O mesiac sa vraj „rozhodne“
Stredná Ázia bude znovu miestom, kde sa budú imitovať voľby. Nateraz to budú prezidentské v Tadžikistane. Tam by sa mal tento „sviatok demokracie“ konať 6. novembra 2006. Mesiac pred voľbami je – ako sa to už v regióne patrí – všetko nejasné a jasné zároveň. Všetky pochybnosti sa rozplynuli, keď sa ukázalo, kto a koho navrhol za prezidentského kandidáta. Zjazd Národnodemokratickej strany Tadžikistanu (NDST) rozhodol, že jej kandidátom bude súčasný prezident Emomali Rachmonov, ktorý je súbežne od roku 1998 aj predsedom tejto strany. Na zjazde vystupovali delegáti, ktorí v duchu dobrých tradícií informovali, že „ľud spája všetko, aby dosiahol výsledky v oblasti ekonomiky, sociálneho rozvoja s E. Rachmonovom. Bol to práve on, kto zastavil občiansku vojnu, umožnil návrat utečencov...“ Prezident skromne hlas ľudu vypočul, kandidatúru prijal a ako kandidát číslo jeden sformuloval svoje volebné heslo: „Mojím cieľom je vybudovať demokratický a právny štát a zlepšiť životné podmienky ľudu.“ Aké mal krédo, doteraz nie je celkom jasné. V duchu svojho najnovšieho volebného hesla E. Rachmonov verejne trval na tom, aby boli urýchlené práce na dokumente Národná stratégia rozvoja Tadžikistanu do roku 2015. Za jeho spracovanie zodpovedá osobne premiér Akila Akilov. O inom dokumente Stratégia zníženia úrovne biedy v Tadžikistane 2007 – 2009, bez ktorého podľa expertov OSN, WTO a SB nie je možné spracovať Národnú stratégiu rozvoja, sa však mlčí. Podobne nikto z Dušanbe nekomentoval fakt, že na prahu prezidentských volieb sa Tadžikistan dostal do prvej desiatky najnebezpečnejších krajín sveta pre žurnalistov. Za posledných 15 rokov tu pri výkone svojho povolania zomrelo 16 žurnalistov. V susednom Afganistane to bolo 12, v komplikovanej Indii 22 a v Iraku 78. Svojho kandidáta prezentovala aj Komunistická strana Tadžikistanu (KST). V mene svojej 50-tisícovej členskej základne jednohlasne nominovali 52-ročného Ismaila Talbakova. Počas občianskej vojny v rokoch 1992 – 1997 bol jedným z veliteľov vládneho Národného frontu, ktorý bojoval proti Zjednotenej tadžickej opozícii. Tá sa neskôr stala súčasťou vlády. Aké paradoxy! Bojkot volieb „Kandidatúra E. Rachmonova je neústavná, a preto sa Sociálnodemokratická strana Tadžikistanu (SDST) nezúčastní na voľbách, pretože budú nezákonné a nelegitímne...“ – takú pozíciu ohlásil jej predseda Rachmatillo Zoirov. Následne po SDST ohlásila bojkot prezidentských volieb aj Demokratická strana Tadžikistanu (DST). Podľa jej analýzy a záverov „výsledky všeľudového referenda v roku 2003 o predĺžení volebného obdobia prezidenta potvrdzujú nelegetímnosť volieb.“ SDST a DST spolu vyjadrili nedôveru aj Ústrednej volebnej komisii Tadžikistanu (ÚVK). Podľa slov podpredsedu SDST Rachmatullaa Valieva ÚVK ohlásila, resp. ukončila formovanie okruhových komisií „už 14. 9. 2006, teda 53 dní do volieb. Pritom v paragrafe 13 ústavného zákona O voľbách prezidenta Tadžikistanu sa uvádza, že okruhové volebné komisie sa vytvárajú nie neskôr než 45 dní do volieb...“ Tieto politické strany vnímajú promptnosť ÚVK ako úsilie odblokovať možnosť ich účasti v prácach komisií. Vedúci aparátu ÚVK Muchibullo Dadadžnov sa snažil vysvetliť, že komisie síce boli vytvorené, ale ich zoznamy neboli oficiálne publikované, takže „ešte môžu navrhnúť svojich kandidátov do komisií...