Kto postaví nedobytnejšiu pevnosť Británia?

Hlavná britská opozičná strana nedávno zverejnila detaily svojej imigračnej politiky. Presnejšie povedané, ekonomickej imigrácie z krajín mimo Európskeho ekonomického priestoru. Konzervatívci totiž pomerne rozumne usúdili, že k azylovej a imigračnej politike napriek mnohým styčným bodom treba pristupovať odlišne. Nimi navrhované nástroje na kontrolu ekonomického prisťahovalectva však prezrádzajú veľkú dávku populizmu. V roku 2005 sa do Británie prisťahovalo o takmer dvestotisíc ľudí viac, ako z nej odišlo. Aj keď je to druhý najvyšší počet od roku 1991, keď sa zaviedla súčasná metodika, je to o 38-tisíc menej ako v predchádzajúcom roku, a to aj napriek päťdesiatpercentnému nárastu prílevu občanov z nových členských štátov EÚ. Základnou premisou konzervatívcov je, že imigrácia Británii síce ekonomicky prospieva – no nie vždy. Preto navrhujú dvojkolový proces schvaľovania žiadostí o pracovné povolenie. Prvým bude posudok, či žiadateľ prospeje ekonomike. Druhým bude kontrola počtu ľudí, ktorí do Británie prichádzajú. „Myslíme si, že spoločensky zodpovedná imigračná politika si vyžaduje náležitú kontrolu, aby sa vytvorila dôvera verejnosti k systému,“ vyhlásil tieňový minister David Davis. Konzervatívci tak chcú vopred rozdeliť ľudí na užitočných a neužitočných. Tvrdia, že posudzovať sa bude podľa objektívnych kritérií. Jedným z hodnotených faktorov bude aj vplyv prisťahovalca na súdržnosť spoločnosti. Tu sa konzervatívci púšťajú na veľmi tenký ľad. Kto posúdi, či má na ňu lepší vplyv srílanský budhista, pravoslávny Srb, bangladéšsky moslim alebo neveriaci Novozélanďan? Toryovci zároveň sľubujú, že zavedú jasnú deliacu čiaru medzi tými, ktorí budú mať právo usadiť sa natrvalo, a tými, ktorí dostanú časovo obmedzené pracovné povolenie. Opäť však ani slovo o tom, čo presne tým myslia. Zato naznačujú, že dokážu identifikovať hranicu príjmu, keď je už prisťahovalec pre Britániu „ekonomicky užitočný“. Ako orientačný bod predbežne uvádzajú 24-tisíc libier ročne. Tu treba zdôrazniť, že k tejto sume sa dopracovala nátlaková skupina Migrationwatch, ktorej ideálom je dosiahnuť takmer nulovú čistú imigráciu. V škatuľkovaní prisťahovalcov sa však toryovci príliš neodlišujú od vládnych labouristov, ktorí ešte pred voľbami v roku 2005 v panike, aby konzervatívci neboli v kampani na koni, pripravili päťročnú stratégiu azylovej a imigračnej politiky. V podstate do nej prebrali myšlienku konzervatívcov okopírovať austrálsky systém bodovania prisťahovalcov podľa úrovne dosiahnutej kvalifikácie. Prisťahovalci v najprestížnejších zamestnaniach, ako sú lekári a odborníci na informačné technológie či financie, budú môcť prísť do Británie bez toho, aby dostali priamu ponuku na prácu. Ostatní dostanú šancu, len ak sa na pracovnom trhu objaví diera a zamestnávateľ dokáže, že nenašiel nikoho vhodného v Británii ani inej krajine EÚ. Vláda však odmieta zavedenie hornej hranice počtu imigrantov. Práve zmienku o nej v plánoch tieňovej vlády kritizoval námestník ministra vnútra Liam Byrne: „Konzervatívci hmlisto vyzývajú na určenie ročných limitov na počet imigrantov, čo britské firmy odmietajú a čo je bezvýznamné, ak nepovedia, aké majú byť. Zvládnuť imigráciu si vyžaduje vážne činy, nie nejasné slová.“ Medzi spomenuté činy patrí z pohľadu labouristov najmä zavedenie identifikačných kariet pre britských občanov i pre prisťahovalcov, ktorí zostanú v krajine dlhšie ako tri mesiace. Konzervatívci „občianske preukazy“ odmietajú, pretože ich považujú za zásah do súkromia, celý projekt je podľa nich pridrahý a aj tak by nepriniesol výsledky, aké očakáva vláda. Labouristi chcú k identifikačným kartám pridať aj integrovaný systém kontroly ľudí, ktorí do krajiny prichádzajú a odchádzajú z nej. Program známy ako „e-borders“, čiže elektronické hranice, by mal byť plne funkčný v roku 2008. V tom istom čase sa súčasťou žiadosti o vízum do Veľkej Británie stanú aj kolónky na odtlačky prstov. Na prvý pohľad teda vláda uprednostňuje prevenciu pred represiou. Nemožno sa však vyhnúť pocitu, že týmito opatreniami pristupuje k všetkým, ktorí na britské ostrovy prichádzajú, ako k potenciálnym narušiteľom zákona, ktorých treba mať hneď od začiatku pod kontrolou. Celkovo možno povedať, že aj keď obidve strany uprednostňujú mierne odlišné prostriedky, ich hlavný cieľ – získať čo najväčšiu kontrolu nad tým, kto do Británie príde – je úplne rovnaký. A podobné si sú aj v tom, že v imigračnej politike zrazu neveria, že situáciu vyrieši trh, a radšej nasadzujú tvrdú kontrolnú ruku štátu. Autor je novinár