Sme banánovou republikou bez banánov

Gore Vidal, americký spisovateľ Narodil sa v roku 1925. Je románopisec, dramatik i autor esejí. K jeho prácam patria Mesto a stĺp či Myra Breckenridgeová, ktoré v časoch vydania sprevádzala príchuť škandálu. Neskôr sa začal venovať dejinám – okrem príbehu zo starého Ríma Julian napísal cyklus románov zaoberajúcich sa históriou USA, do ktorého patria Burr (po slovensky Mohol som byť prezidentom), Lincoln, Impérium a Zlatý vek. Publikuje aj komediálne satirické romány, ako napríklad Priamy prenos z Golgoty. Medzi jeho úspešné hry patria Ten najlepší a Návšteva malej planéty. Slávu si však získal predovšetkým ako brilantný esejista. Je nemilosrdným a štipľavým kritikom americkej zahraničnej i vnútornej politiky. Nedávno navštívil na päť dní Kubu a pri tejto príležitosti poskytol rozhovor kubánskej novinárke Rose Mariam Elizaldovej, ktorý teraz v mierne upravenej podobe prinášame. V knihe Ako vynájsť národ: Washington, Adams a Jefferson sa zaoberáte prvou imperialistickou vojnou moderných dejín, intervenciou Spojených štátov proti Kube. Bol tento ostrov žiaducim pokladom? - Americké imperialistické dejiny sa začali dávno predtým. Nič iné sa nedalo čakať, než to, že anglickí osadníci, nehovoriac o Holanďanoch a Francúzoch, ktorí obsadili východné pobrežie Spojených štátov, uprú svoj podľa na západ, kde bolo viac bohatstva. Je pozoruhodné, že jediný americký prezident, ktorý mal v láske demokraciu, Thomas Jefferson, bol prvý, kto zašiel až po samé hranice Ústavy. Musíme si uvedomiť, že otcovia-zakladatelia nenávideli demokraciu, tak ako nenávideli tyraniu, a tak sa postarali o to, aby sme tu nemali ani Hitlera, ani „chaos“ – tak chápali Atény za vlády Perikla. Začali sme vo veľmi výnimočnej situácii, ale vďaka Jeffersonovi to nevydržalo dlho – lebo kúpil dvadsať dnešných štátov, slávnou louisanskou kúpou. K Spojeným štátom boli pripojené milióny ľudí, a dosť nelegálne. A tak sme jednoducho mierili na západ a bolo nevyhnutné, aby sme sa začali voči našim susedom správať imperiálne. Prvý z našich susedov, na ktorého sme zaútočili, bolo v roku 1846 Mexiko za čias prezident Polka, keď nám išlo o získanie Kalifornie. Do tých čias boli Američania zúrivými dobyvateľmi pôdy, ale iba na ich vlastnom kontinente. - Naším prvým úmyselne imperiálnym prezidentom bol Theodore Roosevelt – Jefferson bol v porovnaní s ním pomerne umiernený – a ten hľadal ďalšie majetky, ktoré by k Spojeným štátom pripojil. Tým sa dostávame k Kube. Theodore Roosevelt bol veľmi ambiciózny a veľký imperialista. Počas letných kongresových prázdnin tých zlatých čias potopili istú americkú vojnovú loď a bulvárna tlač Williama Randolpha Hearsta to zvalila na Kubáncov – pretože za Kubáncami stála španielska ríša, ktorá bola naším skutočným cieľom. Kubu využili, aby vyvolala protišpanielske nálady, ktoré by ospravedlnili účasť USA vo vojne. Hearst tvrdil, že to vymyslel on, ale v skutočnosti to bol Teddy Roosevelt, ktorý bol bábkohercom týchto udalostí. On a pár priateľov, medzi ktorými bol aj Henry Adams, náš veľký filozof dejín, sa rozhodlo, že by sme sa mali poriadne rozšíriť. Adams vyhlásil, že „kto vládne čínskej provincii Šan-si“ – dnešnému Mandžusku a časti Kórey – „ten vládne svetu“, pretože to bola oblasť najbohatšia na nerastné suroviny a energiu a čínska ríša sa rozpadala. Celá Európa sa snažila si z nej kus uchmatnúť a my sme sa rozhodli, že aj my chceme svoj kus. Kuba mala byť len odrazovým mostíkom k Filipínam? - Áno. Vtedy sme sa spojili s filipínskymi povstalcami, revolucionármi, ktorí sa chceli oddeliť od Španielska, aby dosiahli vlastnú republiku. Sľúbili sme im, že im v tom pomôžeme, že budú patriť pod vznešené hnutie v Spojených štátoch menom Cuba Libre (Slobodná Kuba), ako znelo oficiálne heslo španielsko-americkej vojny. Tá nakoniec nemala s Cuba Libre nič spoločné, skončilo sa to len ako dosť nechutný drink zo zmiešaniny rumu a kokakoly. A tak sa dali na vojnu. - A tak sa dal na vojnu. Prvé, čo Roosevelt urobil – McKinley vtedy nebol práve vo Washingtone – bolo, že poslal našu flotilu do Miami, aby „pomohla“ povstalcom. Oklamal ich. Naznačoval im, že ustanovíme filipínsku vládu, pričom si dával veľmi dobrý pozor, aby to nespravil. Spojené štáty pod vedením McKinleyho a Teddyho otvorili novú kapitolu americkej imperiálnej expanzie a pokračovali v najväčšej komédii našich dejín. Pokrytectvo je vždy strašne smiešne. McKinley napísal: „Kľakol som si na kolená a prihováral sa Bohu. Teraz, keď sme obsadili Manilu, čo urobím s tým ľudom, s týmto úbohým ľudom?“ A pokračoval: „A Boh prehovoril“ (no neznie to dnes strašne povedome?) Boh k nemu prehovoril a povedal mu: „Musíme tomuto úbohému ľudu pomôcť a obrátiť ho na kresťanstvo.“ Minister zahraničných vec mu odpovedal: „Ale pán prezident, veď oni už sú rímski katolíci,“ a McKinley povedal: „No veď práve!“ Kedy sa prebudilo v Gorovi Vidalovi antiimperiálne svedomie? - Ak mám povedať pravdu, myslel som si, že naša expanzia sa skončila v roku 1898. Že to bola taká zátvorka medzi rokom 1846, keď sme sa zmocnili časti Mexika, a rokom 1898, keď sme zničili španielsku ríšu, získali Karibik a Filipíny. Myslel som si, čo ešte by sme chceli? Veď sme dobyli Nemecko a Japonsko, okupovali sme obe krajiny – a to oba boli svety ako národy. Vďaka prezidentovi Rooseveltovi – druhému imperiálnemu Rooseveltovi, Franklinovi Delanovi – sme mali prvé globálne impérium. V Guatemale som sa hlboko spriatelil s Mariom Monteforte Toledom, spisovateľom, ktorý bol viceprezidentom a predsedal aj tamojšiemu parlamentu. Býval som vtedy v Antigue a on ma tam navštevoval. Raz mi pritom povedal: „Vieš, už nemáme veľa času.“ „Čo tým chceš povedať?“ opýtal som sa ho, a on odpovedal: „Vaša vláda sa rozhodla zasiahnuť v Guatemale“. „Ale prosím ťa, práve sme získali Nemecko, Japonsko, čo by sme robili s Guatemalou? Veď to nedáva zmysel. Nestojí to za to.“ „Ale áno,“ povedal on, „United Fruit Company za to stojí, a oni o týchto veciach rozhodujú.“ A v tej chvíli som prvýkrát porozumel politike tejto pologule sveta. Áno, vedel som o yanqui imperialismo, ale myslel som si, že mnohé z toho sa preháňalo. „Mario, ja tomu neverím,“ povedal som. Prezident Arévalo – veľmi dobrý človek, zvolený ako čistý demokrat – však vtedy vyhlasoval: „Musíme nájsť nejaké zdroje, United Fruit Company nikdy neplatila žiadne dane. Tak im vyrubíme minimálnu daň na banány, ktoré predávajú po celom svete. My na tom zatiaľ nezarábame nič, oni všetko.