Ako Moskva zradila Španielsko

Najneskôr na začiatku januára 1937 uzavreli analytici nemeckých tajných služieb zber informácií, ktoré viedli k šokujúcemu záveru: ZSSR plánuje vybudovať na území Španielska sovietsku socialistickú republiku. Malo ísť o republiku, ktorá by bolo integrálnou súčasťou územia Sovietskeho zväzu. Zahŕňať mala Katalánsko a Baskicko – alebo aspoň časti ich území – a jej oficiálnym názvom mala byť Katalánska sovietska republika. Historické pramene ukazujú, že práve s takýmto cieľom sa ZSSR zapojil do medzinárodnej pomoci republikánom v španielskej občianskej vojne. Ľavicový Ľudový front, ktorý sa po voľbách začiatkom roka 1936 stal vládnucou silou v Španielsku, si zahraničných spojencov veľmi vyberať nemohol. Rozhodne nie po tom, čo sa proti nemu 18. júla postavila vojenská junta na čele s guvernérom Kanárskych ostrovov, generálom Francom. Vplyvní európski „hráči“ sa jej postavili chrbtom. Britskí konzervatívci – ktorí navyše prejavovali sympatie k povstalcom – hneď na začiatku občianskej vojny, francúzska vláda Ľudového frontu postupne. Zatajovanie sovietskej intervencie Sovietsky zväz síce deklaratívne podporoval republikánov, ale išlo najmä o dodávku vojnového materiálu, surovín a zbraní. Obrancovia republiky pritom potrebovali predovšetkým dobre vycvičených bojovníkov, veď proti nim stála regulárna armáda, a to nielen španielska, ale aj talianska a nemecká. ZSSR však chápal „pomoc“ Španielsku najmä ako príležitosť vyslať tam agentov NKVD a politických komisárov, ktorých úlohou bolo „sovietizovať“ španielsky štátny a armádny aparát. Dokonca sa objavili aj príklady likvidácie odporcov, takže výsledkom bol stále silnejší rozklad a rozvrat republikánskeho frontu. Otázka sovietskej pomoci republikánskemu Španielsku pritom zostáva dodnes jednou z najväčších záhad európskej medzivojnovej politiky. Pritom po zlyhaní Paríža zostával ZSSR poslednou hmlistou nádejou španielskych republikánov. Jeho postup bol až donedávna zahalený závojom pochýb a neistôt: za Stalinovho života bola záležitosť v ZSSR tabu. To prirodzene viedlo k obojstranným (a vždy absurdným) špekuláciám o sile a cieľoch sovietskej podpory. Na jednej strane sa preceňovala a zveličovala rozprávkou o devätdesiatich piatich tisícoch sovietskych vojakov, ktorá mala legitimizovať križiacku ideológiu Francovho fašizmu, jeho legendu o „červenom nebezpečenstve“ zo strany všetkých republikánskych síl a o „križiackom ťažení proti boľševizmu za záchranu civilizácie“. Na druhej strane, španielskou politikou Moskvy sklamaní španielski i zahraniční antifašisti sa oprávnene obávali, že Sovietsky zväz podporoval republiku len natoľko, aby mohla klásť odpor povstalcom, ale aby nemohla zvíťaziť. Konkrétne, ale aj rozporné a nespoľahlivé údaje sa až do roku 1960 dali získať len z výpovedí komunistických obrátencov a prebehlíkov zo sovietskych tajných služieb (Krivickij v r. 1940, Orlov v r. 1954), v povojnových memoároch nekomunistických antifašistov, najmä talianskych socialistov (Pietro Nenni, Fernando da Rosa, Giukio Ceretti), ktorí bojovali na strane republikánov, rovnako ako aj vo výpovediach ich španielskych a latinskoamerických spolubojovníkov (Sigismundo Casado v r. 1939, Roberto Louzón v r. 1938, Louis Araquistan v r. 1939 či Jesús Hernandez v r. 1952). Malé dodávky zbraní Sovietska intervencia v Španielsku bola v ZSSR natoľko zatajovaná, že žiadny dôstojník Červenej armády, ktorý tam bojoval, sa po návrate nemohol na domácej pôde na túto tému vyjadrovať. Vyše tri štvrtiny politických „poradcov“, komisárov či agentov Kominterny ruského pôvodu boli ešte pred júnom 1941 fyzicky zlikvidované. Až na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov začali sovietski historici pripúšťať angažovanosť ZSSR v Španielsku. Z nich relatívne najspoľahlivejšie a tiež najreprezentatívnejší pohľad ponúkol v roku 1972 Vetrov. Skupina anglosaských bádateľov pred troma rokmi vydala po štúdiu ruských archívov dokument Spain Betrayed, podľa ktorého bola Moskva oveľa aktívnejšia na diplomatickom poli než na bojisku. Až od štvrtého mesiaca občianskej vojny prerástla intervencia do vojenskej