Vojna v Levante (1)

Problematika vysokej miery politickej nestability v regióne historicky známom pod názvom Levanto nie je pre odbornú verejnosť novinkou. Počnúc neúspešným spravovaním počas tzv. mandátnej správy zo strany britského impéria v prvej polovici minulého storočia až po udalosti, ktoré sú priamym dôsledkom jednostranného vyhlásenia nezávislosti štátu Izrael v roku 1948. Väčšie či menšie strety a konflikty vzájomne súperiacich vojenských, resp. polovojenských, legálnych či ilegálnych ozbrojených skupín prebiehajú v regióne fakticky nepretržite. A to bez ohľadu na to, že oficiálny ozbrojený vojnový konflikt sa v oblasti odohral pred viac než dvadsiatimi rokmi. Nasledujúce intermezzo možno označiť za „mierové“, napriek všadeprítomnému napätiu a nedôvere. Tie sú prezentované predovšetkým latentným nepriateľstvom medzi okupačnými jednotkami štátu Izrael a polovojenskými jednotkami Palestínčanov (Brigády Kassám, Brigády mučeníkov al-Aksá a pod.). Napriek tomuto konštatovaniu a geopolitickým východiskám ostatného obdobia sme nezaznamenali žiadne priame vojenské akcie medzi susedskými štátmi. Paradoxne tak vyznieva fakt, že súčasný konflikt sa rozhorel tam, kde sa ho, pravdepodobne neúspešne, v polovici 80. rokov 20. storočia usilovalo natrvalo uhasiť medzinárodné spoločenstvo (OSN, Francúzsko a USA). Čo je príčinou tohto neúspechu? Prečo nie je možná politická stabilizácia a úspešná mierová koexistencia v regióne? Čo je príčinou eskalácie napätia, ktorej sme svedkami v týchto dňoch? Skutočne v tom hrá rolu únos vojakov izraelskej armády? Toto je len stručný výpočet problémových okruhov, ktoré ťažia hlavy politických aktérov tak v regióne, ako aj v globálnom meradle. Únos? Pravdepodobne, aspoň v oficiálnej vojenskej „propagande“ izraelskej vlády, je práve „únos“ spúšťacím elementom súčasnej krízy. Podobne sa k definovaniu príčin ostatných udalostí stavia i väčšina médií. Špeciálne médiá na Slovensku. Tie od počiatku aktuálnych udalostí, ktoré majú svoj „pôvod“ v pásme Gazy (na čo sa postupnou eskaláciou konfliktu na izraelsko-libanonskej hranici zabúda), pri definovaní príčin začiatku vojenských operácií izraelskej armády namierenej voči tzv. teroristom (obeťami sú však palestínski civilisti a civilné obyvateľstvo Libanonu) indikujú ako primárnu príčinu tzv. únos vojakov izraelskej armády. Takto je to v prípade „uneseného“ vojaka Šalita, ako aj jeho dvoch spolubojovníkov v priestore hraníc Izraela a Libanonu. V tomto smere sa však objavuje problém. Primárne v používanej terminológii. Na rozdiel od slovenských médií (SME, televízne spravodajstvo STV a pod.) sa zahraničné médiá, analytici a politici nesnažia striktne označiť súčasný status týchto vojakov ako únos resp. obete únosu. V renomovaných anglofónnych médiách napríklad BBC News a iné sa používa na označenie slovo seize alebo capture, ktoré v preklade znamenajú skôr zajatie. V oveľa menšom počte a skôr v druhotnom význame potom označenie kidnap (únos). Otázkou tak je: Je možné uniesť vojaka? Samozrejme, v určitých situáciách áno, napríklad ak je dotyčný mimo služby, na dovolenke pri mori či doma s rodinou alebo cestuje v lietadle, lodi či inom dopravnom prostriedku, ktorý sa stane obeťou únosu teroristov. Vojenská história však v rámci svojej terminológie označuje prípady, ak sa vojak počas aktívnej služby, t. j. napríklad na kontrolnom stanovišti, tzv. checkpointe, ktoré je súčasťou reštrikčných opatrení okupačnej armády (prípad vojaka Šalita), alebo v prípade prepadu vojenského konvoja (prípad vojakov z hraničnej oblasti Izrael-Libanon) dostane do rúk nepriateľských armádnych alebo gerilových jednotiek na okupovanom území v podobe zajatia, resp. „padnutia“ do zajatia. Na tomto mieste sa do popredia dostáva otázka opodstatnenia, resp. dôvodov používania nesprávnej terminológie. Príčin môže byť niekoľko. Po prvé, môže ísť o neznalosť, chybný preklad. V horšom prípade môže ísť o úmyselné skresľovanie a zahmlievanie skutočnosti. V prospech koho? Odhliadnuc od medializovaných nedôsledností je v prípade dnešnej eskalácie napätia dôležité zamyslieť sa nad presným určením determináciou príčin danej krízy. Skutočne je možné, vychádzajúc z geopolitických a vojenských predpokladov všetkých jej aktérov, za dnešnými udalosťami vidieť