Islam v európe (2)
3. Buruma venoval jednu kapitolu svojej knihy Ayaan Hirsi Alíovej a filmu Submission (Pokora), ktorý natočila spolu s Theom van Goghom a ktorý poukazuje na zlé zaobchádzanie s moslimskými ženami. Alíová rozpovedala svoj vlastný príbeh už v nespočetnom množstve profilov a rozhovorov. V skutočnosti je Alíová mimoriadne zaujímavým námetom pre novinárov – je to vysoká, veľmi pekná, exotická, odvážna, výrazná žena s pozoruhodným životným príbehom, ktorá dnes žije pod neustálou hrozbou, že ju zavraždia podobne ako van Gogha. Popri mnohých oceneniach, ktoré sú uvedené na zadnej strane jej novej knihy esejí The Caged Virgin (Panna v klietke) sa popri Cene za morálnu odvahu, Cene slobody udeľovanej Medzinárodným združením liberálnych žien, cene Holanďan (sic!) roka 2004 či dánskej Cene slobody spomína aj ocenenie Hrdina mesiaca časopisu Glamour. Práve tak vnímame svojich hrdinov – atraktívne. Nebudem nezdvorilý k pani Alíovej, keď poviem, že keby bola nízka, skrčená a škuľavá, jej príbeh a názory by nevzbudzovali toľko pozornosti. Keď sa o oboch recenzovaných knihách písalo v tlači, vznikol v súvislosti s ňou ďalší škandál. Rita Verdonková, holandská ministerka pre prisťahovalectvo a zástankyňa tvrdej línie, odobrala pani Alíovej holandské občianstvo po tom, čo holandská televízia „odhalila“, že pri podaní žiadosti o udelenie azylu v Holandsku poskytla nepravé údaje. (Azaan Hiri Alíová v skutočnosti rozpovedala svoj príbeh už niekoľkokrát; a keď Buruma povedal – slovami, ktoré často používajú britské bulvárne noviny – že je to falošná žiadateľska o azyl, odpovedala: „Áno, veľmi falošná žiadateľka o azyl.“). Ministerkyno tvrdé rozhodnutie vyvolalo búrku protestov v holandskom parlamente, v ktorom Ayaan Hirsi Alíová zastupovala Verdonkovej vlastnú stranu. Ministerka bola napokon nútená zrušiť svoje rozhodnutie a výsledkom bol rozpad holandskej vládnej koalície. Škoda však už bola spôsobená. Alíová oznámila, že sa vzdáva svojho poslaneckého mandátu, a ohlásila svoj zámer pôsobiť v Americkom podnikateľskom inštitúte vo Washingtone. Po tom, čo som si s ňou prečítal viacero rozhovorov a čo som s ňou strávil večer v Londýne siahodlhou diskusiou, nadobudol som obrovský rešpekt voči jej odvahe, úprimnosti a presvedčeniu. To neznamená, že človek musí súhlasiť so všetkými jej názormi. Panna v klietke nesie vo svojom americkom vydaní podtitul Výzva k ženám a islamu za emancipáciu. Presnejšie by bolo nazvať ho manifestom za emancipáciu islamských žien. V svojej knihe rozpráva desivé, pravdivé príbehy utláčania a zneužívania mladých žien v niektorých moslimských imigrantských krajinách v Európe na základe svojich vlastných skúseností najprv ako tlmočníčky a potom ako političky. Niektoré z týchto mladch žien boli nútené vydať sa za mužov, ktorých nechceli – Alíová používa výraz „dohodnuté znásilnenie“. Iné zas zneužívali manželia, otcovia alebo strýkovia. Keď sa pokúšali ujsť alebo odísť so svojím priateľom, boli zastrašované, bité a dokonca aj zavraždené „v mene cti“. Alíová uvádza, že len v dvoch policajných obvodoch v Holandsku došlo k jedenástim takýmto vraždám moslimských dievčat v rozpätí siedmich mesiacov v rokoch 2004 a 2005. Mladé ženy z krajín ako Somálsko musia podstupovať to, čo sa eufemisticky nazýva „ženská obriezka“, teda procedúru, pri ktorej – ako opisuje – „sa dievčaťu odreže klitoris, vonkajšie a vnútorné pysky, a steny pošvy sa poškrabú ostrým predmetom – úlomkom skla, žiletkou alebo nožom na zemiaky; potom jej zviažu nohy, aby sa steny pošvy mohli zrásť.