Ako zachrániť sociálny model Európy

V Európe sa dnes zakorenila neoliberálna politika. Nepresadzuje ju len zvyčajná koalícia podnikateľsko-finančníckych kruhov a národných vlád, ale aj a najmä súčasná Európska komisia. Tá je bezpochyby najmenej progresívna a najneoliberálnejšia, akú kedy EÚ mala – a to teda už niečo znamená. Priamym dôsledkom je, že sociálny model Európy je ohrozovaný zo všetkých strán – z úrovne národnej, európskej i medzinárodnej, a to európsku spoločnosť posúva smerom k sociálnym otrasom a v porovnaní s minulosťou k strate blahobytu. Ako merať európsky sociálny model Vyjadrím sa bližšie k európskemu sociálnemu modelu, a to najmä preto, že dnes je v móde tvrdiť, že vlastne neexistuje. Európa má množstvo chýb, a ja teraz nechcem znižovať úlohu, ktorú v jej ekonomickom a sociálnom rozvoji zohral kolonializmus a s ním spojené drancovačky. Chcem sa venovať súčasnosti. Existujú objektívne spôsoby, ako zhodnotiť európske výsledky, nech už existujú z akéhokoľvek dôvodu. Jedným z nich je index ekonomickej bezpečnosti ESI, vyvinutý Medzinárodnou organizáciou práce. Tento index je menej známy ako index ľudského rozvoja používaný UNDP a je o niečo novší, má však minimálne rovnako dobrú, ak nie väčšiu výpovednú hodnotu. ESI je cenný nástroj, pretože kombinuje sedem rozdielnych druhov ekonomickej bezpečnosti, vrátane príjmu, trhu práce, zamestnanosti, bezpečnosti na pracovisku, zastúpenia pracujúcich, zručností, odborného vzdelávania a tak ďalej. ESI je súborným, váženým indexom týchto siedmich aspektov a ukazuje, že európske krajiny, a to západné i východné, patria spomedzi deväťdesiatich skúmaných krajín sveta k tridsiatim najlepším. Na prvých miestach sú severské krajiny na čele so Švédskom. Spojené štáty sú až na dvadsiatej piatej priečke. Prvou ázijskou krajinou na tomto zozname je Južná Kórea a potom ďalšie ázijské krajiny na chvoste s Nepálom. Index ekonomickej bezpečnosti Poradie vybraných krajín 1. Švédsko – 0,977 25. USA – 0,612 32. Južná Kórea – 0,545 45. Filipíny – 0,455 58. Čína – 0,356 62. Srí Lanka – 0,330 65. Thajsko – 0,287 74. India – 0,246 84. Pakistan – 0,146 88. Bangladéš – 0,070 90. Nepál – 0,051 Ekonomická bezpečnosť založená na zamestnaní a príjme nie je, samozrejme, jedinou dôležitou istotou, výrazne však prispieva k iným druhom, ako je potravinová či zdravotná bezpečnosť. Môže byť preto chápaná ako skutočné meradlo kvality ľudského života, ak nie dokonca šťastia. Vezmime si teraz iné objektívne meradlo, ktoré je často – i keď nie vždy – spojené s blahobytom, konkrétne Giniho index, meradlo nerovnosti bohatstva v danej spoločnosti. Hodnota 100 znamená, že jednej človek kontroluje všetko bohatstvo. Nula zas predstavuje absolútnu rovnosť. V roku 2004 bol najnižší Giniho index v Dánsku (24,7), najvyšší v Namíbii (70,7). Všimnite si, že sa nič nehovorí o tom, koľko bohatstva vlastne v krajine je – iba ako je rozdelené. V európskych krajinách sa index pohybuje v rozmedzí 20 – 40, zo „starej“ pätnástky EÚ je najvyšší v Británii, Taliansku (obe krajiny 36) a Portugalsku (38,5). UNDP dáva Spojeným štátom index 40,8, podľa iných zdrojov je to 46. Latinskoamerické krajiny sú tradične veľmi nerovné, s hodnotami 50 – 60, rovnako ako väčšina