniciatívy? Nie, to nechajú na nás, oni zatiaľ budú „makať“, študovať a písať. A bez zaváhania spolupracovať s neprijateľnou a neslušnou vládou, pretože len spoluprácou s ňou presadia svoje názory. (A vláda bude ich názory vyhľadávať, lebo už dnes chápe, že ľavicoví analytici nič použiteľné v rukách nemajú.) Nevymýšľam – pozrite sa na Richarda Sulíka a Miroslava Šmála na ministerstve financií. Mimochodom, je zvláštne, ako robí nám ľavičiarom dobre, keď nám dajú priestor v pravicových médiách. Radi napíšeme, radi sa vyjadríme, lebo podvedome máme pocit, že náš kredit tým rastie. Čím to je, že naše sebavedomie rastie, keď nás za ľavicových inteligentov uznajú pravicoví novinári? To, čo slovenská ľavica (vo všetkých svojich farbách, a nie je ich málo) najviac potrebuje, nie sú večne sa mýliaci aktivisti, ale kvalitní ekonómovia a sociológovia, politológovia, ktorých jedinou kvalifikáciou nie je schopnosť špekulovať a fabulovať, analytici, ktorí sa naozaj rozumejú konkrétnym oblastiam správy verejných záležitostí. Ak chceme, aby nás hocikto (nielen Smer-SD) bral vážne, musíme sa vzdať ilúzie, že čosi vyriešia petície a iné machroviny o tom, akí sme my skutoční ľavičiari. Sebavedomie a vplyv sa rodí z kvality. Tak sa niečomu naozaj potrebnému začnime venovať. A nebojme sa spolupracovať so smradľavou vládou. Aj my si za ňu môžeme. Zostať pri ľavicovom aktivizme znamená zostať na ocot a na smiech. Autor je bývalý ľavicový aktivista a bojovník proti mečiarizmu

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama