Život alebo peniaze
Relativizovať sa vraj nemá, dopočul som sa nedávno. Isté veci sú zrejme absolútnou hodnotou. Nemožno s nimi robiť kompromisy. Nemožno sa dohodnúť, že i tak še da, i tak še da. Zásad sa treba držať, aj keby to bolo ťažké. A ono to ťažké je – ak by sme mali na ich základe, povedzme, odsúdiť priateľa. A čo sú tie absolútne hodnoty? Sloboda, česť, svedomie... A čo takto život? Veď bez neho by nebolo ani žiadnych iných hodnôt. Alebo zdravie? Tiež ho „máme len jedno“. Ale pozor, asi sme niekde urobili chybu. Veď zdravie i život predsa relatívne sú. Poobzerajme sa okolo seba. Stačí primerane zaplatiť, a ľudia sú ich ochotní riskovať. Koľko je za to primeraná cena? Koľko by vám museli dať, aby ste sa vydali napospas nebezpečenstvu? Nie ako James Bond, v exotických exteriéroch, s kráskou či, naopak, svalovcom na ramene a so zárukou, že je to celé vlastne hra, z ktorej naisto vyviaznete bez pokrčeného golierika. Ani s „podmazom“ rozvášnených gitár, ako v reklame s paraglidingom, bunjee jumpingom či inými bohumilými činnosťami, pri ktorých je odmenou samotný sľubovaný adrenalín. Nie, riskovať naozaj a každodenne, prízemne a nepríjemne. Koľko by ste zapýtali? Bol raz jeden pán, ktorý sa touto otázkou zaoberal. Vlastne je ich veľa, štáty i poisťovne tieto kruté odhady potrebujú. Ibaže len tento jeden si všimol, že výpočty ukazujú jedno – a odpovede jeho priateľov zase druhé. Ekonomická cena života vychádzala nízka. Ale na priamu otázku nebol nikto ochotný vydať sa napospas riziku ani za milión. A predsa ho ľudia každý deň podstupujú za oveľa menšie peniaze. Ako to? Nuž, lebo musia. Z niečoho žiť treba. Človek si zvykne, na šibenicu i iné hrozby. Keď musí. A podobne i so zdravím. „Ešte počkám, kým doplatím štúdium poslednému dieťaťu, a potom si dám operovať pruh,“ zdôveruje sa jeden americký profesor druhému. „Ochorieť je luxus, ktorý si teraz nemôžem dovoliť,“ zaznie v bežnom slovenskom rozhovore. Ľudia nerobia kompromisy radi. So slobodou, cťou, svedomím – ale ani so zdravím a životom. Robia ich spravidla vtedy, keď inej cesty veľmi niet. Horšie je, keď si na kompromisy zvyknú – a nemuseli by. Keby niekto bral na nich trocha väčší ohľad. Keby na nich brali trocha väčší ohľad pravidlá. Keby tie pravidlá boli nastavené trocha inak. Keby neboli zaujaté v prospech zarábania peňazí a v neprospech tých, ktorí peniaze nemajú. To býva niekedy nielen horšie. To býva niekedy priam hrozné. Ako vtedy, keď z ekonomických kalkulácií vyjde, že technika, ktorá by mohla zachraňovať ľudské životy, je „príliš drahá“. Ako vtedy, keď sa v mene rozprávkových poučiek o dokonalej konkurencii o zdravie stará systém, ktorý skutočne je príliš drahý. A keď jedno i druhé stojí obete. Nerobiť kompromisy je ťažké. Ale takú voľbu by mali ľudia podstupovať, len keď musia. Naozaj.
