Malý krôčik pre ľavicu, veľký krok pre Slovensko

Nová stredo-ľavá vláda schválila štátny rozpočet na rok 2007, ktorý prekvapujúco ocenili skôr finančné trhy ako presvedčení ľavičiari. Málokto čakal, že Ficova vláda bude hospodáriť dokonca zodpovednejšie než Dzurindova vláda. Nová vláda sa však nespreneverila ani svojmu sociálnemu posolstvu. Napriek tomu sa patrí dodať, že pre návrat k sociálnemu štátu by sa dalo urobiť aj viac. Tento rozpočet je zodpovedný... Minister financií Ján Počiatek si mohol dovoliť označiť návrh štátneho rozpočtu za vyvážený a realistický. Hlavným strategickým cieľom, ktorý tento rozpočet zaručuje, je zavedenie eura k 1. 1. 2009. Plánovaný schodok rozpočtu 2,94 percenta je v súlade s Paktom stability a teda s maastrichtskými kritériami na zavedenie eura. Pikantné je, že bývalá Dzurindova vláda, ktorá sa permanentne hrdila rozpočtovou zodpovednosťou, sa pod tri percentá rozpočtového deficitu nikdy nedostala, a to dokonca nemusela započítavať do rozpočtových výdavkov nemalé náklady na dôchodkovú reformu, hojne privatizovala a o potreby väčšiny obyvateľstva sa nestarala. Prepočty navyše ukazujú, že vývoj verejného dlhu v roku 2007 skončí na úrovni do 32 percent HDP, čo je oproti minulosti výrazné zníženie. Tým sa rozpočet stavia zodpovedne aj voči budúcim generáciám. Nová vláda jednoducho zobrala pravici všetky jej základné témy o ekonomickej efektivite a fiškálnej zodpovednosti. Pravica je dnes tematicky vykastrovaná a ak opomeniem populistické blúznenie, nemá čo ponúknuť. Z tohto hľadiska je prvý rozpočet novej stredo-ľavej vlády učebnicovým politickým ťahom, ktorý príkladne odzbrojil a znemožnil opozíciu. Pravicovým analytikom sa, samozrejme, ťažko priznáva, že aj sociálnodemokratická vláda môže robiť zodpovednú rozpočtovú politiku a pritom nachádzať zdroje na sociálne opatrenia. Ale tým, ktorí nezaujato pozorujú európsku politiku, je celkom jasné, že sociálnodemokratické vlády tento cieľ realizujú celkom bežne. Spomeňme napríklad tradičný sociálny štát Švédsko, ktoré sústavne dosahuje rozpočtový prebytok, alebo súčasné Taliansko, kde súčasná ľavicová koalícia dokázala stlačiť rozpočtový schodok na 2,8 percenta HDP, čo sa predchádzajúcej pravicovej Berlusconiho vláde za posledných 5 rokov nikdy nepodarilo. Nový rozpočet slovenskej vlády je ďalším dôkazom, že sociálna demokracia dokáže robiť zodpovednú ekonomickú politiku, a to dokonca ani v prostredí tranzitívnej ekonomiky stredoeurópskeho priestoru. Je tento rozpočet aj sociálny? Otázka však znie, či je prvý Počiatkov rozpočet aj dostatočne sociálny. Téma väčšej sociálnosti je pre pravicu absolútne neautentická a azda najlepšie to demonštroval bývalý premiér Dzurinda, keď počas rozpravy v parlamente vyhlásil, že slovenská babička ani tak nepotrebuje vianočný dôchodok, ako skôr prístup do košického divadla. V tejto súvislosti sa vyslovene žiada spomenúť známu myšlienku Dmitrija Pisareva, ktorú po ňom o sto rokov neskôr zopakoval aj uznávaný britský liberál Isaiah Berlin: „Sú situácie, keď čižmy sú viac ako Shakespearove hry.“ Ťažko však očakávať od Dzurindu či Mikloša, že pochopia priority chudobnejších ľudí, ktorých počas svojho vládnutia bez rozpakov doviedli na úplný sociálny suterén. No bez ohľadu na to, či pravica má alebo nemá právo vyčítať ľavici nedostatočnú sociálnosť, sa verejnosť môže celkom legitímne pýtať, či schválený rozpočet nemohol byť sociálnejší. Odpoveď je jasná – mohol. Ak by sa vláda (možno zbytočne) nehnala do eurozóny v roku 2009, mohla mať viac peňazí na sociálne programy, školstvo aj kultúru. Vláda si však zvolila za svoju prioritu zodpovednú fiškálnu politiku a dokázala tak celej slovenskej verejnosti, že ľavica nerovná sa rozhadzovanie a populizmus. Bol to sofistikovaný taktický krok, ktorý sa však – a to je dôležité – nemôže stať stratégiou. Do budúcnosti sociálna demokracia jednoducho musí dať na sociálny štát viac a musí razantnejšie napádať dzurindovské nezmyslené reformy či už v daňovej, zdravotníckej alebo dôchodcovskej oblasti. Akceptovať rovnú daň či čiastočnú privatizáciu dôchodkového systému (navyše v likvidačnom pomere 9:9) by bolo veľmi neprezieravé. Pristúpiť na neoliberálnu hru by totiž mohlo ohroziť politickú identitu sociálnych demokratov, a to by malo pre mladú stranu, akou je Smer-SD, zničujúce dosahy. Preto platí, že to, čo tento rozpočet ešte urobiť nemohol, ďalšie rozpočty urobiť – musia. Návrat sociálneho štátu? Základné posolstvo prvého rozpočtu novej vlády je pozitívne: neoliberálny experiment Dzurindovej vlády sa skončil. A to je veľký krok pre celé Slovensko. Zo dňa na deň sa z nočnej mory, ktorú Slovensku pripravila bývalá vláda, nezobudíme. Je však dobré, že nová vláda vracia našu krajinu späť do sociálnej Európy a opätovne tematizuje štyri roky ostrakizované otázky solidarity, sociálnej spravodlivosti a sociálneho štátu. Pre revitalizáciu ľavice na Slovensku ide o skromný počin, ale aj keď nejde o veľký krok, je to aspoň krok správnym smerom. Svojho času označil istý nemenovaný bývalý poslanec SDKÚ s priliehavým sarkazmom premiéra Mikuláša Dzurindu za predsedu „Miklošovej vlády“. Bolo by nešťastím pre krajinu, keby sa Robert Fico stal predsedom „Počiatkovej vlády“. Ostáva len dúfať, že politické a sociálne ciele novej vlády nebudú umlčané rozpočtovou rigiditou a že vláda do ďalších rokov pripraví rozpočet, ktorý bude sociálne ambicióznejší a už celkom nespochybniteľne – ľavicový. Autor je politológ