pomoci, ale tá asi zďaleka nepriblížila rozmerom pomoci Francovi zo strany Nemecka a Talianska. V roku 1960 objavil britský historik Donald C. Watt dve súhrnné depeše nemeckého vojenského pridelenca v Ankare zo 7. februára a 14. apríla 1938, založené na informáciách nacistického tajného agenta na tureckých brehoch Čierneho mora a v dardanelských úžinách. Depeše podávajú obraz o sovietskych námorných transportoch z Odesy a Valencie od štvrtého mesiaca vojny do marca 1938 a zaznamenávajú príchod 920 vojenských osôb zo ZSSR: 100 dôstojníkov v novembri 1936, 750 mužov vo februári 1937, 70 leteckých dôstojníkov v júli 1937. Ak Vetrov tvrdí, že za celú dobu občianskej vojny prišlo do Španielska 2 069 vojenských osôb zo ZSSR, tak rozdiel prezrádza počet vojenských poradcov, politických komisárov a agentov NKVD. Brit Hugh Tomas v knihe The Spanish Civil War 1936–1939 uvádza, že „celkový počet všetkých Rusov v Španielsku bol určite nižší než 2 000 a pravdepodobne nikdy nebol v jednej chvíli vyšší než niečo nad 500 mužov“. Podobné rozpory vznikajú medzi sovietskymi údajmi a číslami dobových prameňov, pokiaľ ide o dodávky vojnového materiálu. Podľa nemeckých depeší z Ankary dodal ZSSR od polovice roku 1936 do konca februára 1938 dokopy 242 lietadiel, 701 diel a 730 tankov, zatiaľ čo sovietske zdroje uvádzajú 817 lietadiel, 1 158 diel a 1 198 tankov. Rozpor je tým nápadnejší, že počet a dátumy vojenských transportov z Odesy sú v oboch prameňoch identické. Navyše údaje nemeckých diplomatov v roku 1939 potvrdil i republikánsky styčný dôstojník v Odese major José M. Blásquez, ktorý sovietske transporty preberal. Po 28. februári 1938 už podľa nemeckého vyslanca u Francovej vlády neprišla republikánskym silám žiadna dodávka zo ZSSR. 19 mesiacov pred konečnou porážkou republikánskych síl! Zadržiavanie Hitlera Pritom Nemecko a Taliansko dodali Francovi počas celej občianskej vojny vyše 1 600 lietadiel, 1 200 tankov a 1 500 diel. Navyše, ani malá sovietska pomoc republikánom nebola nezištná, ako to bolo v prípade interbrigadistov. Moskva si dala za každý barel ropy, každú súčiastku výzbroja bohato zaplatiť. Vláda španielskej republiky musela splniť vydieračské podmienky a vydať Sovietskemu zväzu – dokonca vopred – takmer 80 percent svojho zlatého pokladu. Prečo za 32 mesiacov trvania celej občianskej vojny trvala sovietska intervencia len 11 mesiacov a bola tak skoro zastavená, vysvetľuje zmena kurzu sovietskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ale aj neúspech sovietizačného úsilia, ktoré Stalin v Španielsku sledoval. Najskôr ho viedla orientácia na európsky systém kolektívnej bezpečnosti, ktorej najúčinnejším prostriedkom mala byť v sovietskom poňatí stratégia Ľudového frontu. S tým priamo súvisí fakt, že v nacistickom angažovaní v Španielsku – ktoré sa oproti pôvodným Hitlerovým predpokladom predlžovalo – videl Stalin správny, hoci len dočasný odvrat Hitlera od expanzie do strednej a východnej Európy. Zdá sa viac než pravdepodobné, že k anšlusu Rakúska pristúpil Hitler minimálne o pol roka neskôr, pretože bol viazaný na opačnom konci Európy. Rovnako je pravdepodobné, že keby dlhšia sovietska pomoc nútila Hitlera k dlhšiemu angažovaniu sa v Španielsku, nielen k anšlusu Rakúska, ale aj k mníchovskej kríze a k napadnutiu Poľska by došlo neskôr. A práve nástup Hitlera v strednej Európe podľa všetkého prispel k obratu v postoji ZSSR k španielskej občianskej vojne. Po anšluse Rakúska – rok pred definitívnym koncom španielskej republiky – Moskva opúšťa systém kolektívnej bezpečnosti a utieka sa skôr k izolacionizmu a sondážam Stalinových spolupracovníkov ohľadom možného zblíženia sa Moskvy s Berlínom. Rozvrat medzi republikánmi Práve v tejto chvíli sa však musíme dotknúť princípu sovietskej angažovanosti v Španielsku. Stalinovi išlo predovšetkým o sovietizáciu štátneho a armádneho aparátu. Organizovaný komunizmus pritom nemal v tradične katolíckom a agrárnom Španielsku pred Francovým pučom žiadnu mocensky relevantnú pozíciu. Španielskej ľavici, ktorá vo voľbách vo februári 1936 získala 70 percent hlasov, dominovali republikáni, ľavicoví