“ Alíová správne poznamenáva, že tu nejde o „ženskú obriezku“, ale o „zmrzačenie genitálií“. (Ona sama podstúpila túto hroznú procedúru na príkaz svojej somálskej starej matky). A napokon píše dojímavý a zároveň praktický text pod názvom Desať tipov pre moslimské ženy, ktoré chcú odísť – pripravujúc ich na šok, bolesť a možné nebezpečenstvá v prípade, že sa rozhodnú opustiť moslimskú rodinu. Alíová nám robí veľkú službu, keď upozorňuje na tieto hrôzy, ktoré predstavujú temnejšiu stránku údajne tolerantného „multikulturalizmu“. Niektoré moslimské ženy však protestujú proti spôsobu, akým z ich útlaku obviňuje islamské náboženstvo, a nie osobitné národné regionálne a kmeňové kultúry, z ktorých pochádzajú. (Alíová sama priznáva, že mrzačenie genitálií Korán nepredpisuje.) Buruma spomína na stretnutie odvysielané televíziou, na ktorom sa zhovárala so ženami v holandskom útulku pre zneužívané manželky a bité dcéry, spomedzi ktorých niektoré silne protestovali proti filmu Pokora. „Vy nás len urážate,“ nariekala jedna z nich. „Mňa práve posilnila moja viera.“ Podľa Burumu Alíová rozptýlila ich námietky mávnutím ruky. Film Pokora bol vždy mienený ako provokácia. Moslimská kultúra, píše Alíová, potrebuje čosi ako Život Briana Montyho Pythona, režírovaný arabským Theom van Goghom, s Mohamedom ako hlavnou postavou. (Túto vetu pravdepodobne napísala ešte pred vraždou van Gogha; holandské vydanie jej knihy sa na trhu objavilo v roku 2004). Spomína na rozhodujúci moment vo svojom živote, keď čítala knihu Ateistický manifest. Inšpirovala ju aj esej Johna Stuarta Milla O porobe žien. „Žiadam, aby sme spochybnili základné princípy“ islamu, píše. A na poslednej strane svojej knihy uzatvára, že „prvými obeťami Mohameda sú mysle samotných moslimov. Sú uväznení v strachu z pekla, a tým sa boja aj toho najprirodzenejšieho cieľa – života, slobody a šťastia.“ Po tom, čo ju za mladých čias zvádzal islamistický fundamentalizmus pod vplyvom jej inšpirujúceho učiteľa, z Ayaan Hirsi Alíovej je dnes odvážna, otvorená, trochu povrchná osvietenecká fundamentalistka. Podľa vzoru, ktorý dobre poznajú historici politických intelektuálov, prešla od jedného extrému k druhému. Práve z tohto dôvodu ju možno považovať za hrdinku pre mnohých sekulárnych európskych intelektuálov, ktorí sú sami osvieteneckými fundamentalistami. Nazdávajú sa, že nielen islam, ale všetky náboženstvá urážajú inteligenciu a ochromujú ľudského ducha. Väčšina ich verí, že Európa postavená výlučne na pilieroch sekulárneho humanizmu by bola lepšou Európou. Možno majú pravdu. (Niektorí moji najlepší priatelia sú osvieteneckí fundamentalisti). Možno sa mýlia. Netvárme sa však tak, že ide o niečo iné ako o frontálnu výzvu pre islam. Vo svojich bláznivých invektívach sa Mohamed Bouyeri celkom nemýlil, keď za svojho prirodzeného európskeho nepriateľa označil „neveriaceho fundamentalistu“. Každý muž a žena v Európe musí mať dnes slobodu vyznávať takéto ateistické alebo agnostické názory, bez strachu z prenasledovania, zastrašovania či cenzúry. Považujem za obrovskú hanbu pre Holandsko a Európu, že my Európania sme nedokázali udržať medzi sebou niekoho ako Ayaan Hirsi Alíová, ktorej cieľom bolo bojovať za lepšie Holandsko a lepšiu Európu. Nemyslím si však, že by ukazovala väčšine moslimov v Európe cestu vpred, aspoň nie na nasledujúce roky. Predstava založená na očakávaní, že milióny moslimov zrazu opustia vieru svojich otcov a matiek, je jednoducho nereálna. Ak odkaz, ktorý budú od nás počuť, bude znieť, že nevyhnutnou podmienkou na to, aby boli Európanmi, je zrieknuť sa ich náboženstva, radšej sa rozhodnú nestať sa Európanmi. Keby sekulárni Európania žiadali od moslimov, aby prijali ich vieru – sekulárny humanizmus – bolo by to rovnako netolerantné, ako keby islamistickí džihádisti žiadali od nás, aby sme prijali tú ich vieru. Osvietenecký fundamentalista však bude protestovať: naša viera je založená na rozume! Nuž, a oni by odpovedali: tá naša je založená na pravde! 