afrických krajín. Len niektoré najchudobnejšie sú v intervale 60 – 70. Ako je to v Ázii? Japonsko je hneď po Dánsku najrovnostárskejšou spoločnosťou (24,9). Kórea ma podobnú distribúciu bohatstva ako európske krajiny (31,6). Aj Srí Lanka, Indonézia a India sa nachádzajú v rozmedzí 30 – 40, Čína, Hongkong, Singapur, Filipíny, Thajsko a Malajzia však 40 – 50. Neexistuje síce žiadne všeobecne platné pravidlo, no viac-menej sa dá povedať, že po prekročení určitej ekonomickej úrovne sa krajina s vyššou rovnosťou stáva aj prosperujúcejšou, s väčším rozsahom sociálnych práv. Je na to jednoduchý dôvod – boje mnohých generácií vytvorili v „rovnejších“ krajinách lepšie rozdelenie bohatstva a prosperitu. Štatistické údaje však tiež dokazujú, že nerovnosť vo svete narastá. UNCTAD na to poukazuje od konca 90. rokov. V krajinách s najtvrdšou neoliberálnou politikou – napríklad USA, Británia, ale aj Čína – je rast nerovnosti najvýraznejší. Príznakom neoliberálnej politiky je sústredenie bohatstva na vrchu spoločenskej pyramídy a nie je náhodou, že najbohatšie percento Američanov od 60. rokov zvýšilo svoj podiel na celkovom bohatstve krajiny z ôsmich na šestnásť percent. Brazília na druhej strane hrdo vyhlasuje, že za obdobie Lulovej vlády znížila koeficient o tri body. Ak si želáme väčšiu rovnosť, správna politika nie je žiadne tajomstvo – nevyhnutne zahŕňa zdaňovanie a redistribúciu. Súhrne túto politiku inak poznáme pod menom „sociálny štát“. Európa: úspechy a demokratický deficit Pojem sociálneho štátu a ešte predtým pojmy ústavy, politickej a náboženskej slobody, slobody názoru, tlače, prejavu, ľudovej zvrchovanosti, všeobecného hlasovacieho práva atď. historicky vyvinula Európa. Nie vždy ich presadzovala v praxi, no vždy im aspoň teoreticky vzdávala úctu. Dnes riadia Európsku úniu tri hlboko nedemokratické inštitúcie: Komisia, Európska centrálna banka a Európsky súdny dvor. Parlament nemá prakticky žiadne právomoci – nemôže ani len prichádzať s legislatívnymi návrhmi, nieto ešte rozhodovať o daniach. Neoliberalizmom presiaknutá Európska komisia sa zo všetkých síl snaží podkopať výhody, ktoré prináša európsky sociálny model – presne tie aspekty, vďaka ktorým sa väčšine Európanov žije lepšie, ako ľuďom inde na svete. Európska ústavná zmluva, ktorú obyvatelia Francúzska a Holandska právom zamietli, bola skutočnou chartou neoliberalizmu. Ako povedal jej architekt Valéry Giscard d’Estaing, táto zmluva by bola zabetónovala ekonomickú politiku prinajmenšom na generáciu. Ústava, ktorá mala zmeniť európsky model Prečo tento dokument predstavoval skutočnú „zradu sociálnej Európy“? Euroústavu nenavrhli volení zástupcovia. Ani sám Konvent žiaden text nenavrhol, iba diskutoval a pozmeňoval návrhy, ktoré mu predložil Giscard a úzka skupina jeho pomocníkov. Išlo o nesmierne dlhý a zložitý dokument, ktorý sa nemal dať zmeniť ani rušiť a ktorý ustavoval neoliberálnu ekonomickú politiku. Jediným iným príkladom ústavy, ktorá až do takých podrobností definovala hospodársku politiku, bola Politbyrom pripravená stalinská ústava z roku 1936. Európske elity návrh ústavy zbožňovali. Možno preto, že odstraňovala akýkoľvek dojem, že existuje demokracia, ľudová zvrchovanosť či vláda ľudu, ľudom a pre