Sociálnodemokratický model alebo stratená príležitosť? (4)
Chudoba a charita Podľa Petra Schutza (SME, 24. 11. 2005 O dávkach a politikoch) je „hrdelný omyl, že štát je vhodné a múdre médium sociálnej pomoci... Sociálny štát robí nenapraviteľnú škodu: tým, že občanov núti, aby zo svojich daní financovali príjmové rozdiely, zabíja prirodzené sociálne cítenie a medziľudskú solidaritu.“ Inými slovami, keby štát nerobil sociálne transfery, podľa takéhoto extrémne pravicového názoru – by chudoba neexistovala. Liberálny (resp. tzv. anglosaský) model obmedzuje „povinnú solidaritu“ a prenecháva významný priestor charite, no k extrémistickému riešeniu podľa návodu P. Schutza nepristupuje. A to napriek tomu, že týždenník Economist nedávno zauvažoval (inšpirovaný kráľovským darom druhého najbohatšieho Američana v charitatívnemu fondu prvého najbohatšieho Američana), že 21. storočie bude storočím charity. Liberálny sociálny model ráta so sociálnou pomocou štátu prostredníctvom sociálnych transferov, no táto pomoc má byť adresná („keď príspevok, tak adresne“ – I. Radičová, HN, 4. – 6. 5. 2006), určená chudobným resp. nízkopríjmovým rodinám a udržiavaná na nízkej úrovni, aby neviedla k zneužívaniu. Štáty s takýmto druhom sociálneho modelu preto majú nižší podiel sociálnych transferov na HDP ako štáty so sociálnodemokratickým (škandinávskym) alebo konzervatívnym (kontinentálnym) sociálnym modelom. Výsledkom toho je vyššia miera chudoby i po uskutočnení sociálnych transferov. K tomu sa za ostatné roky „dopracovala“ i SR. Naopak, pre sociálnodemokratický sociálny model je charakteristická univerzálna dostupnosť sociálnej pomoci, vzdelania, zdravia atď. Vyššie sociálne transfery zabezpečujú nižšie percento chudobných. Dôraz na adresnosť a testovateľnosť príjmov považuje za jednu z dôležitých princípov sociálnej reformy i Svetová banka, ktorá radila i vláde M. Dzurindu. Pozrime sa na jej výhody a nevýhody. Prvou výhodou je, že krátkodobo šetrí zdroje, čo umožňuje pri tej istej „veľkosti koláča“ dať väčší kus z neho chudobnejším. V prospech adresnej a málo štedrej pomoci sa argumentuje i tým, že takáto sociálna pomoc motivuje k tomu, aby sa jej príjemca sám pričinil o zlepšenie svojej situácie a situácie svojej rodiny. O obmedzeniach druhého argumentu sme už hovorili vyššie, keď sme porovnávali prevahu dopytu nad ponukou práce. Adresnosť nemusí byť lacnejšia, zvyšuje administratívnu náročnosť štátu (testovanie nárokovateľnosti) a sú s ňou spojené veľké podvody a chyby: napr. chyby s prepočtom daňového bonusu stáli britskú pokladňu miliardové škody. Testovateľnosť môže odrádzať aj od individuálnej usilovnosti, ak jej následkom sa adresná dávka prestáva poskytovať. Preto iný bývalý minister práce a sociálnych vecí za KDH Brocka by pri kritike zámeru v PVV zvýšiť podporu pri narodení prvého dieťaťa bez ohľadu na sociálny status rodičov mal byť opatrnejší. Zaiste, adresnosť poskytovania dávok sa nemôže úplne ignorovať ani v sociálnodemokratickom sociálnom modeli. Nemôže však byť povýšená na princíp číslo jeden, a to i napriek tomu, že ho odporúčajú niektorí experti medzinárodných finančných inštitúcií. Otázky efektívneho vynakladania štátnej pomoci sa okrem toho musia posudzovať komplexnejšie, a nie úzko podľa účtovníckeho princípu má dať/dal. Musia brať ohľad na také súvislosti, ako sú väčšia sociálna ochrana a väčšia ochota brať na seba riziko, ako sa vyhnúť medzigeneračnej pasci chudoby a pod. Zásadným rozdielom medzi prístupom súcitných neoliberálov (I. Radičová) a sociálnodemokratickým prístupom k chudobe je, že prví vymýšľajú nástroje na jej zmiernenie, druhí robia všetko, aby chudoba neexistovala. I. Radičová pripravila opatrenia na rozšírenie nástrojov sociálnej politiky i pre rodiny chudobných pracujúcich – napr. zavedenie jedného teplého jedla denne pre deti z rodín v hmotnej núdzi, ale i pre deti rodičov, ktoré sú zamestnaní za nízku mzdu. Ako takéto opatrenie prispieva k rozbitiu generačného cyklu chudoby, k tomu, aby sa tieto deti vyslobodili z pasce chudoby? Ako takéto opatrenie a im podobné vytvárajú rovnosť príležitostí? Ako takéto opatrenie formuje ľudskú dôstojnosť a občianske sebavedomie? Nijako, nijako. Programové vyhlásenie vlády (PVV) adresuje svoje opatrenia proti chudobe širšie: napríklad chudobným pracujúcim je určený záväzok zvýšenia minimálnej mzdy (zvýšenie odpočítateľnej položky z daní nemusí mať pre nich žiadny zmysel, pomôže vyšším príjmovým skupinám). Treba mu však vyčítať, že sa nezaoberá dosť tým, ako predchádzať vzniku chudoby v jej rôznych formách a podobách, ako predchádzať chudobe detí, ako zamedziť tzv. „fuel poverty“, ako predchádzať „health poverty“ a pod. Nevieme napríklad, ako sa chce vysporiadať s chudobou, ktorá sa odráža v ťažkostiach časti domácností kryť náklady na energiu („fuel poverty“). Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry rodiny s nižšími zárobkami v SR vydávajú až 30 percent svojich príjmov na energie, kým medzinárodne uznávaná horná hranica je 10 percent. PVV nie je dosť konkrétne, ako chce riešiť (predchádzať) tomuto druhu chudoby. Možností je pritom viacero: najrozumnejšie je znížiť energetickú náročnosť týchto rodín, príp. nízkopríjmovej skupine poskytovať časť energií zdarma. Obidvoje by mohla byť dohoda s energetickými podnikmi, ktoré R. Fico kritizuje za vysoké ceny a vysoké zisky. (Vyhýba sa kritike regulačného úradu, ktorý nesie kus zodpovednosti za ceny.) Analogicky nulová finančná participácia na poskytovaní zdravotnej starostlivosti pre zraniteľné skupiny by mohla riešiť tzv. health poverty. Lenže s takýmito opatreniami PVV nepočíta. Nevieme preto, ako bude nová vláda predchádzať chudobe spojenej s chorobou. Nevieme ani, ako chce zamedziť vznikajúcemu novému druhu nerovnosti: nerovnostiam v zdraví odvodených od rozdielnej sociálno-ekonomickej situácie jednotlivca. Tak napríklad, napriek tomu, že vo Veľkej Británii existuje všeobecná zdravotná starostlivosť, jej nedostatky (a prirodzene i mnoho iných faktorov) sú príčinou toho, že priemerná dĺžka života v dobre situovaných rodinách podľa ministerstva zdravia tohto štátu je asi o 6 až 7 rokov dlhšia ako v nízkopríjmových rodinách. Toto je už vážna ľudskoprávna otázka! Sociálny dialóg I. Saktor sa v SME (2. 8. 2006) vyjadril takto: „KOZ sa spolupráca so Smerom vyplatila.“ Spokojnosť KOZ s PVV vychádza z formulácií o posilnení sociálneho dialógu, o zlepšení postavenia zamestnanca, o zachovaní mechanizmu minimálnej mzdy a o zvýšení minimálnej mzdy atď. Pozitívne o zvýšení ochrany zamestnaneckých práv a rozvoji sociálneho dialógu v PVV sa vyjadrili i Nezávislé kresťanské odbory Slovenska, resp. ich novozvolené prezídium. Je prirodzené, že Republiková únia zamestnávateľov „argumentuje“ presne naopak a považuje minimálnu mzdu za „výraznú bariéru podnikania, ktorá je škodlivá pre zamestnávateľa a zamestnancov“. A rovnako nie je prekvapením, keď „argumentuje“ proti ochrane zamestnanca: „Striktnejšia, menej flexibilná pracovná legislatíva je jedným z najvýraznejších zdrojov rastúcej nezamestnanosti, pretrvávajúcej dlhodobej nezamestnanosti a to najmä u menej kvalifikovaných zamestnancov“. (Pravda, 2. 8. 2006) Je však spokojnosť odborov s PVV vybilancovaná spokojnosťou PVV s odbormi? PVV sa o svojich sociálnych partneroch nevyjadruje. Škoda: pretože nestačí tripartita, musí fungovať odvetvová bipartita, odbory musia fungovať v podnikovej sfére, musia byť partnermi v regiónoch a pod. Zákon o tripartite, tripartita, predsedníctvo tripartity v rukách ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, vybavenie zákonov doložkou sociálnych partnerov – to všetko presadila SDĽ v rokoch 1998 – 2002. V tom období sa presadilo i mnohé iné – ochrana zamestnanca pred prepúšťaním, aktívne využívanie mechanizmu minimálnej mzdy, zaviedla sa povinnosť oznamovať hromadné prepúšťanie, založil sa fond na pomoc zamestnancom v prípade podniku v konkurze – tzv. garančný fond a pod. Je ideálom KOZ iba sa vrátiť do rokov 1998 až 2002? Medzinárodné zakotvenie KOZ v Európskej konfederácii odborov (ETUC), ako i práve prebiehajúci zjednocujúci proces Medzinárodnej konfederácie slobodných odborových zväzov (ICFTU) a Svetovej konfederácie práce (WCL) by sa mohli pozitívne odraziť na sile slovenských odborov, mohli by prispieť k ich modernizácii, k širšej kooperácii vnútri odborového hnutia a napokon – k zlepšeniu hospodárskej a sociálnej situácie v SR. Nízka dôvera v odbory nie je iba výsledkom nepriateľskej politiky predchádzajúcej vlády a nepriateľského zákonodarstva a pod., ale aj výsledkom slabých slovenských odborov, ich neschopnosti presadzovať záujmy zamestnancov tam, kde to predovšetkým treba. Zákonná ochrana odborárov na pracovisku je preto nevyhnutná a PVV si to uvedomuje. Autorka je prezidentka Progresívneho fóra (Pokračovanie v budúcom čísle)