4. Holandské príbehy Thea van Gogha, Ayaan Hirsi Alíovej a Mohameda Bouyeriho predstavujú len čriepku z komplexnej mozaiky Európy a islamu. Ak si položíme otázku „Čo možno spraviť?“, odpoveďou je: mnoho rôznych vecí na rôznych miestach. Buruma správne zdôrazňuje kultúrnu rôznorodosť moslimských imigrantov: Berberi z pohoria Rif nie sú celkom ako Maročania z nížinatých oblastí; Turci majú iné vzory adaptácie ako Somálčania, nehovoriac už o Pakistancoch v Británii. V 19. storočí európski imperialisti študovali etnografiu svojich kolónií. V 21. storočí potrebujeme novú etnografiu našich vlastných miest. Keďže v európskych krajinách sa väčšinou koncentrujú imigranti z ich bývalých kolónií, nová etnografia by mohla stavať na tej starej. Zároveň sa však britské, francúzske, holandské a nemecké spôsoby integrácie – alebo neintegrácie – výrazne líšia a vykazujú kontrastné slabé a silné stránky. Čo platí povedzme pre pakistanských Kašmírcov v Bradforde, nemusí platiť pre berberských Maročanov v Amsterdame a naopak. My sa musíme rozhodnúť, čo je podstatné v našom európskom spôsobe života a čo je dosiahnuteľné. Ja napríklad považujem za morálne neospravedlniteľné a politicky hlúpe, keď francúzsky štát trvá na tom, že dospelé ženy nesmú nosiť v žiadnej oficiálnej inštitúcii hidžáb – čo je zdrojom ďalšieho ukrivdenia francúzskym moslimom, ako opakovane počúvam od žien obývajúcich parížsku štvrť blízko Saint-Denis. Zdá sa mi rovnako sporné, keď Francúzska republika zakazuje dospelým ženám nosiť hidžáb, ako keď ich Iránska islamská republika núti nosiť hidžáb. Platí tu rovnaký princíp: v slobodnej a modernej spoločnosti by dospelí muži a ženy mali mať povolené nosiť to, čo chcú. Na druhej strane, sloboda vyjadrovania je podstatná vec. V súčasnosti ju ohrozujú ľudia ako Mohamed Bouyeri, ktorého odkaz ľuďom ako Ayaan Hirsi Alíová je: „Ak to poviete, zabijem vás.“ Buruma uvádza, že podľa Bouyeriho vysvetlenia pred súdom mu Božie zákony neumožnili „žiť v tejto krajine alebo v akejkoľvek inej krajine, kde bola sloboda vyjadrovania povolená.“ (Prečo sa potom nevrátil do Maroka?) Slobodu vyjadrovania však ohrozuje aj politika zmierenia vyľakaných európskych vlád, ktoré sa usilujú zaviesť cenzúru v mene dosiahnutia harmónie v spoločnosti. Znepokojujúcim príkladom je pôvodný návrh zákona britskej vlády o podnecovaní k náboženskej nenávisti. Túto verziu multikulturalizmu možno vyjadriť asi takto: „Ty budeš rešpektovať moje tabu a ja budem rešpektovať to tvoje.“ Ak si však zrátate všetky tabuizované veci všetkých kultúr na svete, nezostane vám toho veľa, o čom budete môcť hovoriť slobodne. Činnosť vycvičených policajtov a tajných služieb zameraná na dolapenie údajných teroristov pred tým, než sa odhodlajú konať (ako učinila britská polícia a bezpečnostné služby 10. augusta tohto roku) je dôležitá nielen z hľadiska záchrany životov potenciálnych obetí. Je nevyhnutná aj preto, že každý brutálny teroristický čin spáchaný v mene Alaha urýchľuje zostupnú špirálu vzájomnej nedôvery medzi moslimskými a nemoslimskými Európanmi. Jedna marocká Holanďanka Burumovi povedala, že pred útokmi na newyorské dvojičky 11. septembra „som bola len Norou. Potom som zrazu bola moslimkou.