ľud. Tento text spomínal „slobodnú a ničím neobmedzenú súťaž“ celkovo dvadsaťštyrikrát, prvý raz hneď v článku I-3, ako jeden z cieľov únie. Konkurenica môže byť za určitých okolností dobrým nástrojom, no je to len nástroj a nemožno ju meniť na všeobecný princíp. Ďalšie články znova a znova spomínali potrebu slobodného obchodu, slobody investícií a predností trhu – slovo „trh“ sa v nej objavilo sedemdesiatosemkrát. Dá sa tvrdiť, že prosperita Európy a tým aj blahobyt jej občanov závisí od voľného pohybu tovarov, služieb, kapitálu a ľudí. Ak však pochopíte, akými nástrojmi ho chce Komisia presadzovať, uvidíte, že blahobyt občanov s tým nemá nič spoločné. Vynikajúcim príkladom je Bolkesteinova smernica o službách, ktorá v Európe prikazuje voľný pohyb poskytovateľov služieb. Pred podstatným zmenami, ktoré vyvolal odpor verejnosti, sa mala táto smernica stať dôležitým faktorom oslabenia sociálnej politiky. Obsahovala totiž absolútnu právnu novinku: princíp „krajiny pôvodu“. Podľa tohto princípu mal poskytovateľ služby právo vykonávať svoju činnosť kdekoľvek v EÚ na základe pravidiel platných v jeho domovskej krajine. Cieľová krajina nemala mať ani len právo, aby ju informovali o pobyte zahraničných poskytovateľov služieb na jej území. Žiadne oznamy úradom, pracovným inšpektorom, sociálnym úradom a podobne. Prijať takéto opatrenie by znamenalo zahodiť polstoročie tvrdo vybojovaných pracovných práv, keďže pracovnú dobu, platy, podmienky atď. by sa určovali za hranicami krajiny, kde sa služba poskytuje. Inými slovami, Bolkesteinova smernica bola pokusom prinútiť Európu na „preteky smerom ku dnu“. Pretože v dvadsaťpäťčlennej sa platy môžu líšiť v pomere jedna ku desiatim či dvanástim. Podobne sa rôznia aj pravidlá sociálnej ochrany, najmä medzi západnou Európou a novými členskými krajinami. Pôvodná smernica dávala všetky práva kapitálu, a pracovnej sile neponechávala žiadne. Priniesla by masy chudobných Východoeurópanov, ochotných pracovať za takmer akúkoľvek mzdu, do vyspelejšej západnej Európy. Mnohí Európania veria, že cieľom bolo aspoň čiastočne podlomiť sociálnu kohéziu v krajinách, ktoré dosiahli určitú úroveň, podriadiť životy pracujúcich neistote, disciplíne strachu. Do európskej tradície patria aj verejné služby. Sú súčasťou „sociálnej mzdy“ a prispievajú k sociálnej súdržnosti, pretože sú v princípe dostupné všetkým za rovnakú cenu alebo zadarmo. Euroústava ukázala svoju neoliberálnu povahu aj v prístupe k nim. Výslovne ich totiž podriaďuje pravidlám konkurencie. Komisia môže rozhodnúť o nelegálnosti štátnych dotácií verejným službám. Prípadné rozhodnutie, že národné dotácie nie sú v rozpore s pravidlami jednotného trhu, by muselo schváliť všetkých 25 členských krajín – to môže viesť jedine k politike „najmenšieho spoločného menovateľa“. Jednomyseľnosť sa vyžaduje aj pri prípadnej harmonizácii rozpočtovej či sociálnej politiky. Z toho jasne vyplýva, že v praxi možno prijať jedine harmonizáciu smerom nadol – keďže štáty s nízkymi daňami a nízkou sociálnou podporou považujú svoju politiku za komparatívnu výhodu pri lákaní zahraničného kapitálu a v súťaži o medzinárodné trhy. Navrhnutá ústavná zmluva nežiadala ani v jednom zo 448 článkov nič iné ako daňovú a sociálnu