Reklama
Reklama

Kam sa podela sľubná budúcnosť

„Čo si mám o tom myslieť? Tipy mi nedáva, moje neakceptuje, nad všetkým, čo nakrútim, ohŕňa nos, ignoruje ma, oslovila ma až včera, keď sa tomu už nijako nedalo vyhnúť, pretože mi potrebovala povedať...
Počet zobrazení: 836
12CB-m.jpg

„Čo si mám o tom myslieť? Tipy mi nedáva, moje neakceptuje, nad všetkým, čo nakrútim, ohŕňa nos, ignoruje ma, oslovila ma až včera, keď sa tomu už nijako nedalo vyhnúť, pretože mi potrebovala povedať, že sa so mnou koncom týždňa potrebuje zhovárať. Čo si myslíte, že by asi odo mňa mohla chcieť?“ vychrlila na mňa Katka a mňa sa zmocnilo nedobré tušenie. Táto mladá žena, ktorú som fyzicky videla len dvakrát v živote, ma prvý raz oslovila pred sedemnástimi rokmi, ešte ako študentka, pretože ma spoznala z nedávnej debaty v televízii, kde sa vášnivo diskutovalo o tom, ako je to v Československu so slobodou slova. Keď ma po rokoch celkom náhodou objavila, tiež bola reč o slobode slova. Katka bola práve nezamestnaná. Ale nezúfala si, naopak, hľadala možnosti na uplatnenie aj tam, kde by to mne, hoci mám rovnakú profesiu, nikdy nebolo ani napadlo. Pri troch deťoch a manželovi tiež bez práce jej ani iné nezostávalo. Šťastie skúšala aj v špecializovanom periodiku, kde som vtedy pracovala. Politické komentáre, ktorým sa v tom čase venovala, sme však neuverejňovali, tak som sa ju usilovala motivovať na iné žánre. Kým si však rozmyslela, čím by do týždenníka mohla prispievať, podarilo sa jej usadiť v akomsi regionálnom médiu v mieste bydliska. Robila však iba za honoráre, ktorých výška sa pre radových prispievateľov v nijakom periodiku za posledných dvadsať rokov prakticky nezmenila, a to bolo pre štvorčlennú rodinu málo. Katka rovnako ako jej manžel, ktorý sa už dva roky márne pokúšal zamestnať, preto hľadala stabilnejšie zamestnanie. A občas sa ozvala s otázkou, ako sa mi darí a či neviem o nejakej práci. Ak nie pre ňu, tak pre manžela, ktorý sa dlhé mesiace po poslednej strate zamestnania začínal prepadať do hlbokej depresie. Nevedela som. A bola by sa vtedy nejaká zišla aj mne, pretože majiteľ týždenníka zrušil prílohu, v ktorej som pracovala. Vari po pol roku mi však Katka natešene oznámila, že má konečne miesto. Musela si síce vybaviť živnostenský list, lebo inak by ju neboli vzali, ale podarilo sa a už mesiac zarezávala v istom regionálnom elektronickom médiu. Jej úspech prebudil trochu optimizmu aj v manželovi, aj keď sa zamestnal iba na dva mesiace a iba brigádnicky. Robil čosi ako závozníka, ale potešil sa aj tomu. Že by sa uplatnil v odbore, na ktorý mal vysokoškolský diplom, prestal dúfať už dávno. Po zlom dobré nečakaj Úspechu talentovanej Katky som sa vtedy tešila spolu s ňou. A keď sa z času na čas posťažovala na nízke ohodnotenie, chlácholila som ju nádejou, že to možno nemá ľahké ani majiteľ média, ktorý ju zamestnal, že po čase sa to určite zlepší a že je to lepšie, ako keby nemala nič. Dve dospievajúce deti však potrebujú svoje, a keď Katka niekoľkokrát márne čakala na peniaze za urobenú prácu, znova sa obzerala po niečom inom. Manžel totiž začal mať