Filmový festival Jeden svet
Ako vyrobiť prezidenta Naše heslo: kríza (Rachel Boynton, USA, 2005, 85 min. ) 26. 10. Komorné štúdio Slovenského rozhlasu, 20:45 28. 10. Kinosála Slovenskej národnej galérie, 16:00 Vraví sa, že stačí stráviť pár týždňov pri priemyselnej výrobe klobás, aby ich človek už nikdy nechcel vziať do úst. Filmový debut Rachel Boyntonovej odkrýva podobné nechutné stránky modernej politiky, tie, ktoré obyčajne zostávajú bežným občanom skryté. Rozpráva príbeh volebnej kampane Gonzala Sáncheza de Lozadu v Bolívii. Goni, ako ho volajú, je bohatý, arogantný a dosť nepopulárny. Raz už prezidentom bol a krajina to nijak zvlášť neocenila. Keďže iní kandidáti majú pred ním dvojciferný náskok, rozhodne sa Sánchez de Lozada, ktorý sám vyrástol vo Washingtone a po španielsky hovorí s americkým prízvukom, importovať do krajiny amerických špecialistov. Tých predstavuje politická marketingová firma Greenberg Carville and Shrum, ktorá už dopomohla do prezidentského kresla aj Billovi Clintonovi. Zamestnanci GCS rýchlo dospejú k záveru, že existuje jediný spôsob, ako Gonimu zaručiť zvolenie: urobiť z neho najmenšie zlo. Vzhľadom na to, že domorodé indiánske obyvateľstvo považuje bývalého prezidenta za spoluzodpovedného za titulnú krízu, sotva im zostáva niečo iné. Preto sa pustia do negatívnej kampane, ktorej cieľom je očierniť všetkých jeho protikandidátov – a tak sa postarať o to, aby nemusel ponúkať žiadnu vlastnú politiku. Podobnosť s poslednými voľbami na Slovensku a ich neustálymi nepodloženými útokmi na hlavnú opozičnú stranu asi nebude celkom náhodná, i keď americkú úroveň špiny sme predsa len ešte nedosiahli. Film ukazuje marketingových špecialistov GCS v akcii, so všetkými ich „fokusnými skupinami“, počítačmi, grafmi, mediálnou manipuláciou atď. Najhrozivejšie na celej veci však je, že to funguje. Že ľudí skutočne možno doviesť k želanému výsledku. Sánchez de Lozada vo voľbách zvíťazil, i keď iba vďaka bolívijskému volebnému systému, kde mu na to stačilo 22 percent hlasov. Americká marketingová firma teda môže vtrhnúť do deja v rozvojovej krajine a svojimi sofistikovanými technikami ho zvrátiť. Na druhej strane najoptimistickejšie je, že napriek v podstate kúpenému víťazstvu sa napokon skutočná „vôľa ľudu“ prejavila. Trvalo len niečo vyše roka, kým jeho neoliberálna politika vyvolala rozsiahle demonštrácie, ktoré ho napokon donútili odstúpiť. Stálo to však veľa úsilia, ba aj životy mnohých ľudí. Nezvoliť Goniho by bolo rozhodne bývalo lepšie, možno aj preňho samého. Ťažko teda povedať, komu nakoniec politická manipulácia prospela. Aj preto sa film oplatí vidieť: aby sme sa ju naučili rozoznávať – a nenaleteli. Dlhý tieň dlhov Slučka okolo krku (O. Zuchuat, Francúzsko, 2004, 65 min. ) 25. 10. A4 – Nultý priestor (bývalý V-klub), 17:00 28. 10. kinosála VŠMU, 16:30 Ako sa hovorí v stručnom opise filmu, za každý dolár, ktorý si kedysi rozvojové krajiny požičali, už vrátili sedem – a napriek tomu ešte stále dlžia ďalšie štyri. K tomuto faktu môžeme pridať mnohé ďalšie, ešte šokujúcejšie. Celkový zahraničný dlh chudobných krajín činí vyše päťsto miliárd dolárov. Mnohé z nich vynakladajú na splácanie dlhov viac ako na školstvo či zdravotníctvo. Keď v rámci rozvojovej pomoci dostanú tieto krajiny dolár, vracajú pritom zároveň „vyspelému svetu“ v rámci splácania dlhu dva doláre tridsať. Film režiséra Oliviera Zachuata pátra po príčinách tejto situácie, v dôsledku ktorej „pomoc“ v podobe pôžičiek nedáva chudobným krajinám ani len sa nadýchnuť. Dlhová kríza sa datuje od sedemdesiatych rokov. Keby neboli jeho dôsledky také tragické, bol by to sám osebe fascinujúci príbeh. Ukazuje totiž, ako už dávno predtým, než sa začalo hovoriť o globalizácii, mali udalosti v jednej oblasti