súťaž. Žiaden priestor na stanovenie celoeurópskej minimálnej mzdy či harmonizáciu miezd smerom nahor. Nič však nebráni stanoviť ich pod úroveň chudoby. Pod súčasným európskym vedením sa vydávame presne týmto smerom. Kapitál má opäť úplnú slobodu. Akékoľvek obmedzenia voľného pohybu kapitálu v rámci únie, a to aj voči nečlenom, si vyžadujú jednomyseľnú zhodu. Dôkaz, že Európska komisia presadzuje neoliberálnu politiku a nechce ju nijako nahradiť politikou určenou pre ľudí, možno nájsť v nedávnom včlenení desiatich nových členských krajín, ktoré sú na omnoho nižšom stupni rozvoja než doterajších pätnásť. EÚ nemá žiaden z potrebných finančných nástrojov na integráciu týchto krajín (alebo na zaplatenie sociálneho blahobytu Európanov, ktorých je už 450 miliónov). Bez spoločných sociálnych zdrojov je jedinou silou trh. A Komisia spolu s väčšinou vlád chce podporovať práve trhové „riešenie“. Politika EÚ súčasne trvalo obmedzuje schopnosť členských krajín vykonávať sociálne opatrenia v rámci vlastných hraníc. Pozrime sa bližšie, aké opatrenia by boli potrebné, aby sme mohli pozdvihnúť východoeurópskych členov na úroveň západnej Európy, aby sme boli schopní poskytnúť 450 miliónom Európanov sociálnu ochranu a ekonomický blahobyt. Čo by sme potrebovali: krátky zoznam Realistický rozpočet: európsky rozpočet je obmedzený na 1,04 percenta HDP. Dokonca aj Spojené štáty, nie práve známe sociálnou štedrosťou, míňajú 20 percent federálneho rozpočtu na blahobyt občanov (a jednotlivé štáty ešte omnoho viac). Dane: na rozdiel od väčšiny normálnych parlamentov nemá Európsky parlament právomoc rozhodovať o daniach, hoc i len jedno percento dane zo ziskov firiem by situácii pomohlo. Schválenie by však stroskotalo na trvaní na „slobode kapitálu“. Centrálna banka pod politickým dohľadom a so širším mandátom: na rozdiel od všetkých iných svetových centrálnych bánk, možno s výnimkou Nového Zélandu, je Európska centrálna banka nezávislá od akejkoľvek politickej kontroly a jej šéf je menovaný na deväť rokov. Jedinou úlohou banky je kontrolovať infláciu (zvyšovaním úrokovej miery). Podľa mnohých známych ekonómov banka zvyšovala úrokovú mieru niekedy bez akéhokoľvek ekonomického dôvodu, bez náznaku inflačnej hrozby. Nemusí sa starať o ekonomický rast, plnú zamestnanosť či akýkoľvek iný cieľ zvyšujúci blahobyt občanov. Vysoké úrokové miery a nulová inflácia však uspokojujú želania držiteľov akcií a nájomcov. Možnosť požičiavať si: každá krajina vo svete môže vydávať dlhopisy. Môžu byť menej či viac rizikové, s nižšou či vyššou hodnotou, nemožno však spochybniť právo vlády vydávať ich. Európska únia si požičiavať nemôže. Napriek tomu, že vzhľadom na jej ekonomické postavenie by jej dlhopisy mali bezpochyby najvyšší rating – AAA. Ako chce potom zlepšiť a integrovať infraštruktúru, investovať do vyššieho vzdelávania a výskumu, realizovať celoeurópsku environmentálnu politiku a využívať čistú energie či financovať akýkoľvek iný svoj projekt? Menová politika, ktorej cieľom je ekonomický rast: rovnako ako v prípade Centrálnej banky. Pakt stability a rastu má veľmi úzke zameranie a jeho jediným cieľom je trestať krajiny, ktoré podľa neoliberálnej Komisie pripustili nadmernú infláciu či celkový dlh – ako keby bolo možné uplatniť rovnaké pravidlá na všetky individuálne prípady. Slušný fond solidarity pre nové členské krajiny: aj jeho existencia je však nepravdepodobná a nové členské krajiny budú v najbližšej budúcnosti držané v pozícii zásobárne lacnej pracovnej sily či miest, kam možno preniesť výrobu, v úsilí znížiť mzdové výdavky. K nových členom sa nebudú správať rovnako ako k ich predchodcom, vrátane Španielska. 