“ No a zároveň Henry Cabot Lodge zavolal prezidentovi Eisenhowerovi a povedal mu, že Arévalo a jeho skupina v Guatemale sú „komunisti“ a že chcú znárodniť pôdu United Fruit Company. Vieme, čo sa stalo potom. Donútili Arévala z Guatemaly odísť a všetko nakoniec krachlo v roku 1954, keď americký veľvyslanec John Peurifoy „odvolal“ slobodne zvoleného guatemalského prezidenta Jacoba Arbenza a na jeho miesto dosadil generála Carlosa Castillosa Armasa. Od tej chvíle vládli v Guatemale len samí vojenskí diktátori. Po väčšinu tohto obdobia to znamenalo pre obyvateľstvo krvavý kúpeľ. Dnes je to o niečo lepšie, ale stále to nie je veľmi dobré. Keď sme odmietli umožniť Filipíncom, aby si vládli sami, Mark Twain vyhlásil: „Americkú zástavu s hviezdami a pruhmi by bolo treba nahradiť lebkou s prekríženými hnátmi, lebo kam prídeme, tam len rozosievame smrť.“ V románe Zlatý vek tvrdíte, že Franklin Delano Roosevelt sa mohol vyhnúť útoku na Pearl Harbor, ktorý vytrhol Spojené štáty z ich pokojnej izolácie a rozhodol o ich vstupe do vojny. Do akej miery je to pravda? - Nuž národy, podobne ako jednotlivci, sa správajú podľa osvedčených receptov. Majú v hlave určitý plán – ak zafungoval raz, možno sa to podarí znova. Napríklad vždy, keď nám zavraždia prezidenta, je to práca „osamelého šialenca“, stelesnenia zla. Urobí to úplne bezdôvodne. O žiadnych dôvodoch sa nehovorí, lebo potom by sme mohli zistiť, aké politické príčiny za tým stoja. Americkému obyvateľstvu sa nikdy nič nehovorí o politických príčinách. Naši vládcovia nechcú, aby sme vedeli, ako sa veci majú. Roosevelt teda s tými najlepšími úmyslami videl, že Hitler nie je len hrozbou pre Európu, ale dlhodobo aj pre Spojené štáty. Nakoniec, sme ob-chodná mocnosť, obchod je to, čím sa zaoberáme. Ak by Európu ovládol Hitler, výrazne by nám to znepríjemnilo život. V roku 1940 však bolo osemdesiat percent Američanov vrátane mňa proti tomu, aby sme sa v Európe dali na vojnu proti Hitlerovi. Roosevelt teda urobil, čo mohol. Potreboval čosi, čo by spôsobilo významnú traumu a vyvolalo v Američanoch rozhodnutie ísť do vojny. Preto vyprovokoval Japoncov, aby na nás siedmeho decembra 1941 v Pearl Harbor zaútočili. Bol to skvelý trik a vydaril sa. Japonci práve podpísali zmluvu o spojenectve s Nemeckom a Talianskom. Útok na jedného spojenca mal privolať na pomoc ostatných dvoch. Roosevelt dal Japoncom ultimátum: Odíďte z Číny! Celé roky sa snažili Čínu dobyť, a teraz im zrazu na vzdialenosť štyritisíc míľ niekto prikazoval: „Odíďte!“ Lebo ak nie, povedal Roosevelt, prestaneme vám dodávať benzín, zvlášť letecký, ktorý potrebovali pre vojenské lietadlá, ale aj palivo pre vojnové lode. Každý si myslí, aké hlúpe bolo, že taká malá krajina sa rozhodla zaútočiť na krajinu takú veľkú, ako sú Spojené štáty. Nuž neboli hlúpi, potopením našej flotily na Pearl Harbor nám chceli uštedriť šok, aby sme sa na chvíľu zaoberali niečím iným. Pripisujete Harrymu Trumanovi vinu za to, že sa Spojené štáty stali dnes autoritárskou krajinou? Veľa Američanov si to nemyslí. Napríklad George W. Bush nedávno vyhlásil, že človek, ktorý dal zhodiť atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, bol dobrým prezidentom. - Musíte si uvedomiť dve veci: väčšina Američanov nemá vôbec žiadne znalosti o dejinách, o zemepise, o tom, čo sa deje vo svete. Jednoducho o týchto veciach nič nevedia. Roosevelt zariadil, aby sme odtrhli kolónie od Francúzska, Holandska, Portugalska. Do roku 1945, keď sa skončila vojna, sme ich získali a stali sa ich vládcami. Američania nič z toho nevedeli a stále to nevedia. Neučia ich to, ich vládcovia nechcú, aby to vedeli. Truman osobne bol dosť populárny. Bol to taký milý človiečik. O zemepise, dejinách, náboženstve nevedel zhola nič. Za ním stál, ako knieža Metternich, minister zahraničných vecí Dean Acheson, veľký medzinárodný právnik, a ten vedel všetko. Bol to on, kto naplánoval úplne militarizovaný štát, ktorý sa v rokoch 1949–50 objavil za Trumanovej vlády. Všetko to vychádza z jediného dokumentu, smernice Národnej bezpečnostnej rady číslo 68. Obsahovala niekoľko bodov. Mali sme byť večne vo vojne proti niekomu. Mali sme bojovať proti komunizmu všade na svete, aj keď nás neohrozoval. Bola to svätá vojna, presne taká, do akej sme sa pustili teraz proti terorizmu a islamu, rovnako hlúpa a rovnako nepodstatná. V roku 1945 sa prezidentom mal stať Henry Wallace. Nahradil ho však úplný niktoš, pravičiar z Juhu menom Harry Truman z Missouri, ktorý prevzal vládu, keď Roosevelt 12. apríla 1945 zomrel. Mali sme teda hrozného prezidenta, z ktorého urobili idol. Všetci, ktorí nič nevedia, obdivujú Harryho Trumana, a netušia prečo. Bol to taký milý človiečik. No bol to milý človiečik, ktorý skoncoval s Republikou a nasmeroval nás na cestu dobyvateľov. Kričal na ľudí, že Sovietsky zväz sa vydal na pochod, že sa chystá ovládnuť Grécko, že hneď bude pokračovať do Talianska, potom prejde do Francúzska a kedykoľvek môže prekročiť Atlantik. Ozveny možno počuť aj dnes z úst nášho súčasného milého človiečika, Georgea Busha, ktorý hovorí [imituje Busha]: „No nemôžeme s nimi bojovať tam, budeme s nimi bojovať tu“. Nemusíme proti nim bojovať, nijako sa sem nemôžu dostať. Ale žiadny Američan na nič také nepomyslí, lebo by vyznel ako slabý vlastenec alebo hlupák. Podľa vašich slov „teroristické bombové útoky v Oklahome v roku 1995 možno vysvetliť fyzikálnymi zákonmi: každá akcia vyvoláva reakciu“. Hovorili ste o nenávisti šírenej Spojenými štátmi vo svete i doma. Bolo to vaše proroctvo? - Nuž, nespájal by som to priamo s udalosťami 11. septembra. Dnes už vieme, že Timothy McVeigh nebol sám, že do toho bolo zapojených viac ľudí. Clintonova administratíva – a to ju dnes v najlepšom zmysle slova vnímame ako veľmi americkú vládu – vypracovala veľmi tvrdé pravidlá boja proti terorizmu v Spojených štátoch, len aby vyhnala ducha Timothyho McVeigha. Po 11. septembri Bushova administratíva tieto papiere našla a vytiahla zo zásuvky. Stali sa základom amerického Patriot Act („vlasteneckého zákona“). A tým sa prakticky anulovali všetky naše posvätné slobody. Aj päťročné dieťa, ktoré nevie o zákonoch nič, by vám povedalo, že teroristické udalosti ako tie z 11. septembra si vyžadujú ako odozvu policajnú akciu. Ten, kto nás napadol, bola mafia. Nemožno ísť do vojny bez toho, aby bol