sveta a spôsobené jednou príčinou dosahy úplne iné a inde. Všetko sa začalo tým, že arabské krajiny, rozhorčené podporou Západu pre Izrael, sa rozhodli využiť ropu ako spôsob nátlaku. Kartel vývozcov ropy OPEC, v ktorom arabské štáty prevažovali, zvýšil ceny tejto suroviny na štvornásobok. Vďaka tomuto kroku boli zrazu arabské krajiny zavalené petrodolármi. Tie si však rýchlo našli cestu späť na Západ – ukladali sa totiž do bánk „vyspelého sveta“. Banky si, samozrejme, peniaze neponechávajú, musia ich investovať. V tejto chvíli na scénu vstupujú chudobné africké krajiny. Alebo aby sme boli presní, africkí diktátori, ktorí mali čoskoro rozprávkovo zbohatnúť. Západné banky veselo ponúkali týmto nepríjemným postavám štedré pôžičky a páni prezidenti ich s radosťou prijímali. Napokon, svetové úrokové miery boli nízke – západné štáty ich totiž znižovali v úsilí bojovať proti recesii spôsobenej nedostatkom ropy. Keď sa však v rozpore s dovtedajším presvedčením ekonomika nepozviechala a naopak začala prudko rásť inflácia, k slovu sa dostali monetaristické recepty „novej pravice“. Tá radila urobiť presný opak: úrokové miery výrazne zvýšiť, aby sa potlačením celkového dopytu uvoľnil tlak na rast cien. Dôsledky ropného šoku tak vlastne pociťujeme dodnes: práve on otvoril dvere neoliberalizmu. Dosahy na zadĺžené rozvojové krajiny boli katastrofálne. Rast úrokových cien znamenal, samozrejme, aj zvýšenie ich dlhov. Až do takej miery, že pre mnohé z nich sa stali prakticky nesplatiteľnými. Dostali sa do pozície „dlžníkov-otrokov“ – tak ako kedysi dávno jednotlivci aj tieto štáty dnes prakticky pracujú len na to, aby mohli splácať dlhy. Olivier Zuchuat strieda prostredia, výrazové prostriedky i tón rozprávania, aby objasnil situáciu aj tým, ktorých sa zdanlivo netýka, obyvateľom vzdialených krajín. Práve tých, do ktorých prúdia krvopotne získané splátky úrokov. Od občanov týchto štátov totiž nakoniec závisí, či bude tento neľudský prístup bude pokračovať – alebo či na seba konečne prevezmú svoj diel zodpovednosti aj veritelia. Vojna proti teroru, teror vo vojnách Teror v Moskve (Dan Reed, Veľká Británia-USA-Rusko, 2003, 60 min. ) 25. 10. Charlie centrum, 17:30 29. 10. Charlie centrum, 14:00 Atentát na Rusko (Charles Gazelle, Francúzsko, 2002, 52 min. ) 25. 10. Kinosála Slovenskej národnej galérie, 17:00 28. 10. Charlie centrum, 14:00 Milý Moslim (Kerstin Nickig, Nemecko-Poľsko, 2005, 35 min. ) 26. 10. Komorné štúdio Slovenského rozhlasu, 18:45 27. 10. Charlie centrum, 17.30 Čečenská uspávanka (Nino Kirtadze, Francúzsko, 2000, 57 min. ) 26. 10. Kinosála Slovenskej národnej galérie, 21:00 28. 10. Kinosála VŠMU, 14:00 Vôňa raja (Mariusz Pilis, Holandsko-Poľsko, 2005, 79 min. ) 28. 10. Charlie centrum, 20:00 29. 10. Kinosála Slovenskej národnej galérie, 17:00 Festival Jeden svet tento rok uvedie viacero filmov, ktoré sa zaoberajú témou terorizmu a tým, ako je „boj proti terorizmu“ zneužívaný na potláčanie ľudských práv a ospravedlňovanie štátom tolerovaného či priamo páchaného násilia. Atentát na Rusko a Teror v Moskve sa pozerajú na dve udalosti, ktoré podobne ako 11. september 2001 v USA tvoria základné kamene oficiálneho ruského zdôvodňovania potreby „boja proti terorizmu“. Prvý film, ktorého premietanie je v Rusku stále zakázané, poukazuje na nejasné pozadie bombových útokov na obytné domy v Moskve a Volgodonsku v septembri 1999, ktoré pomohli prezidentovi Putinovi získať ruskú verejnú mienku v prospech vojny v Čečensku. Spáchali útoky Čečenci? Aká bola úloha ruských tajných služieb? Rovnako znepokojujúce otázky si kladie aj film Teror v Moskve, ktorý opisuje obsadenie moskovského divadla skupinou čečenských ozbrojencov v októbri 2002 a „záchrannú akciu“ ruských špeciálnych jednotiek, ktorá