výrazné zdravotné problémy a rodina žila z ruky do úst. Sledovala som ich peripetie prostredníctvom sporadických telefonátov. A hoci bývajú dosť ďaleko od hlavného mesta, usilovala som sa aj na diaľku pomôcť pri hľadaní práce aspoň jej manželovi. Vydolovala som z pamäti všetkých známych žijúcich v Katkinom bydlisku, obtelefonovala ich, vypisovala som listy. Nemala som však viac šťastia ako ona. A tak ma uspokojovalo vedomie, že aspoň jeden zo živiteľov rodiny má zamestnanie, aj keď s nie celkom istým zárobkom. Keď však Katka na mňa pred niekoľkými týždňami vychrlila záplavu otázok, ktoré v nej vyvolalo čudné správanie šéfky v známom médiu, kam sa medzitým dostala, uvedomila som si, že to nie je dobrý signál. Zrejme to všetko súvisí s jej úsilím prepašovať aj do bulvárnej rubriky, pri ktorej nakoniec zakotvila, aspoň pár tém, ktoré by sa zaoberali aj čímsi iným ako len „dobrým či horším trávením“ rýchlokvasených celebritiek. Ani som ju veľmi nechlácholila. Živiť v nej v tomto prípade nádej nemalo zmysel. „Podľa toho, čo ste mi o tom povedali včera, môžete čakať iba dve správy. Buď sa upevní vaše postavenie, lebo aj v komerčnom médiu možno konečne niekto dostal rozum, alebo sa s vami rozlúčia,“ pokúšala som sa ju aspoň trochu pripraviť na nepríjemnú správu. Dobrá sa totiž čakať nedala. Za šťastie som v tej chvíli považovala, že Katkinmu manželovi sa vari pred pol rokom konečne podarilo nájsť stabilné zamestnanie, takže po jej vyhadzove, o ktorom som vzhľadom na indície vôbec nepochybovala, bude v rodine aspoň jeden príjem. Vtedy som však ešte nevedela, že na Katkinho manžela medzitým siahlo niečo oveľa horšie ako nezamestnanosť. Kým mi stihla odpovedať na otázku, ako sav práci darí jemu, zazvonila poštárka, tak sme telefonát rýchlo ukončili. Najhoršia kombinácia Mobil mi zazvonil, práve keď som si prekladala nákup z vozíka do tašky. „Hovorte,“ povzbudila som Katku rýchlo, lebo to bola ona, dúfajúc, že správa, ktorú mi povie, bude dobrá. „Tak som znova bez práce,“ vyviedla ma lakonicky z omylu. Taška s nákupom mi po tej správe v rukách oťažela tak, že som ju musela položiť na zem. Stála som uprostred vysvietenej umelej ulice nákupného centra, zavadzala ľuďom v ceste a usilovala sa vysúkať zo seba čo najpovzbudzujúcejšie vety. Prvá, ktorá mi v tej chvíli napadla, však Katku rozplakala. Povedala som jej totiž, aby v tejto chvíli stavala na vedomí, že prácu má konečne aspoň manžel, takže rodina je ako-tak zabezpečená. „Má, má,“ prikyvovala medzi vzlykmi, „ale včera som vám nestihla povedať, že tie bolesti, ktoré ho trápia už celé týždne... skrátka, bol na vyšetrení a práve včera mu povedali, že je to pozitívne.“ Ďalšia zlovestná správa mi vyrazila dych a dosť dlho trvalo, kým som zmobilizovala všetky milosrdné lži, ktorými sa človek v takej chvíli usiluje jej účinok potlačiť. Potom som vymenovala všetky elektronické médiá, kde by mohla skúšať šťastie, dala som sa zalievať jej slzami a vzápätí utešovať jej odhodlaním nedať sa zlomiť. A pripomenula som jej, aby nezabudla hneď ráno ísť na úrad práce. Ostych neostych, bez peňazí nevyžije, najmä, keď jej manžela čaká krížová cesta ťažkej liečby. „Tam by som išla zbytočne,“ namietla Katka, ale nie z trucu. „Asi ste zabudli, že mám živnosť, lebo teraz vám už zamestnávatelia zriedkavo dajú prácu, ak nemáte živnostenský list.