Bratislavské hudobné slávnosti 2006: skvelé orchestre a zbory
Skončil sa 42. ročník Bratislavských hudobných slávností (BHS). Bol reprezentatívnou prehliadkou hudby, ktorej síce holduje len menšina populácie (podľa výskumu Recepcia umenia na Slovensku po roku 2000 ju pred iným typom hudby uprednostňuje len 6 percent respondentov), ale práve takýto festival spolu s ďalšími opatreniami – najmä v školstve a v masmédiách – je dobrým predpokladom na to, aby jej priaznivcov bolo postupne čoraz viac. a podujatí odznelo 26 koncertov a v jeho rámci sa uskutočnili štyri baletné a deväť operných predstavení SND. Nie v kvantite, lež v kvalite tkvie však hlavný prínos festivalu, čo platí v plnej miere o jeho koncertnej časti. Ak posledná sezóna Slovenskej filharmónie vyznela pomerne „sivo“, tak koncerty BHS možno smelo označiť za „hviezdne hodiny“ vážnej hudby. V práve ukončenom ročníku to platí predovšetkým o hosťujúcich renomovaných orchestroch, ktoré na rôznorodom repertoári (Mníchovčania na Mahlerovi, umelci z Birminghamu na Šostakovičovi a Budapešťania na Bachovi) demonštrovali svoju zrelú profesionalitu, ale aj o telesách regionálnych (Zlín, Žilina). Už tradičné exotikum predstavovala v tomto ročníku Arménska filharmónia, ktorá svojou vitalitou a dramatickým vzruchom uspokojila najmä poslucháčov, ktorí priahli po vonkajších efektoch. Vzhľadom na orchestrálne ťažisko festivalu aj osobností bolo tentoraz silne zastúpený dirigentský post, čo platí o Japoncovi Kentovi Naganovi, Francúzovi Emmanuelovi Villaumeovi, Maďarovi Ivánovi Fischerovi či Čechovi Jiřím Bělohlávkovi, ale aj o „domácich“ (Oliverovi Dohnányim, Blanke Juhaňákovej). Potešiteľné bolo výrazné zastúpenie slovenskej tvorby (Krška, Krajčí, Moyzes, Zagar, Szegy, Hatrík, Podprocký – ich hudba odznela celkovo na piatich koncertoch), ktorá bola popri tvorbe jubilujúceho W. A. Mozarta druhým ťažiskovým dramaturgickým pilierom podujatia. Ozdobou festivalu bolo aj uvedenie viacerých vokálno-inštrumentálnych diel (napr. Bachovej h mol a Mozartovej c mol omše) i niektoré sólistické inštrumentálne výkony. Osobitne zaujali výkony sólistov v náročných huslových koncertoch hudby 20. storočia (Britten, Prokofjev, Šostakovič). Pôžitkom bolo počúvať výkony zborov, či už išlo o Slovenský filharmonický zbor, Holáskovcov, Collegium vocale Gent alebo Český filharmonický zbor z Brna. Z bohatej palety výkonov na vokálno-inštrumentálnych koncertoch treba vyzdvihnúť, že v sopranistke Adriane Kučerovej, napriek výhradám voči jej priveľmi vibrujúcemu tónu, nám rastie možná následníčka tradície mozartovských interpretiek, ktorú vytvorili Lucia Popp a Ľubica Orgonášová. Ešte ďalej v štýlovej dokonalosti sa dostala sopranistka Simona Houda-Šaturová na záverečnom koncerte. V programe festivalu sa objavili aj menej hrávané skladby, z ktorých priam očaril cyklus Bohuslava Martinů Kytice. Naopak, symfonická báseň Ostrov mŕtvych Sergeja Rachmaninova nepatrí k najlepším opusom velikána ruskej hudby a v interpretácii orchestra SF zanechal rozpačitejší dojem. Už nie natoľko pozitívne možno hovoriť o tej časti BHS, ktorá sa konala v historickej budove SND. Odkedy na festival prestali chodiť zahraničné operné súbory, jeho operná časť je len akýmsi príveskom koncertného diania. Už roky poukazujeme na to, že staršie inscenácie bez hosťujúcich sólistov, ktoré mal divák možnosť vidiek počas celej sezóny v rovnakom obsadení, nemajú nárok na včlenenie do programu festivalu. Ak zároveň popri festivalových koncertoch odznela v Koncertnej sieni Slovenského rozhlasu Beethovenova Deviata mimo programu medzinárodnej prehliadky, otom rovnako sa mohli odohrať aj reprízy Dona Giovanniho či Dona Carlosa v opere SND. Keďže v tomto roku operný súbor nestihol pripraviť na BHS novú premiéru, ozajstným festivalovým príspevkom bolo len predstavenie Verdiho Traviaty s hosťujúcim mierne nadpriemerným ruským barytonistom Vladimirom Petrovom a domácimi hviezdami Ľubicou Vargicovou a Miroslavom Dvorským, z ktorých však plne uspokojila len sopranistka. Vyvrcholením diania v budove SND malo byť predstavenie staršej a neveľmi vydarenej inscenácie Donizettiho Nápoja lásky. V ňom totiž na doskách SND debutovala ako Adina sopranistka Adriana Kučerová a ako Nemorino sa predstavil v zahraničí úspešný Slovák Pavol Bršlík. Sopranistku mediálne vyniesol do výšin úspech na medzinárodnej súťaži vo viedenskom Belvederi, záujem milánskej La Scaly a vystúpenie na Salzburských hudobných slávnostiach, tenorista sa takisto môže pochváliť vystúpeniami na renomovaných svetových javiskách. Na mladých umelcoch bola sympatická verva, s akou sa vrhli do interpretácie svojich postáv, z rýdzo vokálneho hladiska však zaostali za očakávaním a úrovňou nepredčili výkony súčasných či minulých alternantov tých istých úloh v bratislavskom súbore. Tón sopranistky je (okrem zvonivej vysokej polohy) menej farebný a svojím „zrnením“ nie vždy príjemný, rezervy tenoristu sú vo vysokej polohe i v kreovaní vokálnej línie, pred ktorou uprednostňuje výrazové parametre výkonu. Mimoriadne pozitívny divácky ohlas ich výkonov signalizuje, že divák – jednak v dôsledku všeobecného úpadku krásneho spevu, ale aj pre v poslednom čase silné exponovanie divadelných a režisérskych zložiek operných inscenácií – je menej náročný na spevácke výkony na úkor hodnotenia komplexnejšieho javiskového stvárnenia. V každom prípade, ak do histórie odíde 42. ročník BHS ako ročník úspešný, treba za to vďačiť jeho koncertnej, a nie opernej časti.
