Divadlo v kamióne

Veľmi zaujímavé outdoorové divadelné predstavenie s názvom Cargo Sofia-Wien bolo možné vidieť vo Viedni dvakrát denne medzi 19. a 22. decembrom 2006. Diváci nasadli do úložného priestoru kamiónu, v ktorom boli nainštalované lavice na sedenie s možnosťou pripútať sa ako v aute, pričom bočnú stenu tvorilo sklo, ktoré umožňovalo výhľad na ulicu. Navyše sa na ňu sťahovalo premietacie plátno, takže vnútro kamióna mohlo slúžiť aj ako kino. Hlavnými aktérmi sú dvaja autentickí bulharskí kamionisti Venczislav Borisov a Nedjalko Nedjalkov, ktorí svoj „náklad“ tvorený publikom sto minút vozia po predmestiach Viedne, pričom cesta má simulovať cestu kamiónom medzi Sofiou a Viedňou. V prvej časti sa na sklenú stenu spustí filmové plátno a diváci sledujú sofijskú výpadovku, potom úsek cesty po bulharsko-srbskú hranicu, zábery zo srbskej diaľnice, hranicu srbsko-slovinskú, krátku cestu Slovinskom a Švajčiarskom až po Viedeň. Projekciu sprevádza hudba danej krajiny a prerušujú zábery z kabíny šoférov, ktorí hovoria o svojom živote, o priestore auta, v ktorom trávia väčšinu času, o svojich rodinách a „kariére“. Kamión sa navyše raz za čas zastaví na tých predmestiach Viedne, ktoré sú pre kamionistov istým spôsobom relevantné. Diváci tak navštívia sklady, v ktorých sa plnia kontajnery vyvážaným tovarom, miesto, kde sa kontajnery nakladajú na kamióny apod. Autorom tohto pôvodne nemecko-švajčiarskeho projektu je švajčiarsky režisér Stefan Kaegi, ktorý sa na medzinárodnej scéne presadil pod značkami Hygiene Heute a Rimini Protokoll divadelnými projektmi vo verejnom priestore i na javisku. Projekt Cargo Sofia-Wien je súčasťou medzinárodnej série vystúpení, na každom mieste (Avignon, Štrasburg) sa však adaptuje na špecifickú situáciu. Toto divadelné predstavenie chytí za srdce pre svoju mnohovrstevnosť. Jednak sú to príbehy autentických kamionistov, ľudí, ktorí presedia život dva metre nad diaľnicou, ktorí videli mnoho európskych miest, hoci väčšinu z nich poznajú len z diaľničných cedúľ a regionálne rozdiely vnímajú prostredníctvom kultúry diaľničných bufetov a verejných záchodov. Títo „kovboji ulice“ žijú na šiestich mobilných štvorcových metroch pred štyridsaťtonovým nákladom. Sociálny podtón projektu navyše posilňuje skutočný príbeh, ktorý divák číta na titulkoch počas celého predstavenia. Ide o príbeh firmy Nemca Williho Betza, ktorý začal ako majiteľ transportnej spoločnosti podnikať v šesťdesiatych rokoch v juhonemeckom Reutlingene s jediným kamiónom a postupne sa vypracoval na najväčšieho nemeckého prepravcu. To však až po tom, čo svoje podnikateľské aktivity rozšíril na vtedajší východný blok a „najal“ bulharských kamionistov, ktorí pre jeho nemeckú firmu pracovali za bulharské platy a v bulharských podmienkach. Všetky výdavky spojené s korupciou v štátoch bývalého „Ostblocku“ boli nielen legálne, ale západní podnikatelia si ich dokonca mohli odrátať z daní. Dnes zarábajú kamionisti v Bulharsku 5 eurocentov za kilometer, takže za cestu Sofia-Viedeň, ktorá im trvá päť dní, dostanú približne 100 eur. Toto všetko sa však divák dozvedá od veselých, sympatických kamionistov so šarmantným bulharským prízvukom a za zvukov balkánskej hudby, pri ktorej sa bežnému Stredoeurópanovi vynoria príjemné spomienky z dovolenky. Navyše sa cesta po perifériách, ktoré bežný obyvateľ mesta asi nikdy nenavštívi, končí fingovaným príchodom do Viedne a výhľadom na viedenský symbol – obrovský kolotoč v Pratri. V pozadí hrá valčík a kamionista Nedjalko nalieva na záver publiku vodku. Za zmienku podľa mňa stojí nielen sám projekt, ktorý považujem za divácky veľmi atraktívny, ale aj jeho recepcia či interpretácia na tzv. Západe a Východe. Recenzenti zo „Západu“ stavajú do popredia najmä „škaredosť“ a chudobu Bulharska ako prototypu východoeurópskej krajiny. Zdôrazňujú, že kamufláž škaredej skutočnosti lacnými „zlepšovákmi“ má vo východnej Európe bohatú tradíciu. Napríklad Evelyn Fingerová v recenzii v Die Zeit z 19. 10. 