Zbavenie sa magického prvku v náboženstve (2)
Kniha Odkouzlení světa patrí ku klasickým dielam zaoberajúcim sa problémami straty vplyvu náboženstva v európskej spoločnosti. Autor sa v nej zaoberá otázkou, či sa v modernom svete stráca spolu s verejnými náboženskými prejavmi aj osobná viera a polemizuje s Weberovou tézou o postupnej racionalizácii spoločnosti. Originálnym spôsobom rozoberá vzťah štátu a náboženstva a zaoberá sa nejednoznačným pomerom medzi modernými vedeckými konceptami, ideológiami a filozoficko-náboženskými ídeami. Najďalej privedený náboženský prevrat, ktorý predstavuje kresťanstvo, bol výsledkom neuveriteľného rozšírenia obzoru celých národov. Vyvrcholil a presadil sa práve tam, kde miešanie nesúrodých prvkov a s tým súvisiace odstredivé zameranie ľudských perspektív mali najväčšiu silu – teda v ohnisku najväčších otrasov. S týmto vedomím môžeme povedať, že najpozoruhodnejšie na celej veci je, že začala najprv na okraji najmocnejšej z veľkých ríši a až potom sa dostala do jej stredu. Gauchet hovorí, že celý proces, ktorý vyvrcholil kresťanstvom a vtelením, treba chápať ako obrátený duchovný obraz systému svetovej veľmoci. Keď mal dospieť k úspešnému koncu, potreboval zvláštny druh ľudí, ktorí boli zároveň vo vnútri, aby sa mohli dať preniknúť duchom daného zriadenia i mimo, aby sa túžili z neho vymaniť. V náboženskom hnutí, ktoré začalo Mojžišom išlo, o odpoveď náboženskému systému ako predstaviteľovi utláčateľskej moci, odpoveď, ktorá prišla zvonku, lebo tí, ktorí sa búrili, stáli celkom na okraji spoločnosti. Ale čo bolo zásadným paradoxom tejto reakcie i jej hlavnou hybnou silou, bolo to, že si pre odpor voči svojmu protivníkovi zvolila jeho vlastné prostriedky, konštatuje Gauchet. Prevzala od despotického zriadenia jeho tendenciu k vyčleneniu jediného boha a doviedla ho až do krajnosti, keď jeho výsledok obrátila proti despotovi samému a proti jeho oprávnenosti. To viedlo k objaveniu Boha, aký tu doteraz nebol – Boh vytvorený ako protiklad akéhokoľvek iného Boha. Boh úteku z Egypta, neporovnateľný so všetkými egyptskými bohmi, celkom iný a oveľa mocnejší ako sú oni, teda potenciálne jediný pravý Boh. Tu sa nachádzame u hlavného koreňa monoteistického prevratu, hovorí Gauchet. Vidíme tu opačný vývoj než s akým sa v dejinách väčšinou stretávame a ktorý sa prejavuje synkretickou blahovôľou dobyvateľov pre božstvá a vieru národov, ktoré si podmanili a pričleňujú ich ku svojim vlastným. Tu, naopak, spodné vrstvy posudzovali horné, úbohí mocných a skôr než odpor bola ich hybnou silou silná túžba uniknúť z ich područia. Práve vzhľadom na neobyčajne zvláštnu nevyhnutnosť zvíťaziť nad tým, čo vám vládne, a uistiť sa o svojej identite tvárou tvár tomu, čo vás ovláda a hrozí rozptýliť do ničoty a jedine vzhľadom na ňu boli využitím skrytých duchovných možností vo vnútri despotickej štruktúry prekročené hranice, na ktorých sa konkrétne prejavy všade inde zastavovali. No spojenectvo s týmto pomstiacim sa Bohom, ktorý je schopný vyslobodiť z osídiel tej najmocnejšej ríše vtedajšieho sveta, sa nemalo prejaviť dodržiavaním odvekého poriadku predkov, ale za cenu absolútnej dôvery, ktorá nie je podopretá žiadnym priamym dôkazom, že zasiahne ako záchranca. Z doterajšej vlády aktuálnosti pôvodného sa dostávame do prítomnej pôsobnosti transcendentného, konštatuje Gauchet. Toto zásadné rozdvojenie, ktoré vedie k ontologickej dualite je možné vysvetliť, ako znovu opakuje Gauchet, jedine mimoriadnou situáciou, za ktorej sa spojilo prijímanie s odmietaním a úsilie oddeliť sa s tvrdošijným zotrvávaním na jednom mieste. Vďaka tejto situácii sa urýchlilo do hĺbky idúce egyptské kvasenie a vznikla kontrastná podoba Boha Izraela. A všade inde, v Iráne, Indii, v Číne, kde tiež prebehla podobná kryštalizácia nových možných podôb podstaty, ale vyvolaná zvnútra, priamo z prostredia, kde pôsobili tendencie k zjednoteniu božských skutočností, nakoniec náboženská prestavba tak či onak vyústila do formy jednobožstva. Nemuselo ísť o oddelenú osobu, ale napríklad o preklenutie onoho oddelenia najvyšším stupňom neosobnosti. Alebo