spôsobila smrť aj 129 rukojemníkov. Snímky Milý Moslim a Čečenská uspávanka už prenesú diváka na druhú stranu frontu v ruskej „vojne s terorizmom“ – do vojnou zmietaného Čečenska, do mysle jeho obyvateľov. Milý Moslim je portrétom rodiny, ktorá unikla pred vojnou v Čečensku do azylu v Poľsku, jej členovia však nemôžu zabudnúť na hrôzy, ktoré prežili. Čečenská uspávanka sa zas na konflikt pozerá očami ľudí, ktorých úlohou je vidieť vec „nezaujato“ – piatich vojnových korešpondentov, vrátane českej novinárky Petry Procházkovej. Je však možné zachovať si „nezaujatosť“ tvárou v tvár každodennému utrpeniu civilného obyvateľstva v konflikte, ktorý nemá očividne konca? Výber (zámerný či náhodný) filmov s tematikou terorizmu na festivale má jednu charakteristickú črtu – zneužívanie „boja proti terorizmu“ na sledovanie iných cieľov, nejasnú úlohu tajných služieb a štátnu brutalitu ospravedlňovanú potrebou bojovať proti „nim“ ukazuje ako ruský (resp. čečenský) problém. Podobným problémom spojeným s politikou USA či európskych krajín sa vôbec nevenuje. Výnimkou je čiastočne Vôňa raja – film dvoch poľských tvorcov, sledujúci zmýšľanie a osudy niekoľkých predstaviteľov fundamentalistického militantného islamu. Začína sa v roku 1995 v Čečensku a končí sa v roku 2004 vo Waziristane na afgánsko-pakistanskej hranici. Ústrednou časťou je príbeh Zelimchana Jandarbijeva, bývalého čečenského prezidenta, a rekonštrukcia jeho stretnutia s talibanským lídrom Mullahom Omarom v Kandaháre v roku 2000. Snímka sleduje aj niekoľko dní života Jandarbijeva počas jeho exilu v Katare a obsahuje jeho posledné interview dva týždne pred tým, než ho zabili ruskí agenti. Film si kladie znepokojujúce otázky: Čo inšpiruje Usámov tohto sveta? Čo núti ľudí bojovať „proti Západu“ s Koránom v jednej ruke a puškou v druhej? Čo ich vedie k obetovaniu života? A hoci má dôležitú dokumentaristickú hodnotu pri poznaní zmýšľania a motivácie niekoľkých lídrov militantných hnutí ospravedlňujúcich svoje konanie fundamentalistickou interpretáciou islamu, v odpovediach na otázky je v istom zmysle povrchný – práve preto, že je hlavne o lídroch. Hovorí málo o tom, aké špecifické sociálne, ekonomické a politické podmienky ich rodia a zabezpečujú im podporu nasledovníkov. Tým nám hrozí, že uveríme ilúzii, že „terorizmus“ možno „poraziť“ osobnou likvidáciou niekoľkých jednotlivcov – čo je v konečnom dôsledku v podstate charakteristika súčasnej podoby protiteroristickej politiky. Veľké zbrane v drobných rukách Stratené deti (Oliver Stoltz, Nemecko, 2004, 97 min. ) 28. 10. Charlie centrum, 15:15; diskusiu o téme detskí vojaci s dokumentaristom Markom Vítkom bude moderovať redaktor Slova Radovan Geist 29. 10. Kinosála VŠMU, 17:30 O ľuďoch chytených v bludnom kruhu konfliktu hovorí aj dokumentárny film Stratené deti. Stredobodom jeho záujmu sú detskí vojaci, ktorí kedysi zabíjali po boku ugandských rebelov. Ako ich opäť vrátiť do normálneho života? Ako im dať možnosť „prežiť mier“, keď jediné, čo z „dospelého sveta“ poznali, bola armáda a každodenná rutina násilia, v ktorej platil zákon silnejšieho? Deti – vojaci sú často spájaní s africkými konfliktami. Pre mnohé ozbrojené skupiny sú ideálnymi bojovníkmi – lacní, ľahko formovateľní, odvážnejší ako dospelí. Lenže s fenoménom detského myslenia a vojny koketuje aj západný svet. Vytvorenie profesionálnych armád prinieslo mnohé pozitíva, charakter regrutačných kampaní však medzi ne určite nepatrí. Či už ide o Britániu (kde môžu do ozbrojených síl vstupovať skutočné deti – od 16 rokov) alebo Slovensko, vojenská služba je predstavovaná ako „dobrodružstvo“, v ktorom sa spĺňajú sny pubertálnej, stále ešte detskej, mysle chlapca – so zbraňou v ruke, kdekoľvek vo svete, „na poli cti a slávy“.