40 percent už teraz nedostatočného rozpočtu ide na Spoločnú poľnohospodársku politiku, ktorá väčšinou zabezpečuje dodatočný príjem pre najbohatších farmárov. Euroskupina s politickou odvahou: teoreticky by mohla pri prekonávaní niektorých z týchto ťažkostí napomôcť „euroskupina“ tvorená ministrami financií dvanástich členských krajín eurozóny. Keby bola chcela. Mohla by vyhlásiť spoločnú emisiu dlhopisov, spoločnú infraštruktúrnu politiku. A hoci by si to vyžadovalo veľký politický boj, pravdepodobne by mohla aj stanoviť dane na korporácie a pohyb kapitálu. Žiadne známky takéhoto úsilia však nebadať. Európa tiež potrebuje kompletnú demokratickú reformu. Viac právomocí pre Parlament, umožniť občanom iniciovať referendum, právomoc národných parlamentov či individuálnych poslancov iniciovať legislatívu, volená Komisia a mnohé iné zmeny. Obchod: citlivá otázka Musíme si byť vedomí problémov spojených s európskym modelom, najmä v oblasti obchodu. Či sa nám to páči alebo nie, Európa bude ostro konkurovať s Áziou, najmä – i keď nie výlučne – s Čínou. V dôsledku politiky národných vlád a Komisie sú verejné služby ohrozené. EÚ prostredníctvom obchodných dohôd nanucuje podobnú politiku iným krajinám. Kolo rokovaní WTO z Doha skrachovalo koncom júla, no v novembri po voľbách v USA sa pravdepodobne obnoví. Desať krajín združených v ASEAN-e už o obnovu rokovaní požiadalo. Pri rokovaní o službách hovorili komisári EÚ (najprv Lamy, potom Mandelson) o otvorení všetkých trhov. Ich požiadavky vo WTO, ale aj pri bilaterálnych a regionálnych dohodách sú modelom neoliberalizmu, najmä pokiaľ ide o otvorenie širokého spektra služieb, vrátane služieb verejných. Bojovali najmä o úplnú slobodu investícií a zamerali sa okrem iného na ázijské krajiny na strednej úrovni vývoja. Európa nechce žiadne limity, akým je obmedzenie účasti zahraničného kapitálu na 49 percent, povinnosť vytvárať spoločné podniky s domácimi subjektmi, povinnosť zamestnávať miestnu pracovnú silu, žiadne obmedzenia množstva zahraničných investorov v danom sektore či „testy ekonomickej nevyhnutnosti“, ktoré by rozhodli koľko zahraničných investícií určitá krajina v určitom sektore vlastne potrebuje. Cieľom je úplne uvoľniť ruky európskym nadnárodným korporáciám. Služby sú prioritou európskych lobistov, ako napr. UNICE (organizácia zamestnávateľov). Európa bola mimoriadne agresívna aj v časti rokovaní na pôde WTO zvanej Prístup na trh nepoľnohospodárskych tovarov. Európski vyjednávači sa usilujú o prudké zníženie ciel v stredne rozvinutých rozvojových krajinách vo všetkých priemyselných oblastiach, ako aj v lesníctve, rybárstve a ťažobnom sektore. Vnútroeurópsky boj medzi poľnohospodárstvom a službami a priemyselnou výrobou sa skôr či neskôr vyrieši v neprospech poľnohospodárstva, pretože to predstavuje len