Za chaosom a vraždami v Libanone nestojí náboženstvo

Nedávna vražda ministra libanonskej vlády otvorila dokorán dvere špekuláciám. Kto je páchateľom? A komu vyhovuje táto vražda? Jedným článkom iste nemožno dať odpovede na všetky otázky. Môžeme a musíme však upriamiť pozornosť na vážnu politickú situáciu v krajine, ktorá sa vyhrotila po ukončení izraelskej agresie. Libanon sa javil počas agresie súdržne. Existovala len občianska jednota voči agresorovi. Tá však neodzrkadľovala jednotu politických strán. Prevládali a aj dnes prevládajú dva hlavné prúdy. Tie však v žiadnom prípade nekopírujú náboženské rozdelenie krajiny na moslimov a kresťanov. Krajinu nerozdeľuje náboženstvo, ale postoj k americkej politike nielen v Libanone, ale na celom Blízkom východe. Jeden prúd, ktorý obviňuje Alahovu stranu (Hizballáh), že na pokyn Iránu a Sýrie vyprovokovala Izrael k vojne – s katastrofálnymi následkami pre krajinu –, sa nazýva Skupina 14. marca. Patrí k nej niekoľko rôznych skupín. Predstavitelia sunnitov pod vedením Saáda al-Haríriho, syna zavraždeného Rafíka al-Haríriho, bývalého predsedu vlády. Náboženská frakcia drúzov pod vedením Walida Žonbláta. Časť kresťanov pod vedením Samira Žažaa, ktorý bol jedenásť rokov vo väzení za vraždu bývalého premiéra Rašída Karamiho. Iný blok kresťanov, zoskupených práve okolo zavraždeného ministra al-Džamaíla, syna bývalého prezidenta. Skupina 14. marca bola vytvorená mesiac po vražde bývalého premiéra Rafíka Haríriho a vtedy viedla niekoľkodňové silné protivládne demoštrácie v Bejrúte, známe ako „cédrová revolúcia“, ktoré mali za cieľ odstrániť vtedajšiu vládu a vyvolať predčasné parlamentné voľby. Bola a je dodnes silne protisýrska a žiadala odchod sýrskych vojsk z Libanonu. Navyše je silným spojencom Spojených štátov amerických. Druhý prúd je združený okolo Alahovej strany pod vedením Hasana Nasralláha. Jeho spojencom je hnutie Amal pod vedením predsedu parlamentu Nabeha Beryho. Obidve strany majú pod kontrolou celú šiítskú komunitu. A naopak, sú silnými spojencami Sýrie a Iránu. Ich spojencom je, paradoxne, muž, ktorého uznáva vyše polovica libanonských kresťanov – generál Michel Aún. V roku 1990 bol nútený z Libanonu odísť a žil nedobrovoľne pätnásť rokov v parížskom exile. Bojoval vtedy proti prítomnosti cudzích vojsk v Libanone, a to nielen izraelských, ale aj sýrskych. Sýrska armáda spolu s kresťanskými milíciami ho však pod vedením Samira Žažaa porazili. Dnes má generál Michel Aún ambície zastávať najvyšší úrad v krajine, úrad prezidenta. Jeho ďalším kresťanským spojencom je terajší libanonský prezident Emil Lahud, bývalý veliteľ armády. Aj známa kresťanská rodina Frandžíja na severe Libanonu, z ktorej pochádzal bývalý prezident v rokoch 1970 – 1976, patrí do tohto prúdu. Takisto aj tradičná moslimská sunitská politická rodina Karami z mesta Tarábulus na severe Libanonu, z ktorej pochádzali dvaja bývalí libanonskí premiéri: Rašíd Karami, ktorý bol zavraždený na pokyn Samira Žažaa, a jeho ešte žijúci brat Omar Karami, ktorý bol predsedom vlády v čase zavraždenia Rafika al-Haríriho. Do tohto prúdu, ktorému novinári dali meno „skupina 8. marca“, patria aj ďalšie osobnosti z Bejrútu a zo Sajdy na juhu Libanonu. Prečo opisujeme politickú mapu Libanonu tak