spomenuté zajatie vojakov? Nemala by byť najvýznamnejšia vojenská mocnosť regiónu a pravdepodobne jedna z najsilnejších armád sveta schopná vyriešiť takú marginálnu otázku „chirurgickým spôsobom“? Do kontextu deklarovaného úsilia vyslobodiť zajatých vojakov možno len s veľkými problémami zapracovať a adekvátne obhájiť súčasnú aktivitu izraelskej armády. V tomto smere ide predovšetkým o akcie zamerané na deštrukciu infraštruktúry (alebo jej pozostatkov či minimálnej existencie) v pásme Gazy, ktorá bola sprevádzaná ničením civilných cieľov (obytné štvrte, budovy palestínskej samosprávy a pod.) Odsúdeniahodný v tomto smere je aj fakt, že operácia v Gaze bola sprevádzaná aj bezprecedentným zatýkaním vládnych predstaviteľov palestínskej samosprávy, vrátane samotných ministrov. Podobne je to aj v prípade vojenskej agresie voči Libanonu. Ak by v prípade súčasného konfliktu skutočne išlo o dnes prezentované ciele, t. j. vyslobodenie zajatých vojakov z rúk Hizballáhu (pravdepodobne dnes bezpečne ukrytých v Sýrii alebo Iráne), demilitarizácia (skôr úplná likvidácia) politických a vojenských štruktúr Hizballáhu, resp. mierové, bezpečnejšie susedské vzťahy s Libanonom, tak by musel (mal) Izrael postupovať v medziach medzinárodného práva. V rámci tohto postupu by sa vojna s Libanonom, ktorej sme svedkami a ktorá denno denne prináša nové civilné obete (viac než 1000 mŕtvych civilistov), javila ako posledná možnosť po neúspechu diplomatického riešenia, a nie naopak. A to aj napriek tomu, že práve izraelské vojenské kruhy uprednostňujú najmä postup vojna- -diplomacia. V prípade zámeru definovať na základe dostupných faktografických údajov príčiny súčasnej vojny je potrebné určiť hlavných aktérov súčasného konfliktu. Vo všeobecnosti možno aktérov rozdeliť na priamych a nepriamych. K priamym aktérom patria najmä Palestínska samospráva a Libanon na jednej strane a Izrael na strane druhej. Za nepriamych aktérov konfliktu možno považovať predovšetkým Irán, Sýriu a čiastočne i USA. Čo je príčinou aktuálnej eskalácie napätia v regióne? Aké ciele sledujú jednotliví aktéri? Palestínska samospráva a Libanon Spojenie Palestínskej samosprávy a Libanonu v tomto smere nie je náhodné. Obe krajiny (napriek neukončenému procesu kreovania palestínskeho štátu) na základe ostatných udalostí možno charakterizovať ako obete dnešných udalostí. Libanon a podobne i predstavitelia Palestínskej samosprávy nemali záujem byť súčasťou dnešnej vojny v Levante. V tomto smere je možné vychádzať z viacerých aspektov. V prípade Libanonu ide predovšetkým o postupné oživovanie ekonomiky krajiny, ktorá bola zničená rokmi občianskej vojny spojenej s intervenciou Izraela v 80. rokoch minulého storočia a dlhotrvajúcou prítomnosťou sýrskej armády. Všetky spomenuté aspekty mali negatívny vplyv nielen na ekonomiku krajiny a rozvoj najmä cestovného ruchu, ktorý postupne až do vypuknutia vojny s Izraelom (paradoxne na začiatku letnej turistickej sezóny) vykazoval tendencie postupnej konjunktúry. Oveľa väčší dosah mali na stabilizáciu politického systému krajiny. Libanon ako postkoloniálny produkt umelého vytvárania hraníc a štátov v období prvej polovice minulého storočia má veľmi špecifický politický systém. Ten je založený na vzájomnej rovnováhe jednotlivých aktérov (maronitov, sunnitov a šiitov), ktorí jednotlivo zastupujú približne jednu tretinu populácie krajiny. Na základe tejto skutočnosti sú rozdelené aj jednotlivé zložky moci. Hlavou štátu je na základe uvedeného delenia maronitský kresťan, predsedom vlády sunnitský moslim a na čele zákonodarnej moci je šiitsky moslim. Veľmi dôležitá pri stabilizácii takto špecifického politického systému je vysoká vnútropolitická citlivosť pri riešení problémových okruhov, ako aj minimalizácia akýchkoľvek destabilizujúcich zásahov zvonku. Ako ukazuje história, v prípade, že sa do vnútropolitických konfliktov či reálnych alebo umelo vyprovokovaných zapoja okolité krajiny, hrozí destabilizácia celého systému. Posilnenie pozície ktoréhokoľvek aktéra na úkor „konkurencie“ a úsilie o vytvorenie monopolu moci viedli k občianskej vojne. Na základe presvedčenia vojenských stratégov Izraela a Sýrie, ktorí sa najčastejšie realizovali v týchto prípadoch a podľa ktorých je oslabený Libanon vhodným prostriedkom na šírenie ich moci v regióne, sa v tomto smere od päťdesiatych rokov minulého storočia obe krajiny aktívne angažovali. K najznámejším príkladom patrí úsilie o vytvorenie „kresťanského štátu“, ktoré dominovalo v zahraničnej politike Izraela už v roku 1954. Toto úsilie bolo opätovne oživené ládou Menachema Begina (1982) a predovšetkým ministrom obrany Arieolom Šaronom, ktorý podľa vlastných slov „bol na inváziu pripravený od okamihu, keď sa stal v auguste (1981) ministrom.“ (Hirst, D.: Puška a olivová ratolesť). Na druhej strane je podobná iránsko-sýrska snaha o kreovanie šiitskeho režimu na základe Chomejního politickej ideológie velajat-e faqíh (t. j. vláda duchovenstva). Sýria si posilňovala svoje postavenie v Libanone prakticky od získania moci stranou BAAS (70. roky 20. storočia). Dôvodom bola potreba akceptácie alawitského vedenia strany, ako i celej komunity v rámci ší’ie. Na to mala slúžiť práve podpora zo strany libanonských (šiitskych) náboženských autorít. Na tento cieľ mala poslúžiť i priama vojenská prítomnosť Sýrie v oblasti údolia Bika’a. Po úspechu šiitskej (islamskej) revolúcie v Iráne v roku 1979 sa v regióne obývanom šiitskou populáciou (južný Bejrút a z väčšej časti juh Libanonu + údolie Bika’a na východe krajiny) začal angažovať práve novoustanovený líder šiitskej revolučnej politickej ideológie. V tomto smere Iránu poslúžilo najmä vyttvorenie hnutia Hizballáh v roku 1982. Hnutie vzniklo paradoxne v čase prvej invázie Izraela do Libanonu, ktorá si stanovila za cieľ zničenie pozícií palestínskych geríl (OOP), ktoré svojou činnosťou ohrozovali sever Izraela. Podobnosť s udalosťami, ktorých sme svedkami toto leto, je pravdepodobne „náhodná“. Výsledkom úsilia nakoniec bola niekoľkoročná okupácia (2000) a vznik oveľa silnejšieho nepriateľa. Zdá sa tak, že z Libanonu sa opätovne stalo bojisko, na ktorom si medzi sebou vybavujú „účty“ a vzájomné animozity Izrael a iránsko-sýrske spojenectvo. Dôvody, prečo nemali o súčasnú vojnu záujem predstavitelia Palestínskej samosprávy, sú trochu odlišné. V prvom rade išlo o úsilie novej exekutívy na území samosprávy stabilizovať svoje postavenie a autoritu a to najmä z dôvodov: a) bezpredmetného bojkotu zo strany medzinárodného spoločenstva (USA a Izrael a čiastočne EÚ); b) ekonomickej blokády zo strany okupačnej moci Izraela, ktorá postupne smeruje k humanitárnej kríze; c) hroziacej občianskej vojne medzi polovojenskými jednotkami dominantných frakcií palestínskeho politického systému. Všetky spomenuté aktivity mali spoločného menovateľa, ktorým je odmietnutie akceptácie výsledkov demokratických volieb na území Palestínskej samosprávy, resp. nezmierenie sa s volebnou porážkou. Úsilie novej vlády smerovalo predovšetkým na zmiernenie sociálnych dosahov spomenutých sankcií a zastavenie alebo aspoň zmiernenie aktivít gerilových skupín (Brigády Kassám) namierených voči okupačným silám Izraela na území Palestíny s cieľom zlepšiť renomé hnutia Hamas v očiach medzinárodného spoločenstva. Súčasné vojenské aktivity izraelskej armády učinili pravý opak. Izrael svojím konaním (ničenie infraštruktúry, permanentné oslabovanie palestínskych bezpečnostných zložiek a pod.) naďalej zhoršuje nepriaznivé postavenie palestínskeho civilného obyvateľstva. Na druhej strane, represiami namierenými voči politikom znemožňuje Hamasu výkon akýchkoľvek kompetencií v oblasti zákonodarnej a výkonnej moci. Sekundárny dôvod, prečo si Palestínska samospráva a vedenie hnutia Hamas neželalo vojnus Izraelom napriek tomu, že aktívny odpor voči okupácii je prioritou jeho činnosti, taktiež a možno paradoxne súvisí s výsledkami volieb. Hamas, a predstavitelia hnutia to často zdôrazňovali, nebol pripravený na víťazstvo vo voľbách. Z tohto dôvodu potreboval čas a pomoc Fatahu. Čas na zmenu stratégie činnosti, vyrovnanie sa s novou situáciou. To v spojení s vyššie uvedenými faktormi znamenalo čiastočné oslabenie hnutia spojené s čiastočnou transformáciou jeho činnosti. Toto oslabenie sa Izrael usiluje využiť a prostredníctvom vojenských operácií sa vysporiadať s nepríjemným „dieťaťom“ vlastnej vojensko-politickej stratégie z obdobia pred vypuknutím prvej intifády (1987). (Dokončenie v budúcom čísle) Článok bol uverejnený na stránkach Spoločnosti pre strednú a východnú Európu www.ssve.sk