malú časť európskeho HDP. S ekonomickým rozvojom by mala Ázia za normálnych okolností smerovať k vyššej rovnosti. Mala by mať skôr viac verejných služieb, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu pri zabezpečovaní blahobytu obyvateľstva. V spoločnostiach, kde majú sociálne služby nízku kvalitu alebo úplne chýbajú, je nerovnosť nevyhnutne vyššia, pretože je obmedzená „sociálna mzda“. Z európskeho hľadiska sa zdá, že vyššie bohatstvo by malo ázijské krajiny nasmerovať na cestu vyšších miezd, kratšieho pracovného času, dlhších dovoleniek a podobne – na cestu, kde sa môžu pracujúci výrazne podieľať na prínosoch zvýšenej produktivity. V skutočnosti to tak nevyzerá, zvlášť nie v Číne. Samozrejme, ja vnímam situáciu z európskeho hľadiska. Tvrdia nám, že môžeme a musíme „súťažiť s Áziou“, najmä v sektoroch s vysokou technologickou úrovňou. Dnešná situácia sa však stále menej podobá na historické skúsenosti. Predtým produkovali menej rozvinuté spoločnosti s nižšími platmi menej rafinované tovary – od primárnych produktov sa postupne posúvali k polospracovaným, textilu a obuvi, malým priemyselným továrňam atď. Ešte v polovici 20. storočia to tak bolo v „novoindustrializovaných“ krajinách ako Taiwan a Južná Kórea. Zahraničné inovácie: nový trend vo výskume a vývoji Ako však ukazuje najnovšia Správa o svetových investíciách, ktorú vydala OSN, korporátne zdroje určené na výskum a vývoj – väčšinou európske – dnes prúdia do Ázie. Z tohto trendu získava najmä India a Čína. Korporátny výskum a vývoj – vybrané štatistiky: Z 885 projektov v oblasti výskumu a vývoja v regióne Ázie a Ocenánie – 723 v Číne a Indii. Na konci roku 2004 bolo v Číne vytvorených asi 700 pridružených centier výskumu a vývoja. V Indii založilo svoje výskumné a vývojové zariadenia viac ako 100 nadnárodných spoločností. Ďalšími populárnymi destináciami sú Hongkong, Malajzia, Filipíny, Kórea, Singapur, Taiwan, Thajsko. Fínska spoločnosť Nokia má v Číne päť výskumných centier. Mnohé elektronické, farmaceutické, biotechnologické a softvérové firmy založili v Ázii veľké výskumné centrá, ktoré nie sú integrované len do ázijských trhov, ale podľa spomínanej správy aj do „globálnych inovačných sietí, a tým mieria na globálny trh“. Klasické pravidlá voľného obchodu definoval v roku 1817 David Ricardo. Je otcom známej doktríny komparatívnych výhod – je v záujme každej krajiny špecializovať sa na to, čo dokáže produkovať najefektívnejšie. Naši európski lídri sú stúpencami tejto ortodoxie devätnásteho storočia. Uznávajú, že dôjde k strate niektorých pracovných miest v dôsledku lacného dovozu či presunu výroby za lacnou pracovnou silou. Tvrdia však, že ide o miesta náročné na pracovnú silu, s nižšou úrovňou zručností. Takúto prácu však možno vykonávať aj v Číne a Indii, ktoré za to zase kúpia viac našich tovarov s vysokou pridanou hodnotou – keďže my si údajne v tomto sektore udržiavame komparatívnu výhodu. Komparatívne a absolútne výhody Nespomenú už však, že Ricardo v roku 1817 hovoril za podmienok voľného obchodu o „železnom zákone miezd“. V prípade, že postavíme pracujúcich v spoločnostiach na rozličnom stupni sociálneho rozvoja do vzájomnej konkurencie, platy klesnú na minimálnu úroveň nevyhnutnú na