nepriateľský štát, na ktorý možno zaútočiť. Ale skúste to vysvetliť Američanom: tí ani nevedia, čo je to štát. Až 80 percent Američanov dodnes nevie, že Saddám Husajn nebol žiadnym skvelým priateľom Usámu bin Ládina. Myslia si, že ide o jednu a tú istú osobu a že 11. septembra nás napadli obaja. Všetko je to nezmysel. Medzi Saddámom a bin Ládinom nebolo nijaké spojenie, Bush však chcel dokončiť prácu svojho otca a ukázať, že je odvážnejší. Chcel, aby naňho spomínali ako na „Busha z Bagdadu“, podobne ako spomínajú na Lawrencea z Arábie. Nedávny prieskum verejnej mienky CBS ukázal, že 75 percent amerického obyvateľstva nepodporuje jeho, ani jeho politiku. Obľúbenosť Busha klesla na historicky nízku úroveň. Bude z neho najnenávidenejší prezident amerických dejín? - Aj keď som povedal, že nie som prorok, neznamená to, že z času na čas neuhádnem, čo sa stane. Neokonzervatívci (starším menom fašisti) chcú využiť americkú moc na to, aby korporáciam – väčšinou ropným a plynárenským – umožnili maximalizovať zisky. Ide im o zmanipulovanie ústavy až do takej miery, aby stratila zmysel. Chcú tú najvyššiu moc. Okolnosti nám umožnili, aby sme si zvolili muža, ktorý je skutočným hlupákom, doslova hlupákom. Keby mali Američania slobodné a ostražité médiá, tento muž by za prezidenta nebol nikdy zvolený. Je neschopný. Mali sme už mnohých hlúpych prezidentov, ale Bush nevie ani poriadne čítať. Stačí ho počúvať desať minút a okamžite zistíte, že ani nevie, o čom hovorí. Bez svojich poradcov nedokáže ani odpovedať na otázky. Odkedy svoj úrad opustil Woodrow Wilson v roku 1921, ani jeden americký prezident si nepísal prejavy sám. Prezident číta, čo mu napíšu iní. Niekedy s tým prezident súhlasí, inokedy nie. Keby sme mali médiá, ktorým by záležalo na republike, a nie na ziskoch, všetko by bolo iné. Napokon, voľby v roku 2000 vyhral Albert Gore s náskokom 600-tisíc hlasov pred Bushom. Zásah Najvyššieho súdu a podvody pri spočítavaní hlasov však nakoniec spôsobili, že celé voľby boli sfalšované. Cez noc sme sa teda stali banánovou republikou, aj bez banánov na predaj. To je v súčasnosti náš problém. Fidel Castro nedávno vyhlásil, že Bushova administratíva priviedla krajinu do takej katastrofy, že americká verejnosť mu takmer určite neumožní dokončiť prezidentský mandát. Myslíte si to aj vy? - Nečudoval by som sa. Ľudia v Bushovej administratíve sú natoľko hlúpi a radikálni, že by boli schopní bombardovať Rusko alebo Irán, len aby odpútali pozornosť od inej vojny a aby sa vláda predčasne nerozpadla. Kričali by: „Skutoční vlastenci podporujú v časoch vojny svojho najvyššieho veliteľa“ [imituje Busha]. Toto je ich stratégia, aj keby nič nemalo zmysel. Inými slovami, oni udalosti vytvárajú, vyvolávajú paniku. Dva dni po 11. septembri ktosi z administratívy povedal: „Tu nejde o to, či opäť zaútočia, ale kedy!“ Tu sú korene týchto nezmyslov. A potom im povieme: nuž, prešlo už sedem či osem rokov a oni stále nezaútočili, a oni povedia: „Áno, to vďaka opatreniam, ktoré sme prijali na letiskách. Ach! Vám sa nepáčia! Pretože si musíte vyzúvať topánky, vďaka tomu sme však predišli útoku.“ Ak je to tak, dokážte to! „Nemôžeme to dokázať,“ odseknú, „bez toho, aby sme neprezradili svoje tajné zdroje.