podrobne? Lebo len týmito konkrétnymi faktami vyvrátime obrovskú dezinformáciu, ktorá prevláda aj v slovenských médiách: že šiiti pod vedeným Alahovej strany sú sami na strane Iránu a Sýrie a celý zvyšok Libanonu, vrátane jeho kresťanského obyvateľstva, je na strane opačnej. Skutočnosť je, ako vidno, dosť odlišná. Hlavnými spojencami USA v Libanone sú tentoraz reprezentanti moslimských sunnitov a väčšina reprezentantov libanonských kresťanov je orientovaná „prosýrsky“. Skupina 14. marca dnes v Libanone vládne. Kontroluje vládu a má medzinárodné uznanie. Žiada založenie medzinárodného tribunálu na potrestanie páchateľov vraždy bývalého premiéra Rafika al-Haríriho. Zároveň chce odstrániť Emila Lahuda z prezidentského úradu a odzbrojiť Alahovu stranu. Druhý prúd, Skupina 8. marca, má veľkú podporu obyvateľstva bez ohľadu na náboženskú príslušnosť a v súčasnej vláde bývala zastúpená piatimi ministrami. Donedávna žiadala rozšíriť vládnu koalíciu, aby bola vo vláde minimálne jednou tretinou zastúpená aj vtedajšia opozícia a aby tak každé dôležité rozhodnutie mohlo byť prijaté konsenzom. Libanonská ústava totiž hovorí, že dôležité zákony v krajine musia byť podporené dvoma tretinami, lebo len tak sa zabezpečí vzájomná kontrola a tzv. Občiansky zmier. Skupine 8. marca sa to však presadiť nepodarilo, a tak po abdikácii svojich piatich ministrov už otvorene kritizuje vládu a označuje ju za vládu amerického veľvyslanca Feltmana. Za vládu, ktorá robí čisto americkú politiku, čo v konečnom dôsledku nie je v záujme Libanonu. Dnes žiada táto skupina zmeny volebného zákona a predčasné voľby a vyhráža sa, že vyzve svojich stúpencov na hromadné a dlhodobejšie demonštrácie v celom Libanone. Presne podľa scenára, ktorý použili ich oponenti – Skupina 14. marca – na odvolanie vtedajšej vlády. Dnešná opozícia tvrdí, že už má pripravené štrajkové výbory a v zálohe tisíce aktivistov. Líder Alahovej strany v príhovore devätnásteho novembra vyzval šiitov na pohotovosť a žiadal od nich, aby viedli civilizované nenásilné demonštrácie. Niekoľkokrát zopakoval, že v žiadnom prípade nedovolí, aby v Libanone vypukla občianska vojna. Urobil to zámerne, aby oponenti nevyvolali násilie, za ktoré by ich brali na zodpovednosť. Veď niektorí predstavitelia Skupiny 14. marca už varovali pred politickými vraždami vo forme atentátov na členov svojej vlády... Najhlasnejšie o tom hovoril Samír Džádža. Človek, ktorý vlastnou rukou zavraždil bývalého ministra Tonyho Frandžíjiho a ktorý sedel vo väzení za vraždu bývaleho premiéra Rašída Karamího a ktorého časť médií podozrieva aj z atentátu na ministra Džamaíla – a to bez ohľadu na to, že ešte včera boli spojencami. Lebo tak ako v Libanone neplatí jednoduché rozdelenie na moslimských a kresťanských politických spojencov, v politike ako takej zas neplatí, že dnešný spojenec musí byť spojencom aj zajtra. Najmä ak sa v tomto prípade uchádzali o rovnakého kresťanského voliča. Kto v týchto dnoch číta libanonskú tlač, bude asi zmätený. Je plná dohadov a rôznych verzií o atentáte. Logickým faktom však je, že dnešná opozícia – teda skupina 8. marca – potrebuje na uskutočnenie svojich plánov predovšetkým pokojnú atmosféru, no takáto politická vražda by jej neprospela. Skôr naopak. Autor je publicista