Komu zasa bude lepšie?
Ekonómovia tvrdia, že nás čaká ďalší skvelý rok. Ponechajme teraz bokom, že pravičiari radi zdôrazňujú, že je to výsledok skvelých hospodárskych a sociálnych reforiem Dzurindovej vlády, pričom tento pohľad úplne neprofesionálne ignoruje objektívne externé ekonomické vplyvy i dopad niektorých rozhodnutí Ficovho kabinetu. Podľa makroekonóma z Health Policy Institute Karola Morvaya nás čaká tempo ekonomického rastu na úrovni okolo 7 – 8 percent, miera inflácie poklesne do intervalu 2,5 až 3,1 percenta a miera nezamestnanosti podľa výberového zisťovania pracovných síl klesne k hranici 13 percent. Skvelé čísla nám predpovedá aj Európska komisia, naša národná banka či zahraničné ekonomické inštitúcie. Nevdojak sa teda natíska otázka, čo z toho budeme mať my radoví občania. Európa si ešte stále dobre pamätá na obdobia, v ktorých zaznamenala o dosť nižší hospodársky rast, a predsa dokázala financovať veľkorysý a spravodlivý sociálny systém. Ako je možné, že teraz, keď by peňazí malo byť viac, ho financovať nedokáže? Ako je možné, že zrazu naň niet dosť peňazí? Kde vlastne sú? Odpovede na tieto otázky dokazujú, že hroziaca kríza dôchodkového systému nespočíva v objektívnych sociálnych a ekonomických procesoch, ale najmä v spôsobe prerozdeľovania hospodárskych ziskov. Čoraz viac z nich putuje na čoraz menej účtov. Tam sa hromadia a inde chýbajú. Aj tu sa črtá jedno z riešení zabezpečenia zdravej budúcnosti dôchodkového systému. Nie prenášanie ďalšej finančnej ťarchy na plecia obyčajných ľudí, ale spravodlivejšie rozdeľovanie toho, čo všetci spoločne vyprodukujeme. Autor je stály spolupracovník Slova