“ Je to začarovaný kruh. Verím, že demokrati v Kongrese, ktorí teraz obsadzujú posty predsedov v kongresovch výboroch, vrátane výboru pre súdne záležitosti, predvedú všetkých týchto generálov pred Kongres a prinútia ich pod prísahou odpovedať na naše otázky. Čo by bolo potrebné urobiť, aby sa Republika obnovila? - Počúvať veľké slová nášho najväčšieho prezidenta Franklina Delana Roosevelta na jeho prvej inaugurácii. Krajina upadala, banky bankrotovali, mali sme nedostatok peňazí. On povedal [napodobňuje Roosevalta]: „Nemáme sa čoho báť, okrem strachu samotného.“ To je základom našej republiky. Americkému národu hovoril: Nedaj sa oklamať strachom. V Spojených štátoch je mnoho ľudí, ktorí zarábajú peniaze vďaka strachu. To je ich práca: vyľakať nás. Nie som za násilnú revolúciu, pretože zvyčajne prináša opak toho, o čo v nej ide. Francúzska revolúcia priniesla svetu Napoleona Bonaparteho, pritom Ľudovít XVI. nebol o nič horší. Násilnou revolúciou teda len zriedkakedy dosiahnete to, čo chcete. Mám však taký dojem, že v dôsledku ekonomickej krízy budeme mať násilnú revolúciu v USA aj my. Titulok jedných z najdôležitejších novín v USA minule znel, že armáda žiadala vládu o peniaze. Vraj nemajú dostatok peňazí na to, aby aj naďalej zo seba robili bláznov. Mali by ich niekde získať. Daňové príjmy nemáme preto, lebo všetci bohatí ľudia sú oslobodení od daní, rovnako ako aj korporácie. 50 percent príjmov federálnej vlády kedysi pochádzalo z daní z príjmov právnických osôb. Dnes je to menej ako 8 percent. Korporácie dane neplatia, a neplatia ich ani bohatí. Oslobodili všetkých svojich bohatých priateľov od platenia daní, aby tak mohli financovať Republikánsku stranu – s tým, že tá bude šíriť lži o komkoľvek v krajine a predstierať, že vlastenci sú zradcovia. Z ekonomického hľadiska to je pre nich dobrý trik, na nás skutočných Američanov to však má negatívne dôsledky. Stratili sme Listinu práv; stratili sme Magnu Chartu, na ktorej boli založené všetky naše slobody už 700 rokov. Nie, nie je nám pri tom veselo Vo svojich pamätiach spomínate, že v rohovore s Johnom Kennedym vám hovoril o pláne CIA zavraždiť Fidela a o tom, že jeho spojenie s extrémnou kubánskou americkou pravicou sa stalo nočnou morou pre neho aj pre jeho brata Roberta. Majú tieto skupiny niečo spoločné s ich smrťou? - Jacka (Johna) Kennedyho to stálo život. Existujú dôkazy o tom, že atentát na Kennedyho spáchala neworleanska mafia a že do dallaského zločinu bol zapojený človek nazývaný Carlos Marcello, ktorý sa usiloval o zabitie aj Bobbyho Kennedyho. Marcello bol šéfom kasín v Havane, priateľom Meyera Lanského a Santosa Trafficanteho, ktorý šéfoval mafii v Tampa Florida. Na jednej z nahrávok FBI Trafficante hovorí: „Musíme sa zbaviť Bobbyho.