reprodukciu pracovnej sily. Vo vzťahu západnej a východnej Európy sa to deje už dnes. A čo sa stane v situácii, keď Ázia – najmä obrovské ekonomiky ako India a Čína – má presne také poznatky a zručnosti ako Európa, obrovské zahraničné investície tam podporujú technologicky vyspelé sektory, no to všetko pri nízkych platoch a veľmi nízkej sociálnej ochrane? Čo potom? Dostali sme sa do úplne novej, nepoznanej dimenzie. Komparatívna výhoda v klasickom zmysle slova je mŕtva. Ostáva len absolútna výhoda – nekonkurujú si výrobky, ale celé sociálne systémy. Čína neponúka len nízke platy, ale aj armádu zásobnej pracovnej sily o veľkosti stoviek miliónov, dvanásťhodinový pracovný deň, žiadne odbory, vysoko vzdelaných pracovníkov pripravených pracovať dlho a aj cez víkendy, s krátkymi dovolenkami. A okrem toho dosahuje žalostné výsledky v ochrane životného prostredia. Európski lídri, ktorí nám hovoria, že EÚ musí akceptovať otvorené trhy, flexibilitu práce a dereguláciu, aby mohla súťažiť s Áziou, ľudí jednoducho klamú, predstierajú, že dokážeme nemožné. Trieda kapitálu, pracujúca cez európske inštitúcie vytvorené podľa jej potrieb, vidí príležitosť odplatiť sa za všetky úspechy, ktoré si európski pracujúci vydobyli za posledné storočie. Čína a iné krajiny s nízkymi mzdami a vysoko kvalifikovanou pracovnou silou predstavujú pre Európanov úplne novú hrozbu, ktorá nemusí priniesť len ekonomickú, ale aj sociálnu deštrukciu. Environmentálny aspekt Čína je dnes druhým najväčším producentom skleníkových plynov po USA. Hoci sa zdá, že čínskych predstaviteľov začal nedávno stav životného prostredia znepokojovať, vo všeobecnosti ich postoj možno opísať slovami: „Potrebujeme sa ekonomicky rozvíjať, vy ste to urobili takýmto spôsobom a my máme plné právo napodobniť vás.“ Tým však ako keby vraveli: „Dostaneme sa do dvadsiateho prvého storočia cez storočie devätnáste.“ Letmý pohľad na internetové špecializujúce sa na environmentálne spravodajstvo napovie veľa: nadmerný rybolov a znečisťovanie zabíjajú Východočínske more, Čína očakáva najhoršie suchá za posledných päťdesiat rokov, miliónom ľudí chýba pitná voda, Jang-c´-ťiang klesla na najnižšiu úroveň za posledných sto rokov, emisie oxidu siričitého vzrástli od roku 2000 o 27 percent, pokračuje rast spotreby energie (mnoho z nej pochádza z uhlia), štvrtina čínskeho povrchu je už dnes klasifikovaná ako púšť a jej rozsah rastie atď. Problémom je, že miestni manažéri majú rozvojové ciele, ktoré buď splnia, alebo prídu o miesto. Existujú však aj pozitívne znamenia – Čína možno zavedie daň z pohonných hmôt, šéf Štátneho úradu ochrany prírody tvrdí, že čínske vedenie považuje zníženie emisií znečisťujúcich látok a spotreby energie za svoje dva najdôležitejšie ciele a stanovuje hodnoty, ktoré nemožno prekročiť. V súčasnosti však prevláda zvrátený model rozvoja. Ľudia chcú autá, chcú sa mať ako ľudia na Západe a chcú to okamžite. Pokiaľ ide o zvyšok Ázie, vieme, že región zažíva viac tajfúnov než ktorýkoľvek iný, a ich frekvencia a intenzita rastie. Bengálsky záliv a pobrežie Bangladéša budú zasiahnuté mimoriadne ťažko. Ostrovom a nízko položeným územiam (ako je Bangladéš a veľké časti Indie) s postupujúcim globálnym otepľovaním hrozí, že sa dostanú