“ Na túto ponuku strany nereagovali, takže 68 okruhových volebných komisií nebude pracovať v plnofarebnom zložení. Pritom ÚVK predpokladá, že na voľbách sa zúčastní aj 700 pozorovateľov, z ktorých 80 ostane v krajine až do momentu vyhlásenia volieb. Pravda, väčšinou to budú pozorovatelia z krajín Spoločenstva nezávislých štátov, ktorých účasť koordinuje Výkonný výbor SNŠ. Pôjde o 250 pozorovateľov. Možno si neplnofarebnosť všimnú. V roku 1999 pozorovalo voľby 300 zahraničných pozorovateľov. Mediálne opozičné ticho Tieto dve politické strany posilňovali svoje argumenty aj vyjadreniami na margo priebehu predvolebnej kampane. Koncom septembra (26. 9. 2006) obvinili Štátny výbor pre rozhlas a televíziu pri vláde Tadžikistanu. Vraj sa nesplnili nádeje opozície, že aspoň počas predvolebnej kampane bude pre nich vytvorený mediálny priestor. Podpredseda Štátneho výboru pre rozhlas a televíziu Abdurachmon Abdumanonov toto obvinenie odmietol. Zákonnou povinnosťou je vyčleniť priestor pre tie politické strany, ktoré navrhli svojich kandidátov a ktorí boli registrovaní ÚVK: „DST na svojom zjazde prijala rozhodnutie bojkotovať voľby a SDST sa rozhodla na voľbách nezúčastniť.“ Predseda ÚVK Mirzoali Boltujev to ešte dochutil: „Dôvody uvádzané vo vyhlásení dvoch opozičných politických strán majú populistický charakter.“ Takže formálne je všetko v poriadku. Celkom je v krajine registrovaných osem politických strán. Opozičný blok voči prezidentskej a vládnucej NDST mimo SDST tvorí aj Socialistická strana Tadžikistanu (SST), DST a svojím spôsobom aj KST, ktorá ponúkla svojho kandidáta, napriek očakávaniam, že bude podporovať súčasného prezidenta. Predtým ešte nominovali svojich kandidátov SST a proprezidentská a najmladšia Strana ekonomických reforiem (SERT). Takže okrem finančných suchôt a mediálnej prohibície sa opozícia nie je schopná ani zjednotiť a vytvoriť vážnejšiu konkurenciu či protiváhu terajšiemu prezidentovi. Zatiaľ o svojom postupe rozhoduje Strana islamskej obrody Tadžikistanu (SIOT). Lenže tá je po smrti svojho vodcu Saida Abdulla Nuriho začiatkom augusta tohto roku v dosť dezolátnom stave. Napriek organizačnej kríze sa však myšlienky vytvorenia islamského štátu nevzdáva. Kto vyhrá? Ak sa pokúsime zahrať na prognostikov, tak víťazom zrejme (určite) bude staronový prezident E. Rachmonov. Všetko okolo, vrátane protikandidátov, je len vytváranie zdania plurality, alternatívnosti a demokratickosti, čo je v Strednej Ázii normou. Ak by sa do predvolebného boja zapojili bývalý vodca DST Mahmadzuti Iskandarov alebo bývalý riaditeľ Agentúry pre kontrolu nad drogami a bývalý veliteľ prezidentskej gardy Gafur Mirzojev, zrejme (určite) by to bolo inak. Lenže prvý sedí vo väzení s 23-ročným trestom a druhý dostal pre istotu doživotie. No a ako to vyzerá v Dušanbe? Mesiac do volieb tu prakticky nikto nepochybuje o tom, kto vyhrá. Hlavnou neznámou je, či súčasný prezident potvrdí svoj post s 99 percentami ako jeho kolega v Turkmenistane, alebo to bude len 91 percent ako v Kazachstane. Prekvapujúce by však bolo, keby dal aspoň šancu svojim súperom verejne sa prezentovať... Autor je spolupracovníkom týždenníka Slovo