“ V septembri 1962 Marcello povedal súkromnému vyšetrovateľovi Edwardovi Beckerovi, že „keď ťa otravuje pes, neodrežeš mu predsa len chvost“ – a to bol rozsudok smrti nad Jackom Kennedym. Čo si myslíte, aký bol za uplynulých 40 rokov skutočný vplyv kubánsko-americkej komunity v Miami na rozhodnutia americkej administratívy týkajúce sa Kuby? - Podarilo sa im získať obrovský vplyv v krajine, aj keď je dnes oveľa menší. Florida bola od začiatku veľmi skorumpovaný štát, už od čias konfederácie. Ak k tomu pridáte skupinu rozzúrených Batistových stúpencov, tamojšia situácia sa zhoršila vďaka ľuďom, ktorí mali veľa peňazí alebo ktorí výrazne zarobili. Dalo sa spoľahnúť, že budú podporovať všetko, čo prispeje k ešte väčšej nenávisti k prezidentovi Castrovi a všetkému, čo sa robilo v modernej Kube. Miesto si tu nájde ktorýkoľvek demagóg hľadajúci podporu u ľudí s batistovskou mentalitou alebo u kohokoľvek, kto má chuť bojovať proti komunizmu. Ešte stále pochodujú, k pobrežiu sa však nikdy nedostanú. Veci chápu len ťažko – čiastočne preto, lebo majú skreslené informácie – od svojej vlády i od médií, ktoré spolupracovali s administratívou. A tak máme dezinformované obyvateľstvo. Florida je ešte stále miesto, kam v prvom rade chodia kandidáti usilujúci sa získať hlasy. Dnes je už vplyv týchto extrémistických skupín menší, neokonzervatívci však vedia, že s nimi môžu rátať. Florida je veľký štát, v podstate je to kľúčový štát s volebnými hlasmi, ktoré z času na čas rozhodujú o voľbách. K tomu sa pridáva zložitá mašinéria z 18. storočia, ktorá nám bráni v plnom uplatňovaní demokracie. V dôsledku mlčania a lží je v USA nespravodivo väznených päť Kubáncov. Mohli by ste nám povedať, čo viete o tomto prípade a aký je váš názor? - O tomto prípade viem od advokátov, nie z médií. Zdá sa mi, že ide o ďalšiu z hlúpostí, ktoré pácha táto vláda. Pochopil som to tak, že prezident Clinton a prezident Castro si dohodli, že zadržia teroristov z Miami, ktorí umiestňovali bomby v hoteloch a v cestovných agentúrach, aby poškodili cestovný ruch na Kubu. Obaja prezidenti sa zhodli na tom, že ide o čosi zlé a že túto situáciu treba riešiť. Clinton teda poveril touto úlohou FBI. Neviem, čo urobil Castro, ale súhlasil s tým. A potom zrazu FBI zadržala piatich Kubáncov, ktorí chceli chrániť Kubu a nevinných majiteľov turistických agentúr pred terorizmom a bombovými útokmi. Páči sa nám väzniť ľudí, rovnako ako sa nám páči trest smrti. Je to najžiarivejší diamant v našej korune. Naša krajina je posadnutá týraním, vraždami, popravami a doživotnými trestmi. Je to zvrátená mentalita, ktorá stojí v pozadí protestantského puritanizmu: každý musí trpieť, ak sa previnil. Ak ste bohatý, dokazuje to, že vás Boh má rád, ak ste chudobný, dokazuje to, že vás rád nemá. Podobné myslenie nie je zdravé a obávam sa, že v štáte Florida je veľa ľudí, ktorí podobne zmýšľajú – vrátane tých, ktorí prišli s Batistom. Takže kubánska päťka je dnes vo väzení akoby odsúdená na večný trest za to, že poslúchla dvoch prezidentov – jedného doma a druhého v USA –, ktorí chceli zastaviť šialených bombových útočníkov. Vláda, ktorá ich zdržala a odsúdila, tak spravila s vedomím všetkých následkov, pretože týmto spôsobom si možno udržať kontrolu. Nemyslite si, že sa od diktátorských režimov 20. storočia nič nenaučili. Sme takmer bez práv, pretože sme stratili veľkú časť ústavnej ochrany. Prípad piatich Kubáncov je ďalším dôkazom toho, že máme krízu práva, politickú krízu a ústavnú krízu. Olivera Stona nedávno za to, že porušil blokádu Kuby, americké ministerstvo zahraničných vecí potrestalo. Zločinu sa dopustil