Prečo Vatikán našiel spoločnú reč s Istanbulom
„Veni, vidi, vici,“ môže si po návrate z Turecka povedať pápež. Skutočne, jeho návšteva úspešne splnila hneď niekoľko účelov. V prvom rade predviedol svoju tolerantnosť a údajnú snahu o zblíženie oboch náboženstiev. Súčasne však svojou návštevou priložil aj polienka do ohňa „konfliktu civilizácií“. Po nedávnych provokujúcich citáciách na adresu militantnosti islamu sa dalo jasne očakávať, že ho tureckí moslimovia neprivítajú s otvorenou náručou. V priamom prenose do celého sveta bolo opäť raz vyslané posolstvo o neznášanlivosti islamu, ostro kontrastujúce so zmierlivými postojmi hlavy Svätej stolice. O to výraznejšie vynikla zmena postoja pápeža voči vstupu Turecka do EÚ, čo pre väčšinu Európanov prišlo nečakane a prekvapilo. Práve kresťanskodemokratické strany (vrátane tej slovenskej), verne presadzujúce katolícke hodnoty, sa proti tomuto vstupu doteraz stavali najvehementejšie. Ich viditeľnou motiváciou bola snaha o udržanie často deklarovaného kresťanského charakteru Európy a obava z posilnenia vplyvu islamu v Bruseli. Turecko by sa pri súčasnom demografickom vývoji stalo po vstupe do EÚ zrejme najväčším členským štátom podľa počtu obyvateľstva a získalo tým najväčšiu národnú poslaneckú frakciu v Európskom parlamente. Pritom silnejúca religiozita v Turecku pomaly oslabuje tradície sekularizmu zavedené prezidentom Atatürkom. Ten veľmi dobre chápal, že náboženskí fundamentalisti nemajú vo vláde moderného tolerantného štátu miesto. Situácia sa však mení a ak pred desiatimi rokmi boli ženy so šatkami na uliciach Istanbulu skôr výnimkou, dnes začína platiť opak. Stanovisko Vatikánu však nie je až taká prekvapujúce, ak si ho vysvetlíme podľa vyhlásenia jeho hovorcu Mons. Georgesa Marovitcha: „Islam ako odlišné náboženstvo môže byť [pre EÚ] obohacujúce, nakoľko mnohí Európania stratili niektoré svoje morálne hodnoty a podporili zákony, ktoré sú proti základným postojom oboch týchto monoteistických náboženstiev a ktoré by Turci ako moslimovia nikdy neschválili.“ (EUobserver, 27. 11. 2006). Pre fundamentalistov oboch náboženstiev je skutočne najväčšou hrozbou európsky sekularizmus, ktorý oslabuje ich vplyv na politické rozhodovanie a dianie v spoločnosti. Naopak, v súčasnej situácii zrážky civilizácií sa radikáli oboch táborov navzájom potrebujú, aby mohli odôvodniť svoju vyhranenú politiku a svoju existenciu ako takú. Taktika vhodne nasmerovaných provokácií umožní udržiavať a dokonca radikalizovať už dnes emočne vybičované náboženské konflikty. Obrazy masovo protestujúcich moslimov v hlavných správach poukazujú na silu viery a posilňujú podvedome korene kresťanskej identity aj u tých najtolerantnejších Európanov. Parafrázujúc Hannah Arendtovú platí: keď na teba útočia ako na kresťana, musíš sa brániť ako kresťan. Vytváranie atmosféry ohrozenia zvyšuje emócie a naháňa ovečky do tábora pod ochranné krídla mocných patriarchov. Pre fundamentalistov totiž nie je dôležité, kto je nepriateľ, ale to, aby vôbec nejaký existoval. Potrebujú ukázať prstom na „vteleného diabla“, pred ktorým ľudia potrebujú ochranu a proti ktorému sa dajú viesť križiacke vojny. Tak ako to predtým boli pre katolícku cirkev židia či komunisti, dnes sú to moslimovia a ľavicoví liberáli. Vatikán má navyše tú výhodu, že s oboma týmito nepriateľmi dokáže v prípade potreby vytvárať účelové koalície. V zabránení rastúceho vplyvu islamu na európskej politickej scéne má Svätá stolica silného partnera v európskej tradícii západného sekularizmu. Najvyššia katolícka hierachia si je veľmi dobre vedomá, že aj napriek veľkosti Turecka a pomerne vysokému počtu hlasov v Európskom parlamente neexistuje reálna možnosť posilnenia vplyvu islamu, nakoľko liberálna Európa to nikdy nedovolí. Liberálne sily však do úlohy „nepriateľa“, proti ktorému sa vedie krížová výprava, nepasujú. Tolerantný charakter modernej liberálnej demokracie jednoducho znemožňuje jej predstaviteľom nechať sa zatiahnuť do fanatických náboženských konfliktov. Na druhej strane, Vatikán sám stráca v EÚ pôdu pod nohami pri udržiavaní vlastnej fundamentalistickej agendy. Tradičné bašty katolicizmu, napríklad Španielsko, sa stávajú poprednými hráčmi pri predsazovaní tolerantnej agendy ľudských práv, ako sú napríklad manželstvá homosexuálov. Miláčik Vatikánu Rocco Buttiglione dostal červenú kartu hneď na začiatku európskej kariéry a nové želiezka v ohni (napr. Poľsko) tiež zlyhávajú. Bigotní poľskí fanatici sú dnes v modernej Európe skôr na smiech ako skutočnou politickou silou. Svätá stolica preto nevyhnutne potrebuje v Bruseli silného spoluhráča pri presadzovaní svojej dogmatickej agendy. A práve tu si obe strany svätej vojny veľmi dobre rozumejú. Naoko nepredstaviteľná spolupráca najvyššej hierarchie katolíckej cirkvi s moslimskými fundamentalistami sa už neraz prejavila na pôde OSN, kde Vatikán ruka v ruke so súčasnou americkou vládou a najradikálnejšími islamskými krajinami vystupujú proti ľudskoprávnej agende. Prekážajú im najmä práva žien v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia (antikoncepcia, interrupcia, umelé oplodnenie) či osveta a propagácia kondómov v boji proti šíreniu HIV. Podobne i práva homosexuálov na uznanie rovnoprávneho partnerstva, právo na eutanáziu a pod. Vstup Turecka do EÚ umožní v spojení s niektorými novými členskými štátmi na čele s Poľskom používať túto taktiku aj v Bruseli. Paradoxne, takto najviac stratia tie politické sily a ideové prúdy, ktoré hlásajú toleranciu, obraňujú multikulturalizmus a liberálnu agendu ľudských práva a slobôd a ktoré v duchu tejto agendy najvýraznejšie podporujú vstup Turecka do EÚ. Navyše, predstavitelia moslimského štátu v Bruseli zdôraznia dôležitosť náboženstva, čo je pre katolícku cirkev len a len žiaduce. Najväčším ohrozením je totiž šíriaci sa sekularizmus a tolerancia voči ľudským právam a slobodám, negujúca dvojtisícročné dogmy a postoje spoločné obom náboženstvám. Je teda zrejmé, že taktika Vatikánu pri posudzovaná vstupu Turecka do EÚ sa nesie v duchu hesla „nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom“. Autorka pracuje v treťom sektore