“ Veru som zabudla. Možno aj preto, že akokoľvek je teraz „zamestnávanie“ na živnosť v móde, nezdá sa mi v prípade papierových živnostníkov férové. Predovšetkým preto, lebo umožňuje dať „zamestnancovi“ okamžitú výpoveď bez akejkoľvek finančnej náhrady. Okrem toho zbavuje zamestnávateľa povinnosti poskytnúť človeku, ktorý preňho pracuje takzvane na živnosť, akúkoľvek sociálnu ochranu. O možnosti zbaviť sa takýmto zamestnávaním povinnosti prispievať zamestnancovi-živnostníkovi na stravovanie, náhradu mzdy v čase voľna či financovanie služobných ciest, príspevkoch na dopravu a iných položkách či o tom, čo so živnostníkom, keď sa ocitne na ulici, ani nehovorím. Bola som so svojimi nekonštruktívnymi radami v koncoch. Nezišlo mi na um nič lepšie, ako ukončiť hovor, aby si Katka nezvyšovala telefónny účet, ktorý už čoskoro nebude mať z čoho platiť. Z neistoty do neistoty Čo poradiť žene, ktorá sa z minúty na minútu ocitne na ulici ohlušená navyše Jóbovou zvesťou o zdravotnom stave najbližšieho človeka? Postačí znova ju nabádať, aby zase neuverila planým sľubom a vidine lepšieho príjmu, služobného auta a mobilu, ako uverila Katka, keď dala výpoveď v elektronickom médiu v mieste bydliska? Varovať ju, aby nešla do neistoty ešte neexistujúceho časopisu v hlavnom meste, ak aj v dovtedajšom zamestnaní bola „na živnosť“ a výplaty viac nedostávala ako dostávala? Zazlievať jej, že ako živiteľka štvorčlennej rodiny podľahla v čase stúpajúcich nákladov na život prísľubu vyššieho finančného ohodnotenia a možnosti profesionálneho rastu? Keď som počúvala Katkine vzlyky, vybavilo sa mi, ako som sa ju zhruba pred rokom usilovala odradiť od toho, aby sa dala zlákať do nového bulvárneho časopisu s neistou budúcnosťou. Moja skepsa pritom vtedy vychádzala nielen z jej nechuti klesnúť na sliedenie po bulvárnych informáciách. Podopieral ju poznatok, že na Slovensku je značne precelebritované a náš miniatúrny mediálny trh je už periodikami, ktoré sa zaoberajú nezáväzným písaním o nezávažných ľuďoch už presýtený. A tú skepsu ešte živila aj maličká nádej, že v našich ľuďoch predsa len ešte zostala aspoň štipôčka vkusu. Nepriaznivá ekonomická situácia Katkinej rodiny však vtedy bola silnejším argumentom. „To je strašné, čo tam od nás chcú,“ volala mi vari po dvoch mesiacoch. „Ustavične mi vyčítajú, že sa aspoň v základných črtách pokúšam o serióznosť, všetky informácie, ktoré nie sú bulvárne, mi vyhadzujú! Ale ponúkajú mi miesto v jednom renomovanom rádiu, ibaže s oveľa nižším platom, ako mám teraz. K čomu by ste sa priklonili, keby ste boli na mojom mieste?