tým, že vycestoval na Kubu a nakrútil dva dokumenty o Fidelovi. Sú takéto opatrenia ústavné? - Samozrejme, že sa tým porušujú jeho práva, veď prvý dodatok k ústave zaručuje slobodu vyjadrovania, štvrtý dodatok je listinou práv, ktorá zaručuje naše právo na zhromažďovanie atď. Po 11. septembri sa v USA odohral puč – vôbec prvý v dejinách –, pri ktorom skupina nečestných ľudí z ropného a plynárenského priemyslu prevzala štátnu moc, dostali do rúk Kongres, post prezidenta i veľkú časť súdnictva. Prebehlo to veľmi rýchlo a nezvyčajne. Raz z toho bude veľký príbeh, ktorý ľudia zatiaľ nechápu. To, čo nikdy nevideli, pre nich v skutočnosti neexistuje. Dnes túto situáciu prežívajú, tu a teraz, raz ju však budú vnímať ako archeológovia, no nebude to nič príjemné. Sankcie proti Američanom, ktorí chcú udržiavať normálne vzťahy s Kubou, sú plodom týchto okolností. No Oliver Stone – a ktorýkoľvek iný americký občan – má právo nakrútiť akýkoľvek film podľa svojich predstáv a za akýchkoľvek okolností, ak neporuší zákony. Je to jeho ústavné právo. A v tomto prípade neboli porušené nijaké zákony. Bushovi a Cheneymu sa to jednoducho nepáči. Jaj, no bože! Obávate sa, že keď sa vrátite do USA, potrestajú aj vás? - Pevne verím, že čo hovorím, píšem a robím, sa im nebude páčiť nikdy. Posledná otázka. V Havane ste už niekoľko dní. Je Kuba skutočne taká, ako ju americkej verejnosti prezentujú médiá? - [Smiech] Čo ste sa zbláznili?!!! NIE! Stále nám hovoria, ako to tu každý nenávidí a všetci umierajú od hladu. Rozprávajú nám príbehy o tom, aké strašné sú nemocnice a že ich nikto nenavštevuje. A že každý Kubánec, ktorý ochorie, ide radšej na Mayovu kliniku v USA! Niet pochýb o tom, že naša vláda nám nehovorí pravdu o Kube, a preto sa na verejnosť nedostáva pravdivý obraz. Jeden z dôvodov, prečo som tu v televízii je, aby som sem-tam niekoho mohol osloviť, povedať, čo som videl. Navštívil som napríklad lekársku školu, ktorej budova kedysi slúžila ako ruská námorná základňa. Táto škola sa dnes venuje príprave lekárov z rôznych krajín na poskytovanie komunitných služieb chudobným, teda na to, čo americký systém nenávidí. Viete, u nás každý chce pomôcť len sám sebe, zmocniť sa peňazí a potom utiecť na Tahiti alebo do iného letoviska, a zabudnúť na ľudí, ktorí trpia. Hovoril som s ôsmimi či deviatimi Američanmi z New Yorku a Massachussets, ktorí študujú na Kube medicínu. Spýtal som sa ich, či vzdelanie, ktoré dostávali, bolo také dobré, ako som počul. Odpovedali mi, že áno, že je lepšie, ako by mohli získať kdekoľvek v Spojených štátoch. Prečo nerobíme pre zdravie našich ľudí a ľudí v iných krajinách to isté? Kubánski lekári pracujú na tých najzabudnutejších miestach, od Afriky po amazonskú džungľu. Jedine keď obnovíme ústavu a náš právny systém, budeme môcť žiť v krajine s takými túžbami a úspechmi, aké dosiahla Kuba. Nemyslite si, že ako Američan nezávidím, čo som na Kube videl – som obrovský vlastenec a práve preto závidím. Vrátite sa? - Nikdy nič nepredpovedám. Zdroje: Sieť Voltaire (http://www.voltairenet.org/article144466.html article144466) a Counterpunch (http://www.counterpunch.org/mariam12212006.html). Preložili a spracovali Judita Takáčová a Michal Polák