2006 uvádza: „Potemkinovský socializmus nepoužíval na simuláciu samého seba len transparenty hlásajúce triedny boj a holubice mieru. Keď Bulharská ľudová republika pozvala do istého mesta zahraničného diplomata, maľovali sa krátko pred návštevou fasády domov a továrne vypúšťajúce jedy sa zdobili girlandami kvetov. Aj v dnešnom Bulharsku vám všeličo pripomína túto nepravú čistotu, reálne existujúcu improvizáciu fungujúcu podľa metódy ‚šup a je to preč‘. Na rozpadajúcich sa budovách žiaria plagáty Prada a pred sivými panelákmi sa týči logo McDonalds trikrát vyššie ako na Západe. Vedľa dielní z vlnitého plechu na opravu moskvičov sa dvíhajú paláce Mercedes-Benz ponúkajúce limuzíny, ktoré si môžu dovoliť len mafiáni. Klamstvá propagandy nahradili klamstvá konzumu.“ Kaegiho divadelné predstavenie interpretuje autorka v tomto kontexte ako pokus zarámovať túto „kulisovú skutočnosť“, túto odvrátenú tvár globalizácie: sklady, benzínové pumpy, diaľničné odpočívadlá, architektúru transportu. Západné publikum číta Kaegiho predstavenie ako snahu o demytologizovanie neobmedzených možností cestovania, o rozbitie legendy o demokratizácii Východu, o pohľad na Bulharsko ako krajinu s rastúcou ekonomikou, ale ovládanú medzinárodnými koncernmi. Západ si z Kaegiho predstavenia berie ponaučenie: nech sa Bulharsko akokoľvek snaží zbaviť svet posledných zvyškov pochybností o svojej schopnosti začleniť sa do Európskej únie, v každodennom živote sú neustále prítomné mafiánske „kšefty“, pranie špinavých peňazí, agresívny neriadený kapitalizmus a rasová neznášanlivosť (najmä voči Rómom). Dnešné Bulharsko je podľa západnej reflexie opäť len potemkinovskou dedinou: všade vejú zástavy Európskej únie, a to aj v čase, keď prístup Bulharska do nej niektorí z jej „starých členov“ ešte ani neratifikovali. Zdá sa mi, že divák z „Východu“ sa na celé predstavenie pozerá ináč. Kaegiho projekt sa páči, lebo vyhovuje hneď niekoľkým trendom súčasnosti. Okrem toho, že využíva populárny symbol „cestovania“, je zreteľne vystavaný na častom stereotype „Východu“ (a zvlášť Balkánu) ako niečoho síce chaotického, chudobného a mierne kriminálneho, ale zároveň veselého, uvoľneného, farebného a muzikálneho. V kamióne nevládne počas predstavenia ponurá atmosféra, aká vzniká, keď si človek uvedomí biedu. Publikum naopak rozveseľuje balkánska hudba, „kamionistické“ vtipy veselého Venczislava a Nedjalka, ich šarmantný tvrdý slovanský prízvuk a vodka podávaná na záver. Toľko spomínaná chudoba potom patrí k tomuto dovolenkovému koloritu tak, ako neopraté ponožky a neumyté vlasy patria k letnej stanovačke. Zmienky o zlých platoch bulharských šoférov či o tom, ako ich na vybudovanie firmy zneužil nemecký veľkopodnikateľ, zapadajú do stereotypu chudobného Východu, takže neznepokojujú a nenarúšajú prázdninovú veselosť. Divák sa na predstavení cíti ako na happeningu, na karnevale, na ktorom sa dá dobre zabaviť. Ale nech je lunapark akokoľvek krásny, nikto by nechcel žiť v maringotke kolotočiarov. Divák z Východu sa môže cítiť až trochu zneužitý. Akoby niekdajší stereotyp mdlého a ošúchaného Východu nahradil pohľad dnešnej mladej generácie, ktorá východnú Európu vníma naopak ako bláznivo farebnú, pričom chudoba k tejto malebnosti prirodzene patrí. Hoci je to možno lichotivejšie, jeden stereotyp sa nahradil druhým. (Na druhej strane, stereotypy sa pripisujú obyvateľom všetkých krajín: aj Francúzov si predstavujeme dobre oblečených, s pohárom vína a cigaretou v ruke.) V každom prípade je projekt Cargo Sofia-Wien Stefana Kaegiho tematicky možno nie práve najoriginálnejší, je však divácky atraktívny, keďže veselosť je napriek výhradám chytľavá, a vďaka svojej mnohovrstvovosti zároveň ponúka bohatý materiál na rozmýšľanie. Tí, ktorí ho nestihli vo Viedni, si ho v nasledujúcich mesiacoch môžu pozrieť v Štrasburgu (pod názvom Cargo Sofia-Strassbourg) a v niektorých španielskych mestách. Stefan Kaegi: Rimini Protokoll (CH/D) Cargo Sofia – Wien Koncept a réžia: Stefan Kaegi Hrajú: Venczislav Borisov, Nedjalko Nedjalkov, Magdalena Karamiteva, odborníci z Viedne Video: Jörg Karrenbauer Zvuk: Florian Fischer Produkcia: Bettina Land, Anne Schulz