Prečo povedali, čo povedali
Žiadna politická strana nemá homogénnu voličskú základňu, jednotný záujem a rigidný ideový záber. Každú politickú stranu charakterizuje určitá diverzita, rôznorodosť. Moderné politické strany zrejme jednoducho musia vykazovať aspoň obmedzené črty tzv. catch-all party (univerzalistickej strany), ktorá bojuje o každého potenciálneho voliča. Ako spomínaná myšlienka súvisí s reakciami SMER-u na pozastavenie členstva v Strane európskych socialistov (PES) na obdobie desiatich mesiacov? Odozva SMER-u je v podstate trojaká: predseda Fico reaguje rozhorčene a hovorí o trestaní za tvrdú politiku jeho strany voči monopolom a za neúčasť SMK vo vláde. Podpredseda Paška je miernejší a hovorí o zlom rozhodnutí eurosocialistov, pretože SNS nie je extrémistická strana. Napokon člen predsedníctva Zala otvorene akceptuje rozhodnutie PES a poukazuje na možnosti ďalšej spolupráce. Každé toto vyjadrenie má svojho adresáta, svoj zmysel a každé z nich vyjadruje určitý aspekt komplexnejšieho stanoviska SMER-u, čiže reprezentuje spomínanú diverzitu. Fico sa svojím vyhlásením prihovára k svojim voličom: tí vnímajú rozhodnutie eurosocialistov ako nespravodlivý akt, pretože nová slovenská vláda úspešne reprezentuje voličské očakávania a robí sociálnodemokratickú politiku. Ficovi voliči sa zároveň domnievajú, že SNS síce nie je ideálny koaličný partner, ale nie je to extrémne pravicová strana. Nehovoriac o tom, že koaličné alternatívy v podobe spolupráce s nekompromisnou pravicou (SDKÚ, KDH, SMK) sú zlovestnejšie než sto Slotov. Paška prezentuje umiernený variant – na jednej strane kvituje Ficove silné slová, no posúva stanovisko SMER-u do prijateľnejšej roviny vo vzťahu k zahraničným partnerom. Zala sa svojimi slovami prihovára prioritne k európskym socialistom a hľadá preto predovšetkým pozitíva rozhodnutia zo strany PES. Sklamanie z eurosocialistov Ficov postoj je prejavom sčasti opodstatneného sklamania z reakcie socialistov. Na Slovensku je po ôsmich rokoch neoliberálneho besnenia sociálnejšie orientovaná vláda, ktorá chce pozviechať myšlienku solidarity a hľadá uplatnenie pre ľavicové hodnoty, ktoré prezentujú aj eurosocialisti. Namiesto podpory alebo aspoň porozumenia socialisti v Európe s výnimkou českých sociálnych demokratov vrážajú SMER-u dýku do chrbta. Možno to chápať ako necitlivé až arogantné gesto a presne tak to Fico aj chápe. Isteže, toto gesto má svoje ideové krytie, najmä pre západnú sociálnu demokraciu, pre ktorú už, žiaľ, dávno nie sú prioritou sociálno-ekonomické témy, ako sú sociálna spravodlivosť či boj proti chudobe. Do popredia stavia skôr postmoderné témy, ako sú práva menšín, tolerancia atď. Potom stačí podozrenie, že SNS je strana typu Le Penovho Front National či Haiderovej FPÖ a eurosocialistom viac netreba. Nezaujíma ich, že SNS nie je typická novodobá xenofóbna strana, ktoré sa v 90. rokoch v západnej Európe rozmohli ako huby po daždi. Netrápi ich, že SNS programovo nevykazuje žiadne známky extrémizmu a že aj keď sa jej líder Slota zavše vyjadrí ako primitívny pravicový populista, jej program je možno menej nacionalistický ako program povedzme flámskych socialistov. Ak Fico otvorene prezentuje túto ukrivdenú stránku postoja SMER-u, dáva to nielen pragmatický zmysel z hľadiska oslovenia elektorátu, ale z určitého hľadiska to sedí aj argumentačne. Ibaže SMER by s takýmto jednostranným emotívnym postojom nepôsobil ako rozvážny politický hráč, ktorý vie, že potrebuje bojovať o podporu svojich zahraničných spojencov. Je preto nevyhnutné rozvíjať diverzitu spomínanú v úvode. Preto ďalší predstavitelia vedenia strany hovoria o rozhodnutí PES ústretovejšie a oprávnene poukazujú na pozitívny posun v stanovisku eurosocialistov (napríklad, že sa vytratila podmienka neúčasti SNS vo vládnej koalícii či obmedzenie suspendácie SMER-u na relatívne krátky čas). Ostrejšie aj miernejšie stanoviská lídrov strany možno chápať ako prejav zámernej diverzity, ktorá svedčí o politickej vyzretosti. Podcenenie SMER-u sa nevyplatilo... Ak niekto zjednodušene interpretuje reakcie SMER-u na eurosocialistov ako nezrelé a prirovnáva Ficove výroky k mečiarovskej paranoidnej politike voči zahraničiu v 90. rokoch, snaží sa sociálnych demokratov účelovo vnímať ako slabého a nepripraveného politického začiatočníka. Pravičiari takto svojho protivníka opisovali dlhé roky a zákonite ho preto podcenili. Nie je prekvapením, že dnes sa odrazu nestačia čudovať, že strana za sto dní svojej vlády dokazuje všeličo iné, len nie svoju nekompetentnosť a nepripravenosť. Nepripravená je skôr pravica, ktorá je po dlhoročnom podceňovaní SMER-u z pôsobenia ficovcov vo vláde celkom zaskočená. Jej bezradnosť azda najlepšie ilustruje postoj SDKÚ k stovke dní novej vlády. Priznajme si, že Dzurinda pôsobí prinajmenšom rozpačito, ak sa pri hodnotení Ficovej vlády „znižuje“ k argumentácii, v ktorej sociálnej demokracii vyčíta – nedostatočnú ľavicovosť. Povedzme od KSS by takáto kritika neprekvapila, a možno by sme sa s ňou v mnohom zhodli. No od neoliberálnych fundamentalistov z SDKÚ to pôsobí skôr smiešne a amatérsky. Otázka je, či slovenskí socialisti dokážu za desať mesiacov presvedčiť tých európskych o „humanistických“ kvalitách Jána Slotu. Kto pozná Slotu, vie, že tento hlavolam je neriešiteľný. Ak si však vôbec niekto myslí, že popularita a politický úspech SMER-u závisí od jeho pozície v Strane európskych socialistov, asi bude v krátkom čase veľmi prekvapený. Autor je politológ
