Skeptici

Na diskusiách so „slovenskými euroskeptikmi“ sa vždy dobre pobavím. Teda, väčšinou je to spôsob, ako sa nenaštvať. A nech mi je odpustené, že ich nazývam týmto nekorektným názvom, keď by som mal radšej hovoriť o „kritikoch súčasnej podoby európskej integrácie vychádzajúcich z pozícií liberálneho nazerania na ekonomiku a/alebo konzervatívneho názoru na ľudské práva, život, svet, vesmír a vôbec“. Predovšetkým sa neviem zbaviť pocitu, že všetci títo skeptici vzali príliš vážne Foucaultovo kyvadlo od Umberta Eca, akurát si sprisahancov-rosenkruciánov nahradili eurofederalistami. Prenikanie európskej integrácie do nových oblastí je akoby veľkou hrou tajnej kabaly, ťahajúcej za nitky európskej politiky, a nie výsledkom rozhodnutí demokraticky zvolených (samozrejme, so všetkými obmedzeniami demokratickosti, ktoré v modernej európskej politike fungujú) predstaviteľov štátov, ktorí takto reagujú na vývoj prostredia. Ak sa v EÚ zjednocuje spôsob, akým sa vypočítava podniková daň, nie je to preto, že by sa uľahčovali cezhraničné podnikanie, znížili administratívne náklady pre firmy pôsobiace vo viacerých členských krajinách, ale preto, že nejakí zlovoľní eurofederalisti robia ďalší krok k vytvoreniu „európskeho superštátu“. No a potom sa zabávam ešte na jednom. Politické škatuľkovanie je ošemetná záležitosť, ale trocha pravdy na ňom bude. Napríklad tu – každý správny „slovenský konzervatívec“ bude súhlasiť s tým, že vrcholných a definitívnym výtvorom politickej integrácie je „národný štát“, ako ho poznáme teraz. Všetko „nad“ môže byť založené len na dobrovoľnej spolupráci týchto „prirodzených politických jednotiek“ a pri rozhodovaní musí mať každá z nich právo veta. Tak a nikdy inak. Demokratizácia rozhodovania v EÚ? Z princípu nie! Pretože veci ako volený legislatívny orgán, exekutíva, ktorá by sa mu zodpovedala, celoeurópska charta práv občanov... Patria iba štátu. A Európska únia štát nie je. A nemôže byť. Prečo takýto stop argumentácii na údajne nespochybniteľných pravdách a konšpiračných teóriách? Nie je to len zahmlievanie faktu, že v politických spoločenstvách nevyhnutne existujú pravidlá, čo aj nie vždy ako písané normy – a ide len o to, kto ich tvorí, komu poskytujú viac slobody a komu menej?