liberáli, socialisti, anarchosyndikalisti, katalánski a baskickí nacionalisti. Komunisti vtedy získali len 10,3 percenta hlasov. Až v priebehu vojny všeobecná radikálizácia spoločnosti, živená masakrami komunistov a falangistickým terorom prirodzene komunistov posilňovala. O to skôr bola sovietska podpora Madridu orientovaná mocensky a nie vojensky, ale najmä proti politickej štruktúre, politickému systému španielskej republiky. Zdá sa dokonca, že práve taká línia Stalina a Kominterny vysvetľuje zanedbateľnú vojenskú pomoc. Sovietizácia si oveľa väčšmi vyžadovala politických komisárov a agentov NKVD, opierajúcich sa o malé kádrové útvary, než desaťtisíce vojakov a stovky lietadiel. Súdobé svedectvá a autentické dokumenty sa zhodujú v tom, že ústrednou motiváciou pre sovietske angažovanie v španielskej občianskej vojne bolo dostať túto krajinu do sféry vplyvu Kremľa. Smutný tieň na ZSSR vrhajú napríklad výpovede účastníkov vojny o hroznej úlohe sovietskych komisárov a agentov na perzekúcii a likvidácii nekomunistických skupín nezávislej ľavice, marxistickej i anarchistickej, či mimoriadnej silnej a uznávanej trockistickej a teda protistalinskej organizácie POUM v Katalánsku, alebo jednotnej odborárskej únie UGT. Viacerí španielski i zahraniční antifašisti najmä po vojne napísali, že na bojiskách obetovali obrancovia republiky oveľa viac za expanzívne sovietske záujmy než za republiku. Ešte pred tridsiatimi rokmi hovoril Willy Brandt z vlastnej skúsenosti s odporom o „exporte stalinských metód“ a „stalinskej dominancii so všetkými jej hrôzami“. Až päť rokov po Francovej smrti (v r. 1975) mohli objaviť španielski historici a kriminalisti otrasnú dokumentáciu o beštiálnom umučení vodcu POUM Andresa Nina celou hordou čekistických vrahov. Katalánska sovietska republika Sovietsky teror nedosiahol síce vytúžený cieľ, ale ťažko poškodil jednotu, obranyschopnosť a vojenskú potenciu republiky. Autor tohto článku dokonca našiel v minulých rokoch vo fondoch politického archívu nemeckého zahraničného radcu (vtedy v Bonne) a spolkového archívu v Koblenci úplnou náhodou doklady o imperialistickom pláne, o ktorom sa v doteraz známej literatúre nikdy nepísalo. V období od polovice októbra 1936 do začiatku januára 1937 spracovali nemecké tajné služby získané veľmi podrobné informácie o tom, že skôr stranícke než štátne vedenie ZSSR plánovalo v Katalánsku a Baskicku zriadiť Katalánsku sovietsku republiku, ktorá sa mala stať integrálnou súčasťou územia Sovietskeho zväzu. Takéto správy potvrdzovala i diplomatická korešpondencia amerických ambasád v Berlíne, Ríme, Londýne a v Moskve od októbra do decembra 1936. Spomínané pramene uvádzajú, že „táto republika bude ako priame územie Sovietskeho zväzu podriadená Moskve. Takže nevznikne vari v Španielsku nejaký nový štátny útvar, ale Rusko by sa pevne a natrvalo uchytilo na Iberskom polostrove nielen de facto, ale aj rýdzo formálne.“ Cieľom konštrukcie, ktorá je síce šokujúca, ale len zdanlivo utopická, bolo založiť v západnej Európe prvú ofenzívnu základňu a nástupisko jej sovietizácie, čo bol dávny Stalinov sen. Územie takého oporného bodu v západnej Európe, približne s rozlohou Rakúska alebo Česka, by bolo dosť rozsiahle, aby sa dokázalo udržať, a jeho umiestnenie na hraniciach s Francúzskom by sovietizácii celej západnej Európy poskytovalo dostatočný priestor na rozvinutie akcií. Vytvorenie „Katalánskej sovietskej republiky“ bolo aj z rýdzo vojenského hľadiska celkom reálne: v decembri 1936 a v januári 1937 priviedol pohyb operácií na španielskom bojisku generála Franca do krajne nepriaznivej situácie, v ktorej hrozilo rozbitie jeho územných ziskov a dokonca ešte aj v marci 1937 utrpel na guadalajarskom fronte vôbec najťažšiu porážku celého svojho ťaženia. Ale po stabilizácii fašistických vojnových línií v apríli a v máji 1937 už Stalin nemohol na takúto alternatívu ani len pomýšľať. Nehovoriac o tom, že práve od mája 1937 destabilizoval Stalin svoju vlastnú krajinu rozsiahlou vlnou masových čistiek a popráv. (Prevzaté z dvojmesačníka Listy č. 5/2006, spracované a krátené, medzititulky Slovo.) Autor je historik a politológ žijúci v Nemecku