Krvavá slepá ulička
Americká politika v Iraku sa dostáva do bodu, keď si už nemôže nepriznať neúspech. Násilie rastie a neschopnosť zahraničných vojsk – a o to menej vládnych jednotiek – kontrolovať situáciu je čoraz očividnejšia. Prezident Bush síce vo svojom pravidelnom sobotňajšom prejave povedal: „Náš cieľ v Iraku je jasný a nemení sa. Naším cieľom je víťazstvo,“ ťažko však môže ísť o čokoľvek viac ako o neochotu priznať si najväčšiu zahraničnopolitickú chybu jeho administratívy. O to viac, že sa blížia voľby do Kongresu. Republikáni v nich pravdepodobne utrpia porážku. Tak prečo to zhoršovať pravdou... V koalícii čoraz menej „ochotných“ Voľby v európskych krajinách, ktoré sa pridali ku „koalícii ochotných“, znamenajú v poslednom čase pre Spojené štáty takmer vždy to isté – nová vláda sa s väčšou či menšou vehementnosťou usiluje z irackej katastrofy vycúvať. Podobný proces prebieha aj v Británii. Vláda v Londýne je zatiaľ verným spojencom USA, no podľa správ v médiách tlačí na Bagdad, aby bol do roka schopný prebrať kontrolu nad juhom krajiny. Británia chce svoje vojská stiahnuť. V oficiálnych vyhláseniach sa zdôrazňuje, že žiadne „predčasné stiahnutie jednotiek“ sa konať nebude, viacerí predstavitelia však boli otvorenejší. Sir Jeremy Greenstock, bývalý Blairov poradca pre Irak a bývalý veľvyslanec pri OSN, nazval inváziu „chybou“. Varoval tiež, že medzinárodná koalícia má už na výber „len zo zlých možností“ a namiesto vojenského riešenia hovoril o potrebe „mohutnej novej regionálnej diplomacie“, ktorá by do riešenia zapojila aj Sýriu a Irán. Obrat politiky USA Na obrat sa pripravujú aj politické kruhy v USA. Neutíchajúce násilie a očividná neschopnosť zvládnuť ho priviedli Bushovu vládu k zvláštnemu „ultimátu“ pre irackého premiéra al-Malikiho. Na konci roku dostane al-Maliki zoznam amerických požiadaviek, ktoré musí splniť, inak mu hrozia sankcie. Biely dom síce tvrdí, že „stiahnutie jednotiek“ súčasťou sankcií nie je, to však môže byť súčasťou taktiky „postupného obratu“. Pokrytectvo tohto ultimáta je samostatnou kapitolou – iracká vláda má odzbrojiť milície, odstrániť sektárske násilie a prevziať väčšiu zodpovednosť za bezpečnosť v krajine. To všetko po tom, čo americká invázia vzala vláde nielen inštitucionálne a ekonomické možnosti urobiť čosi také, ale aj legitimitu – stále viac Iračanov ju považuje za vládu „zapredancov“, ktorí sa držia pri moci „na bodákoch okupantov“. „Ultimátum“ určite zohrávaúlohu aj v americkej vnútornej politike. Verejnosti, ktorá 7. novembra zvolí časť Kongresu, má predstierať, že Bushova administratíva nie je úplne bezradná. Možno to je aj „preventívny krok“ pred očakávanou správou nezávislej komisie vedenej bývalým šéfom americkej diplomacie Jamesom Bakerom, v ktorej sa navrhne aj rozdelenie Iraku, stiahnutie vojsk a zapojenie okolitých krajín (vrátane Sýrie a Iránu) do hľadania diplomatického riešenia. Bez ohľadu na to však takýto dokument otvára oficiálne dvere na odchod Spojených štátov z krajiny. Všetko naznačuje, že sa al-Malikiho vláde podmienky splniť nepodarí. Pri súčasnom raste odporu americkej verejnosti proti pokračovaniu operácie v Iraku sa stane onedlho ďalšia vojenská