pod vodu. Výhyn celých druhov pokračuje obrovskou rýchlosťou, ohrozených je desať percent z 15 000 druhov vyšších rastlín Indie. Odvšadiaľ počuť zlé správy, každý ich pozná a nik s tým dosť nerobí. Tu je oblasť možnej ázijsko-európskej spolupráce pri vývoji alternatívnych zdrojov energie, kontrole znečistenia ovzdušia a podobne. Know-how i potreba existujú. Ak budeme čakať, kedy sa pridajú aj USA, mohli by sme čakať donekonečna. Krátke zhrnutie Európsky sociálny model môže a má byť alternatívnou paradigmou pre svet ako taký. Americký neoliberálny model je brutálny, vytvára pár veľkých víťazov a mnohých porazených. Všetky aspekty ľudského života podriaďuje trhu. Čínsky model zas akoby kombinoval to najhoršie z kapitalizmu a komunizmu. Európa, napriek mnohým nedostatkom a obrovským katastrofám svojich dejín (svetové vojny, fašizmus, gulag atď.) žije posledných šesťdesiat rokov v mieri – čo vzhľadom na jej históriu nie je malý výkon. Má dosť ľudí, peňazí, poznatkov, kultúry a má existujúci sociálny model, ktorý môže ponúknuť ďalším. Jej predstavitelia sa zo všetkých síl usilujú napodobňovať Spojené štáty, no občania protestujú proti neoliberalizmu ako len môžu. Ešte stále máme šancu zvíťaziť. Verím, že ľudia v Ázii s ich slávnou pracovnou etikou a mnohými inými cnosťami chcú to isté, čo Európania (vidno to napríklad na druhej generácii čínskych prisťahovalcov vo Francúzsku). Chcú lepšie platy a pracovné podmienky, plnú zamestnanosť, kvalitné verejné služby vrátane dobrých škôl a zdravotnej starostlivosti, slušné životné prostredie, v ktorom môžu vychovávať svoje deti, viac voľného času pre rodinu a priateľov... O tom je európsky model a neexistuje žiaden dôvod, aby mohol fungovať iba v Európe. Dosiahnuť takýto život môžeme tým, že zabránime svojim lídrom, aby vykročili po výlučne neoliberálnej ceste vedúcej k malému počtu víťazov a mnohým porazeným. Pri zasadaní WTO v Hongkongu ázijské organizácie za tento cieľ odhodlane a odvážne bojovali. Spoločne musíme nájsť možnosti, aby medzi Európanmi a Ázijčanmi neprevládla ako spôsob života súťaž, ale spolupráca. Text vznikol redakčnou úpravou prednášky, ktorú autorka predniesla na Ľudovom fóre Ázie a Európy v Helsinkách 5. septembra 2006. Originál pochádza zo stránky Transnacionálneho inštitútu, http://www.tni.org/archives/george/ helsinki-aepf.htm. Susan Georgeová pochádza zo Spojených štátov, žije však v Paríži a v roku 1994 sa stala francúzskou občiankou. Zaoberá sa politickou ekonómiou, najmä dosahom neoliberálnej globalizácie. Je autorkou mnohých kníh o problémoch krajín tretieho sveta, napr. How the Other Half Dies: The Real Reasons for World Hunger, 1976 (Ako zomierajú tí druhí: Skutočné príčiny svetového hladu), A Fate Worse Than Death, 1987 (Dlh horší ako smrť), The Debt Boomerang, 1992 (Bumerang dlhov). Predsedá plánovaciemu výboru Transnacionálneho inštitútu v Amsterdame, decentralizovaného spoločenstva bádateľov, ktorí sa v rôznych krajinách sveta usilujú činnosťou v rámci občianskej spoločnosti prispievať k sociálnej spravodlivosti. Je aktívna aj vo francúzskej pobočke hnutia ATTAC, kde bola niekoľko rokov viceprezidentkou. Jej posledná kniha sa volá Iný svet je možný, ak... (Another World Is Possible, If...).