išlo o delenie sveta v nezmieriteľnom boji bohov. Aj keď bol svet rozdelený na dve protikladné časti, predsa zostával sám so sebou zjednotený, lebo kozmický boj dvoch princípov sa odohrával práve vo vnútri jedného toho istého sveta. Náznak vnútorného rozštiepenia bytia sa rozplynul vo vnútornom antagonizme. Ako keby nebolo nemožné zvnútra prekonať zdedený rámec myslenia a prelomiť jeho zovretie, konštatuje Gauchet. Potom, keď bolo židovské náboženstvo ustanovené a upevnené, prišiel Ježiš, aby ho presiahol a tak naplnil. Podľa Gaucheta príchod Ježiša ako Mesiáša je možné pochopiť len ako pokračovanie a ďalšiu etapu vývoja, ktorú začal Mojžiš. Ježišovo kazateľské pôsobenie priamo nadviazalo na prorocké prehlbovanie obrazu Boha. Znamenalo praktické zrušenie prvotného rozporu jahvizmu, ktorý bol judaizmom ešte prehĺbený, a to medzi univerzálnosťou Božou a partikulárnosťou Zmluvy. Ježiš neruší starý princíp skupinovej spolupatričnosti so systémom povinností, ktoré k nemu patria. Vedľa neho ustanovuje a určuje celkom iné chápanie povinnosti založenej na nezávislosti srdca. Nejde mu o založenie nejakého individualistického poriadku. Utvára človeka ako jedinca, ktorý je vzhľadom k pravidlám, ktorým sa podriaďuje a cieľom, ktoré chce dosiahnuť vnútorne nezávislý na zákone prináležitosti, ktorým sa riadi bežný svet. Problém Boha, ktorý je tu pre všetkých ľudí a ktorého má pritom vzývať len jeden národ, Ježiš vyriešil za pomoci plodného odkazu vyvoleného národa naviazaním na samotného Mojžiša a na jeho zakladateľský čin tak, že nového Boha nechal vzísť z priestoru, ktorý vznikol vymanením sa z pozemskej nadvlády. Odštiepenie, ku ktorému vyzýva Ježiš, je radikálne ešte aj tým, že nejde len o spreneverenie sa moci tohoto sveta, ale priamo svetu samému, zdôrazňuje Gauchet. A tým je jeho Boh skutočne Bohom univerzálnym, bezprostredne prístupný pre každého človeka. Tým sme sa stali kresťanmi. Celkový význam rozvinutej transcendencie so všetkými jej dôsledkami, ktorý povstal z týchto skromných počiatkov, by nemal zastrieť skutočnosť, že východiskový bod bol mimoriadne zvláštny a krehký. Ježiš celým scenárom svojej role, postavením činu na čelo svojho učenia, záhadnou cestou, ktorou sa uberal jeho osud znamenal niečo nevyjadriteľne nové a to v oblasti života, právd a hodnôt. Niekedy okolo roku 1700 končia čisté kresťanské dejiny. Myslia sa tým dejiny, ktorých vývoj je neoddeliteľný od napĺňania základných štruktúrnych možností, ktoré so sebou prinieslo kresťanstvo. Z obdobia dozrievania hlavných zložiek modernosti v rámci náboženského vývoja sa dostávame do doby ich zrelosti a rozmachu umožneného práve tým, že sa z náboženstva vymanili. Gauchet vysvetľuje rozchod s náboženstvom tak, že to neznamená že zanikne akýkoľvek náboženský prejav, znamená to odlišné usporiadanie spoločenskej reality, než bolo vtedy, keď sa bral ohľad na ono Iné. Tým, že sa takto človek vymaní z vplyvu Iného, dostane sa k slovu subjektívna skúsenosť Iného, čo je azda u človeka posledný už nemeniteľný prvok. Gauchet znovu zdôrazňuje, že „koncom náboženstva“ sa označuje veľmi presne určený jav, a to koniec štrukturujúcej úlohy, ktorú v spoločenskom priestore vo všetkých známych spoločenstvách vrátane našej mal princíp závislosti. Moderná spoločnosť nie je spoločnosťou bez náboženstva, je to spoločnosť, ktorej hlavná osnova je vybudovaná z premenenej funkcie náboženstva. Aj keby sa spoločnosť celkom rozišla s náboženstvom, to by neznamenalo, že to náboženské by prestalo hovoriť k jednotlivcom, myslí si Gauchet. Rozhodne treba uznať existenciu trvale pôsobiacej subjektívnej vrstvy v náboženstve, kde nezávisle od všetkých oficiálnych poučiek sa nachádza osobná skúsenosť. Musíme sa vyhnúť dvom omylom – po prvé, že z existencie onoho subjektívneho jadra vyvodíme trvalosť alebo nemennosť náboženskej funkcie, a po druhé, že nepochybné slabnutie významu náboženstva v našich spoločnostiach budeme považovať za neklamnú známku toho, že náboženstvo sa raz bez stopy stratí, uzatvára svoje úvahy Gauchet. Autor je teológ Marcel Gauchet, Odkouzlení světa, CDK Brno, 2004, 259 strán