angažovanosť politicky neudržateľnou. Posilnenie pozícií demokratov v Kongrese to len urýchli. Uzavretý kruh Kruh irackého dobrodružstva sa tak uzatvára. Neschopnosť vyriešiť situáciu vojensky privedie Spojené štáty a zostávajúcich členov koalície k rokovaciemu stolu. A v záujme nájdenia udržateľného riešenia budú musieť rokovať so všetkými miestnymi i regionálnymi relevantnými aktérmi – vrátane Iránu a Sýrie. K slovu sa tak predsa len dostane diplomacia a hľadanie politického riešenia, situáciu však bude komplikovať niekoľko rokov násilia, nenávisti a nedôvery. Situáciu asi najlepšie vystihol šejk Faris al-Mohamed, člen irackého parlamentu, citovaný v denníku The Guardian: „Nateraz je Bagdad a Irak stratený. Boh nás ochraňuj pred teroristami, Američanmi a našimi vlastnými lídrami.“ Zatiaľ nie je jasné, ktorá zo skupín vyjde z tohto konfliktu ako víťaz. Je však dosť pravdepodobné, kto bude porazený. Hlavnými obeťami Saddámovej diktatúry, ktorú dlhý čas živila zahraničná podpora (vrátane americkej), boli „obyčajní ľudia“. Tí istí „obyčajní ľudia“ sú hlavnými obeťami „oslobodenia krajiny“ od Saddáma. A „obyčajným ľuďom“ hrozí, že budú aj obeťami amerického odchodu. Veľkí hráči hrali totiž túto hru často v ich mene, no málokedy v ich záujme. Krajina trhaná na kusy Povstalci verzus koalícia vedená USA Správy z Iraku v sebe nesú istú pravidelnosť – pomaly každý mesiac je „najkrvavejší, odkedy prezident Bush 1. mája 2003 oznámil ukončenie hlavných bojov“. Výnimkou nie je ani tento október. Medzinárodná koalícia vedená Spojenými štátmi nedokáže zvládať bezpečnostnú situáciu – odpor voči prítomnosti cudzích vojsk je, paradoxne, to jediné, čo spája navzájom nepriateľské ozbrojené skupiny v krajine. Sunniti verzus šiiti Bagdad sa mení na mesto rozdelené na tri presne ohraničené časti – ostrov vládnej štvrte bránený medzinárodnými (americkými) jednotkami, šiitsku a sunnitskú časť. Násilie militantných skupín premieňa bývalé zmiešané štvrte na čisto sunnitské a šiitske a násilie medzi týmito dvoma komunitami sa šíri aj do ostatných častí krajiny. Šiiti proti šiitom Ani šiitska komunita nie je jednotná. O kontrolu nad ňou bojujú najmä dve najsilnejšie skupiny – Brigády Badr spojené s Najvyššou radou islamskej revolúcie v Iraku a Mahdiho armáda, verná šiitskemu klerikovi Muqtadovi al-Sadr. Mocenské konflikty prechádzajú do ozbrojených stretov. Arabi proti Kurdom Väčšina Kurdov v severnom Iraku považovali americkú inváziu od začiatku za šancu na získanie politickej autonómie alebo plnej samostatnosti. Sever Iraku je však ekonomicky dôležitou oblasťou bohatou na ropu, o kontrolu nad ním bojujú viaceré miestne skupiny. Hlavným neuralgickým bodom je mesto Kirkuk. Kurdi ho považujú za historické hlavné mesto svojej oblasti, ich požiadavky však odmietajú miestni Turkméni a Arabi, ktorí doň boli presídlení väčšinou v 80. a 90. rokov počas Saddámovho programu arabizácie oblasti. Miestni sunnitskí lídri proti zahraničným skupinám V provincii Anbar na západ od Bagdadu sa začal konflikt medzi miestnymi kmeňovými lídrami a skupinami zahraničných bojovníkov. Lokálni lídri žiadajú ich odchod z krajiny, súčasne sú však proti prítomnosti zahraničných jednotiek.