“ Odvrátenie tohto nebezpečenstva bude tiež znamenať väčší dohľad nad militantnými islamistickými imámami, ktorí neraz radikalizujú nespokojných mladých európskych moslimov. Na druhej strane je zas nevyhnutné, aby európske ekonomiky vytvárali nové pracovné miesta a zabezpečili, aby k nim moslimovia mali spravodlivý prístup. Podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky organizovaného Pew Research Center moslimov v Británii, Francúzsku, Nemecku a Španiesku najviac znepokojuje problém nezamestnanosti. Z hľadiska pomalého vytvárania nových pracovných miest v Európe, divokej konkurencie lacnej kvalifikovanej pracovnej sily v Ázii a prejavov xenofóbnej diskriminácie v mnohých európskych krajinách sa to ľahšie hovorí ako robí. Podmienky bývania predstavujú ďalší zdroj ponôs. Riešenie tohto problému prostredníctvom verejných výdavkov by však predstavovalo ďalší tlak na už aj tak napäté rozpočty. A keby to malo ísť na úkor „domáceho“ obyvateľstva žijúceho v blízkosti imigrantských štvrtí, mohlo by to priniesť viac hlasov v prospech populistických protiprisťahovaleckých strán. Problém Európy s jej moslimami imigrantského pôvodu a patológia „ľudí uprostred“ by tu bol aj vtedy, keby existoval nezávislý, rozkvitajúci palestínsky štát a keby Spojené štáty, Británia a niekoľko ďalších európskych krajín nepodnikli inváziu do Iraku. Niet však pochýb o tom, že palestínska otázka a iracká vojna prispeli k pocitu globálneho ukrivdenia európskych moslimov. Svedčia o tom aj osobné príbehy bombových útočníkov z Madridu a Londýna. V nedávnom prieskume verejnej mienky organizovanom britským televíznym kanálom Channel 4 takmer tretina mladých britských moslimských respondentov súhlasila s tvrdením, že „júlové bombardovanie [Londýna] bolo opodstatnené vzhľadom na podporu, ktorú Británia poskytla vojne proti terorizmu. Vytvorenie funkčného palestínskeho štátu a stiahnutie západných jednotiek z Iraku by aspoň odstránili dva dodatočné zdroje pocitu ukrivdenia. Útok na inú moslimskú krajinu, napríklad Irán, by tento pocit opäť len obnovil. Vo vzťahu k islamu ako náboženstvu má zmysel podporovať tie podoby islamu, ktoré sú zlučiteľné so základnými princípmi modernej, liberálnej a demokratickej Európy. O tom, že sa môžu uplatniť, svedčí aj prísľub islamských reformátorov ako Tárik Ramadán – ďalšia kontroverzná osobnosť, voči ktorej pociťuje nedôveru Ayaan Hirsi Alíová, francúzska ľavica aj americká pravica, ktorý je však inšpiráciou pre mnohých európskych moslimov. Ramadán trvá na tom, že pri správnom výklade islam nemusí byť v rozpore s princípmi demokratickej Európy. Na tvrdenia niektorých „eurabistov“, že „viac moslimských Európanov znamená viac teroristov“, Ramadán reaguje že čím viac bude moslimských Európanov, tým bude menšia pravdepodobnosť, že sa stanú teroristami. Pojem moslimskí Európania pritom používa – na rozdiel od Mohameda Bouyeriho, Thea van Gogha a predpokladám, že aj Ayaan Hirsi Alíovej – v chápaní tých, ktorí veria, že človek môže byť dobrým moslimom a zároveň aj dobrým Európanom. Koniec koncov, ide o výzvu tak pre európske spoločnosti, ako aj pre európske vlády. Väčšina prípadov diskriminácie napríklad vo Francúzsku je výsledkom rozhodnutí individuálnych zamestnávateľov, ktorí postupujú v rozpore so zásadami verejnej politiky a právom krajiny. Práve od osobných postojov a správania sa stoviek miliónov nemoslimských Európanov v nespočetných malých, každodenných situáciách bude závisieť, či sa ich moslimskí spoluobčania začnú v Európe cítiť doma alebo nie. Vrátane, samozrejme, osobnej voľby miliónov individuálnych moslimov a príkladu, ktorí im poskytujú ich duchovní a politickí vodcovia. Dá sa očakávať, že Európania budú schopní odpovedať na túto výzvu? Obávam sa, že nie. Je to ešte vôbec možné? Áno. Je však o päť minút dvanásť – a my popíjame v salóne poslednej šance. Buruma Ian: (Vražda v Amsterdame: Smrť Thea Van Gogha a hranice tolerancie). Penguin 2006. Ayaan Hirsi Ali: (Panna v klietke: Výzva k ženám a islamu za emancipáciu). Free Press 2006. Preložila Judita Takáčová. Krátené. Článok bol uverejnený na internetovom portáli The New York Review of Books, www.nybooks.com