“ Sama už v tom čase nezamestnaná, som sa veľmi necítila povolaná Katke radiť. A tak som ju len opatrne nabádala, aby si spísala všetky plusy aj mínusy jedného aj druhého a pokúsila sa rozhodnúť nielen s ohľadom na momentálnu chvíľu, ale aj na budúcnosť. Momentálna chvíľa však znamenala, že jej manžel bol vtedy ešte stále nezamestnaný a rodina potrebovala každú korunu. Nižší príjem sa zdal neprijateľný, takže rozhodnutie bolo jasné. Do mesiaca sa ozvala, že so svojou nechuťou písať bulvár už bojovať nemusí. Po druhom vyjdenom čísle ju prepustili. Totálny bulvár Katka sa nedala len tak zlomiť a jej húževnatosť mi pripomenula, ako som, redigujúc kedysi dávno jej vtedy ešte profesionálne nevyzreté texty, napísala, že ak bude na sebe pracovať, má nádej na sľubnú budúcnosť. Po jej poslednom telefonáte som si formulovanie svojej vtedajšej vízie trochu vyčítala. Lebo Katka na sebe naozaj pracovala a súčasťou tej práce bola aj snaha nepodliezať latku kvality a serióznosti. Lenže takým ambíciám sa v súčasných médiách na Slovensku nežičí. Na rozdiel od Česka, kde si napríklad v televíziách (v niektorých prípadoch dokonca aj komerčných) ešte aj v prevzatých programoch vedia nájsť spôsob, ako neponížiť seba ani diváka viac, ako je nevyhnutné na dodržanie nevyhnutnosti uliať príslušný glg mediálnym bohom. Lenže žiť sa musí aj na Slovensku, kde takmer ani jednému médiu ani len na um nezíde pokúsiť sa o svojskosť a originalitu aspoň v rámci dovolených medzí. Lebo tak, ako nebolo všetko dovolené kedysi, nie je v médiách dovolené všetko ani teraz. A tak ako v nich aj kedysi robili ľudia, ktorí sa celkom, ba niektorí vôbec, nestotožňovali s každým príkazom zhora, robia napriek inému presvedčeniu a nesúhlasiac s politikou vydavateľov, aj v súčasnosti. Ale to je iná kapitola. Zostaňme pri tom, že žiť sa musí a sledujme Katkin osud ďalej. Príbeh jej peripetií pri hľadaní práce ma presviedčal, že je to človek, ktorý aj v tých najťažších chvíľach dokáže bojovať. Preto som sa vôbec nezačudovala, keď sa mi neľahko skúšaná mladá žena po debakli so zamestnaním sľubujúcim skvelé podmienky na prácu zavolala, že sa jej podarilo uchytiť v ďalšom elektronickom médiu. Nevýhoda – nie je to v mieste bydliska a dochádzanie dobre že nie až zo stredného Slovenska je namáhavé, no prijala, ako povedala, na totálny bulvár. Sama si tam veľkú životnosť nedávala, ale nemala inú možnosť. Prácu na živnosť prijala s nádejou, že aj keby to nevyšlo, manžel má konečne stále zamestnanie, takže jej prípadný vyhadzov rodinu až tak veľmi neožobráči. A v duchu hesla, že neexistujú bulvárne témy, je len bulvárne spracovanie, snažila sa šoty zamerané len na holé zadočky či utajované škandáliky vyvážiť témami, ktoré sa ako-tak usilovali o nastolenie ozajstných problémov. Pretože na sledovanie tohto typu programov nemám ani žalúdok ani čas, videla som len jedinú jej reláciu. Zato takú, že odkedy viem, do akej situácie sa dostala, keď jej šéfka dvoma vetami oznámila, že s ňou skončili, behá mi po chrbte mráz. A dúfam, že napriek všetkej smole, ktorá ju spolu s nepriaznivou ekonomickou situáciou rodiny zahnala do kúta, nebude musieť v skutočnosti nikdy vyskúšať to, na čo sa podujala v záujme sondy do života najbiednejších, sledovaná kolegovou skrytou kamerou. Na niekoľko hodín sa z nej totiž stala žobráčka. Autorka je novinárka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama